Chýba nám historická pamäť a sebareflexia

Rudolf Chmel, minister kultúry SR

Rudolf Chmel, DrSc. sa narodil 11. februára 1939 v Plzni. Štúdium slovenskej literatúry a jazyka absolvoval v roku 1961 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1992 získal akademický titul doktora vied. Od roku 1961 pracoval v Slovenskej akadémii vied (SAV) v Bratislave. V rokoch 1972 - 1982 bol redaktorom časopisu Slovenská literatúra a od roku 1982 tajomníkom Zväzu československých spisovateľov. V roku 1988 sa stal šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady. Od júna 1990 do roku 1992 bol Rudolf Chmel československým veľvyslancom v Maďarsku.V rokoch 1993 - 2000 zastával funkciu prezidenta Nadácie otvorenej spoločnosti (Open Society Found) v Bratislave. Bol zakladateľom a hovorcom Fóra inteligencie Slovenska a šéfredaktorom spoločensko-politického mesačníka OS. Literárny vedec Rudolf Chmel publikoval množstvo štúdií, odborných článkov a monografií z oblasti dejín slovenskej literatúry a slovensko-maďarských literárnych vzťahov. Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Napriek viacročnému pôsobeniu vo verejných funkciách ste v prvom rade uznávaný literárny vedec a esejista. Čím vás ešte literárna veda oslovuje, k čomu vás inšpiruje? - Literárna veda, ako všetky vedecké disciplíny, sa intenzívne vyvíja, špecializuje, má svoj vlastný jazyk a možno aj preto sa trochu väčšmi uzatvára do seba a má tak menší spoločenský dosah, než sme boli donedávna navyknutí, keď literatúra aj literárna história a kritika neraz nahrádzali viaceré aktivity súvisiace s upevňovaním a kultivovaním národného vedomia či priamo národnej identity. Keď sa, ako je to v mojom prípade, venujete fakticky od stredoškolských štúdií literatúre, tak vám síce za tie desaťročia môže prísť na um aj otázka, čím vás ešte môže osloviť či prekvapiť, ale keďže literatúra je – dúfam – večná, tak i jej vykladanie, interpretovanie, hodnotenie by malo byť trvalé, ibaže sa, pravdaže, môže vyvíjať, meniť. Napokon v rôznom čase, rozličnými generáciami a inými podmienkami je naše vnímanie umenia vždy trochu inak determinované aj modifikované. Keď pred vyše desaťročím klesla prestíž literatúry, paralelne s tým klesla aj prestíž či výsadné postavenie literárnej vedy, ale nemyslím si, že by sa tým nejako výrazne zmenili samotné hodnoty literatúry. Náklady kníh, najmä pôvodnej literatúry, či literárnych časopisov však výrazne dokumentujú pokles vážnosti literatúry vo vedomí spoločnosti. - Povedal by som dokonca, že sú na historickom minime, približujú sa k nákladom z 19. storočia. Môžeme sa síce vyhovárať na globálnu kultúru, konzum, trhový systém, nevšímavosť čitateľov, ale skôr by som sa prihováral za hĺbkovejšiu kritickú sebareflexiu z vnútra literatúry a prípadné porovnanie, dajme tomu, so susednými krajinami, kde je nielen ku kultúre, ale aj k literatúre trochu iný, oveľa autentickejší vzťah. My však, nielen v tomto prípade, radi hľadáme príčiny, či nebodaj vinu tohto stavu skôr mimo nás. Prečo teda takáto sebareflexia nie je možná? - U nás sme si možno stratu prestíže zapríčinili aj vtedy, keď sa literatúra často venovala tomu, kto je národnejší a štátotvornejší a kto nie, keď sme pokračovali v ideologizovaní a nekládli sme dôraz na hodnoty. Do takejto kultúrnej sebareflexie sa však nedá vstupovať s tradičným obranným či obrodeneckým arzenálom z minulého či predminulého storočia. Takáto rétorika v konfrontácii s globálnou populárnou kultúrou, internacionálnymi masmédiami ťahá, prirodzene, za kratší koniec. Možno proti nej postaviť len skutočné hodnoty. Otázka teda môže stáť aj tak, že kde sú? A prečo, ak sú, neoslovujú verejnosť tak, ako by si to zaslúžili? To však už nie je vec ministerských úradníkov, ale vlastného vnútorného života literatúry, umenia. Súvisí to s tým, že slovenská literatúra patrí k takzvaným malým literatúram? - Povedal by som, že aj s tým. Ale pozrime sa na iné porovnateľné národy a zistíme, že to nesúvisí iba s hodnotami samými, ale aj s marketingom, ktorý je v súvislosti s „exportom“ umenia nezanedbateľný. To však je už téma, ktorú by som radšej otvoril niekedy zjari, keď bude mať ministerstvo spracovanú hlbšiu koncepciu prezentácie kultúry v zahraničí. Literatúra má však v tejto agende trochu výnimočné postavenie, pretože je „zakliata“ v jazyku. Začíname teda hovoriť o peniazoch, lebo marketing sa bez nich nezaobíde. - Istotne, ale nielen o nich. Kultúra predstavuje akúsi našu identifikačnú kartu, ktorou sa habilitujeme aj v tej Európskej únii, v ktorej možno všetko bude spoločné, no kultúrou sa budeme v tom najlepšom zmysle slova líšiť aj vzájomne obohacovať. Nateraz to možno nie je také zreteľné ešte ani v kultúrnej politike EÚ (kdesi som čítal, že na kultúrne projekty vydáva asi toľko, ako na upratovanie vo svojich bruselských úradovniach!), ale zlepšenie nemôže na seba nechať dlho čakať. My by sme sa však v každom prípade mali dostať na úroveň výdavkov na kultúru, porovnateľnú s členskými krajinami EÚ. My sme dnes, pravdaže, pod tlakom komercializácie kultúry, médiá sa tomu často prispôsobujú a skutočné umenie sa ocitá v menšinovej, či pomaly aj najmenšinovejšej pozícii. Navyše, aj v rámci tej menšiny sa ešte názorovo, čo by nebola chyba, ale najmä ideologicky, politicky, čo už však je chyba, kultúra atomizuje a má tak ešte menší spoločenský dosah. Ako sa dá brániť takému tlaku, navyše, ak chýbajú zdroje na inú kultúru? - Znova sa vraciame k financiám. Aj o tom je kultúra, a to nielen preto, že je zahltená konzumom, ale preto, že to tak jednoducho je. Keď chcete vyrobiť dobrý film, potrebujete pekných pár miliónov. Takže vždy je to o peniazoch. Musíte ich zohnať, pretože nemáte na ne samozrejmý nárok. Nehovoriac o tom, že Slovensko predstavuje malý trh, aj z hľadiska kultúry. Preto treba nachádzať nejaké iné, či novšie možnosti, a to čo najinvenčnejšie. Na toto hľadanie zatiaľ nemáme povahu. Na druhej strane treba nájsť aj nové príležitosti, ktoré by sa dali použiť na dotovanie umenia: v tomto chceme vytvoriť legislatívne prostredie, ktoré by bolo naklonenejšie takýmto predstavám. Máme isté projekty s financovaním umenia z komerčných zdrojov, ale zatiaľ len vo veľmi všeobecnej rovine. Dajme tomu, z reklamy v komerčných televíziách by mohli vznikať obmedzené zdroje na podporu tvorby hodnotných umeleckých diel. Aj na vznik náročnejších umeleckých projektov, ako je celovečerný film, čo je osobitná kapitola, by sa dalo nájsť systémovejšie finančné zabezpečenie, ktoré dnes jednoducho neexistuje. Vidím, v akom malom počte vznikajú televízne filmy, a je mi jasné, že keby nemali zabezpečenú koprodukciu medzi troma štátmi alebo inými inštitúciami, bolo by ich ešte menej. Potom sa na slovenských filmoch, resp. filmoch, v ktorých účinkujú slovenskí umelci, podieľa česká televízia alebo maďarský partner. Môžem iba zopakovať, že treba hľadať viaczdrojové možnosti. Jednoducho na vznik pôvodného umenia máme dnes čoraz menšie možnosti. Keď však napríklad nezaplatíme hráčov Slovenskej filharmónie, tak sa samozrejme rozídu a chodia po kšeftoch. Nebudú sa venovať tomu, čomu sa erbový orchester ako Slovenská filharmónia má venovať. Treba tiež povedať, že aj v našom umení by sa mali viac prejavovať takpovediac svetové ceny. Všetko ešte dotujeme tzv. slovenskými cenami. Je to paradox, aj keď bežný tovar už má svetové ceny, naše umenie chceme zaplatiť slovenskými cenami. Z toho vyplýva istá anomália: ak platíte vstupenku do národného divadla za slovenskú cenu, potom umelec, ktorý má ten slovenský plat, ide o 50 kilometrov ďalej a robí to, čo by ináč nerobil. Takže naša kultúra, bohužiaľ, je ešte v plienkach trhovej ekonomiky. Čo je cieľom prechodu kompetencií v organizovaní kultúry z ministerstva na regionálne štruktúry? Má sa tým znížiť objem poskytovaných prostriedkov alebo docieliť ich efektívnejšie využitie?... - Mal by to byť skôr ten druhý dôvod: zavedenie iného spôsobu, ako zefektívniť dotačnú politiku. Pretože je pravdepodobné, že nárast zdrojov sa zatiaľ nedá očakávať. Trochu som smutný, keď vidím, že viaceré inštitúcie, ktoré sú už pod krajmi, sa sťažujú na finančnú politiku a tie, ktoré chceme decentralizovať, sa boja, že prídu aj o to málo, čo dnes z centra dostávajú. A pritom je to, okrem iného, opäť aj o vzťahu ku kultúre, tentoraz o vzťahu miestnych mocných... Bude objem finančných prostriedkov na kultúru rovnaký alebo menší? - Nedá sa povedať, že by bol menší, ale v najbližších dvoch rokoch zostane asi rovnaký, a to je to najoptimistickejšie, čo sa dá v danej situácii očakávať. Pretože, dajme tomu, na štandardnú prezentáciu slovenského umenia v zahraničí by sme potrebovali oveľa, vskutku oveľa vyššie finančné dotácie, bez ktorých sa to naozaj nedá urobiť. Ide o obdobné projekty, do ktorých vkladá veľké peniaze napríklad české ministerstvo kultúry. Len do nedávneho projektu prezentácie českej kultúry vo Francúzsku investovalo vyše dvesto miliónov českých korún a približne rovnakou sumou participovala na ňom francúzska strana. To sú čísla, o ktorých sa na Slovensku zatiaľ nedá uvažovať. Ani o prezentovaní našej krajiny v podobnom štýle a duchu. Podobne to však robia, ak nie veľkorysejšie, aj Maďari a Poliaci. Skrátka nešetria na propagácii svojej kultúry v zahraničí, lebo vedia, že to je „artikel“, na ktorom sa nedá prerobiť, naopak, iba získať. A práve preto máme ministerstvo kultúry. - Áno, isteže, ako predstava to funguje, ale musíme byť realisti. Priznajme si, že v prípade spomínaného Česka, Poľska či Maďarska nejde o vyhadzovanie peňazí, ale najmä o to, aký majú občania a ich politické elity vzťah ku kultúre, akú vážnosť jej prisudzujú. Ak trochu zjednoduším, tak pre Slovensko je kultúra vlastne jedným z mála exportných artiklov. Nie je navyše, ale jednoducho je tým, čím sa dnes môžeme prezentovať v Európe a podľa čoho nás možno aj rozoznať. Keď idete do zahraničia smerom ďalej na západ alebo na sever, je problémom nedostať komplex menejcennosti, lebo o nás jednoducho vôbec nevedia. V lepšom prípade si nás mýlia so Slovinskom. Ale o Slovinsku vedia, lebo Slovinsko predsa investuje do imidžu krajiny prostredníctvom kultúry. Jednoducho pracuje na značke štátu. V roku 1993 sme si nadobudli vlastný imidž podľa vtedajších politikov. Dodnes nás poznajú v zahraničí podľa týchto „politikov“ , ak nás vôbec poznajú, a to nie je povznášajúci pocit. Ich zásluhou sme sa totiž zafixovali vo veľmi negatívnom svetle, ale ja už naozaj nechcem rekriminovať a ani ich, podľa možností, menom spomínať. Keď vás počúvam, pýtam sa, ako sa dostať z tohto kruhu? Kultúra potrebuje peniaze, peniaze potrebujú kultúru... - Štát môže dávať len z toho, čo tu existuje. Keďže veľa dobrého existuje nielen vo filme, umení, ale aj v pamiatkach, máte problém výberu a správnej investície. Máme napríklad historické pamiatky, ktoré dlhodobo zanedbávame. Všetko, čo tu máme, ako to spravujeme, ako na to vytvárame isté podmienky, je veľmi limitované a nie veľmi dostatočné. Chýba nám dôraz, že to robíme pre seba. Ten je primárny. Veď keď už máte takýto „výrobok“, tak si ho nebudete nechávať pre seba, ale sa pochválite aj u susedov a v ďalších krajinách. Opakujem, v tej dennodennej Európe budeme najmä tou kultúrou, takže ak sa niečím môžeme prezentovať, sú to predovšetkým kultúrne hodnoty... Má sa o ne starať štát alebo regionálne samosprávy s regionálnym vplyvom? - Samozrejme, závisí to aj od prípadu. Poviem len banálny príklad, isteže sa štát má zaujímať o rekonštrukcie starých historických jadier, ale na druhej strane, je to súčasť celého regiónu, celého mesta: veď keď sa Banská Štiavnica alebo Spišská Sobota rekonštruuje alebo sa zrekonštruovala, tým sa predsa vytvárajú aj nové pracovné príležitosti. Neskôr tam prídu turisti. Jednoducho príde nová kvalita života. Kultúra teda v širšom zmysle síce zdanlivo berie zo štátneho či miestneho rozpočtu, ale zároveň ho spoluvytvára. Spomínate Banskú Štiavnicu... - Teraz hovorím len o demonštrácii jedného príkladu. Niežeby sme konkrétne mali riešiť situáciu v týchto mestách. Je to iba príklad, čo všetko so sebou prináša pamiatkárstvo. Keď dnes prídu do Spišskej Soboty na námestie turisti, tak si ho jednoducho pamätajú a pochopia, čo je to tu za národ, aká je to kultúra. Že to nie je niečo, čo padlo z neba. Že to pre ľudí, ktorí žijú v meste, aj niečo znamená. Že sme sa stáročia formovali do dnešnej podoby, že sa dejín nechceme zbaviť, ale naopak, chceme s nimi žiť, ale že sa s nimi chceme aj podeliť. Takže kto to bude platiť? - Už aj priamo vo vládnom programe je istý balík, s ktorým sa ráta. Ale prirodzene sa s týmto musí niečo robiť koncepčne. Aj keď sa už niečo urobilo, chýba vízia. Na rozdiel od Poliakov, Maďarov, ale aj Čechov sme si napríklad historické miesta naozaj zdevastovali sami, aj keď sme sa vyhovárali na komunistov (aj tí však boli naši!). My sami sme si ničili historickú minulosť, pamiatky, ktoré nemali byť naše, ale nejakej buržoázie, navyše ešte nebodaj neslovenskej. Skrátka sme si ich zdevastovali. To je jedno, či v Bratislave alebo v Senici, taký bol stav historického a kultúrneho povedomia na Slovensku, takí sme boli. Ale aj to je súčasť toho, aký máme vzťah k sebe aj k svojmu štátu. Tento vzťah je súčasťou budovania štátu, lebo keď hovorím budovanie štátu, nemyslím tým stavanie domov. To je aj o idei štátu, o tom, že sa štát buduje na základe historického, ale aj aktuálneho vedomia spoločnosti o sebe. Naša historické mestá, to je náš obraz. Môžeme si o sebe myslieť čokoľvek, ale ich stav je naša skutočnosť. To, že voľačo predsa len v tejto veci robíme, je však napriek všetkej kritike predsa len chvályhodné. Ibaže by mohlo byť ešte chvályhodnejšie... My sme sa však v istej chvíli chceli skôr prezentovať výstavbou diaľnic než budovaním kultúrneho povedomia krajiny. - Dá sa povedať, že áno. Ja síce nepodceňujem výstavbu diaľnic, sú dôležité. Nielen preto, že som teraz na tejto stoličke, ale už predtým som vravel, že budovanie vedomia spoločnosti nie je založené len na diaľniciach, ale aj na rekonštrukcii kultúrno-historického povedomia spoločnosti, s ktorým úspech tejto spoločnosti úzko súvisí. Nedávno som v Krakove obdivoval vzťah Poliakov ku kultúre, k svojej minulosti, porovnával som ho s naším vzťahom a môj poľský partner mi s istou hrdosťou pripomenul, že poľské vlády v posledných dvanástich rokov výrazne aj výdatne financovali kultúru, umenie, ale že napríklad v Poľsku, pravdaže, nielen preto, niet diaľnic, inak, samozrejme, prepotrebných. Zjavne sa nedá stihnúť všetko, ale do kultúrneho povedomia investovať treba, či sa to niekomu páči alebo nie. Kto má byť spravovateľom tohto povedomia? - Ak by ste veľmi chceli správcu, možno že by ním mohol byť aj minister kultúry. Ale on môže byť naozaj len správca, ktorý do toho stále búši a pokúša sa pritom vytĺcť niekoľko miliónov navyše, lebo bez peňazí to nejde. Ten tlak na ich získavanie však musí byť súčasťou povedomia celej spoločnosti, predovšetkým politických a kultúrnych elít. Povedzte mi jeden text alebo jeden naliehavý rozhovor slovenského intelektuála alebo kohokoľvek z tejto sféry kultúry, ktorý by za posledných dvanásť rokov nejako apeloval na politikov v uvedenom zmysle a nebol by iba nejakou plačkou, ale prišiel by aj s istým premysleným a trochu aj reálnym konceptom. Politici sa vo veci kultúry a kultúrnosti angažujú zväčša nanajvýš v nejakej dekoratívnej funkcii. Spisovatelia predsa hrali v tomto smere na Slovensku prvé husle dokonca dlhé roky aj v horších časoch. Kam sa podela niekdajšia sláva lídra slovenskej kultúry, literatúry? - Otázka je legitímna. Trošku som sa nad ňou zamýšľal. Je to možno skôr problém, ktorý by mali zodpovedať mladšie generácie. Aj keď netvrdím, že literatúra bola u nás priamo svedomím národa, predsa len sa pokúšala prekračovať hranice politického režimu a, pravdaže, kládla a vedela nastoliť otázky, ktoré boli politickej moci nepríjemné. Ani politiká moc sa potom nemohla spätne tváriť, že tieto otázky neexistujú. Dnes sme sa akoby vyčerpali. Po roku 1993 sa literatúra vyčerpala preháňaním dôrazu na tzv. národné hodnoty. Akoby sa časť literatúry orientovala len na to. Vzbudzovala nakoniec dojem, ako keby u nás nešlo o budovanie štátu, ale číreho národa, ktorý by bol bez nej dávno zlikvidovaný. Budovanie nášho štátu sa začalo zrkadlovo stavať na nacionálno-ideologických princípoch, z ktorých sa samozrejme mohla uskutočniť len časť. Druhá časť literatúry, ktorá už aj v starom režime preferovala akúsi pluralitu, ako keby mala zostať bokom záujmu spoločnosti. Ale myslím, že v tomto delení, prazvláštnom pre kultúru a slovenskú spoločnosť vôbec, nespočíva už dnes základný problém. Umenie a obzvlášť literatúra ako keby nevládali urobiť sebareflexiu spoločnosti. Skrátka, sú tu nejaké literárne diela, napríklad romány a poviedky, filmy či iné druhy, ale chýba také dielo, ktoré by sa pokúsilo odpovedať na banálnu otázku: Akí sme, a to na pozadí inej otázky: Odkiaľ sme prišli. Na vývoji literatúry to vidno úplne frapantne. Ešte na začiatku 80. rokov slovenskí spisovatelia výdatne pestovali žáner memoárov a pamätí. Vracali sa k svojmu životu. Jednoducho sa pokúšali o akú-takú sebareflexiu, ale po roku 1989 ako keby záujem o pohľad na seba zo spätného zrkadla chýbal. Zdá sa, že sme sa po osemdesiatom deviatom odrezali od predchádzajúceho času. Nechceme sa s ním nejako vyrovnávať. To, čo bolo pred tým, ako keby vôbec nebolo. Najskôr chceme, aby sa na to zabudlo. Témy 90. rokov, ktoré priniesla literatúra, ale týkalo sa to aj filmu a divadla, ako keby mali byť izolované a vymedzené v úzkom segmente. Keď umenie nemá kontinuitu, keď sa skrátka nevracia späť, s výnimkou možno avantgardného experimentu, tak zostane visieť vo vzduchu. Aj to je príčinou tej spomínanej straty prestíže umenia, literatúry? - Aj z mnohých iných dôvodov spoločenská prestíž umenia a najmä literatúry poklesla, a opäť to nesúvisí iba s komercionalizáciou, ktorú dnes život prináša. Ale keď tak sledujem susedné krajiny visegrádskej štvorky ani v jednej z nich nenastal taký zosuv spoločenského záujmu o umenie a literatúru ako u nás. To sa nedá porovnať s Maďarskom, Poľskom, ale ani Českom. Hoci aj tam sú podobné problémy, u nás kredit umenia poklesol naozaj najviac. Príčiny tohto stavu nie sú zďaleka len estetické alebo len ekonomické. Východisko sa tu hľadá ťažko, isto vyplýva z krízy, povedal by som aj morálnej krízy. Posledný román Lajosa Grendela je už napríklad tým dielom, ak už mám spomenúť nejaké nedávne dielo, ktoré reflektuje skúsenosť krízy z 90 rokov. Keďže patrím medzi tú staršiu generáciu, chýba mi vyjadrenie skúsenosti päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov, ktorí zažili predchádzajúci režim naplno a s akou-takou cťou prešli do toho nového. Týmto chýbajúcim dielom alebo dielami by sme dali potomkom na známosť, ako sme tu vlastne žili. Či už film alebo literatúra sú tu aj na to, aby mohli ponúknuť takéto obrazy. Spomínam si napríklad na Felliniho film Amarcord, ktorý zobrazil taliansky fašizmus v tragickej i komickej podobe tak presvedčivo, že som už v tých časoch sníval o obdobne nastavenom zrkadle Slovákov, slovenského fašizmu, ale aj slovenského komunizmu. Nič podobné sa dnes nedeje ani vo filme, ale ani v literatúre, kde by bol už najvyšší čas. To nie je otázka toho, že tento obraz majú poskytnúť autori, ktorí to všetko prežili. Na takúto hĺbkovejšiu reflexiu by si mohli, ba mali trúfnuť autori mladej či mladšej generácie. Ide teda o celkovú rezignáciu? - Chcel by som veriť, že nejde o nejakú celkovú rezignáciu, lebo prirodzene o spoločenskej kríze a kríze kultúry sa hovorí už dávno. Mne skôr ide o niečo iné: keď si náš stav kultúry a umenia troška porovnávam s umením a kultúrou susedných národov, ktoré poznám a mám dlhodobo v dohľade, mám isté výčitky aj ja. Pretože, keď je umelecká literatúra plnohodnotne možná v susedných kultúrach, zdá sa, že sme zablokovaní inde, nie len vo finančných prostriedkoch. Ten slovenský vývoj je osobitý, aj diskontuitný aj trošku zasekávaný. Skrátka, nevieme sa vyrovnať sami so sebou. A to je teraz výčitka univerzálna, nie je adresovaná iba jednému typu našej kultúrnej orientácie, ktorá vsadila na ideologicko-nacionálne princípy. Ani tej druhej, ktorú tá prvá skupina nazvala svetoobčanmi. Už samotné toto delenie, keby sme len pri tom zostali, je atypické. Takéto delenie slovenskej kultúry a spoločnosti jednoducho nepochopia ani Česi, Poliaci alebo Maďari, aj keď aj tam sa vyskytuje takéto polarizovanie spoločnosti – ale na jemnejšej či menšej úrovni. Spôsob, ako sme to urobili my po roku 1993, považujem za trvalý nedostatok slovenskej kultúrnosti. Svedčí to len o tom, že sme ešte stále nedozreli do onoho veku dospelosti. Veľa sa hovorí o klientelizme v slovenskej politike. Je pravda, že ste svojím vstupom do strany ANO takpovediac zachránili časopis OS? Hovorí sa o celkom konkrétnej sume... - V miliónoch? OS, pokiaľ viem, žije zo svojich biednych možností, ktoré má. Jednu z aktuálnych možností financovania predstavujú aj reklamy a inzercia, ktoré sme mali, napríklad aj z Markízy. Toto je jedna pravda. Druhou je, že ani na tomto mieste nemám možnosti na nejaké priame financovanie elitárnych alebo inak orientovaných periodík. A sám musím odporúčať aj svojich známych na Pro Slovakiu, ľudia mi nemusia veriť, a ťažko aj budú, keď poviem, že napriek tomu, že sedím na tomto kresle, mám dnes menej možností na priamu podporu, než počas môjho prezidentovania v Nadácii otvorenej spoločnosti. Na ministerstve kultúry naozaj nie sú peniaze na rozdávanie. Každý dnes musí zháňať peniaze, ako vie. Ja sám som na OS zháňal, kde sa len dalo. Ak chcete na Slovensku zohnať peniaze na vydávanie časopisu, ľahko zistíte, že môžete robiť, čo sa dá, a aj tak sa dá len strašne málo urobiť, situácia na Slovensku s vydávaním je aj preto taká, aká je, lebo naše podnikateľské prostredie na podobné výzvy jednoducho nereaguje. Nie je na to zvyknuté, čo si budeme hovoriť, podnikateľské kruhy dajú ešte tak na nejakú charitu a možno na nejaké divadlá. A, pravdaže, na šport. Ale ak vám majú dať na nejakú knihu, alebo nedajbože časopis, musíte už vynaložiť enormné úsilie. Na druhej strane však všetko môže byť aj inak. Nevychádzam stále z údivu, načo vychádza u nás toľko spoločensko-politicko-kultúrnych týždenníkov, ktoré, pravdaže, majú aj svoje stranícke a ideologické tričká, ale to už je jav v iných krajinách predsa len trochu anachronickejší. Takže, z iného konca, nebude to vždy len v peniazoch. Nemalo by sa práve preto do toho vložiť ministerstvo kultúry? - Ministerstvo kultúry? Ja tomu rozumiem ako človek, ktorý vydával časopis a ktorý pritom zažil nejednu infarktovú situáciu. Poznám tieto želania. Na ministerstve tie peniaze jednoducho nezoženiete, navyše, ak ide o časopis, ktorý je orientovaný univerzálnejšie. Na Slovensku máte predsa atomizujúcu tendenciu. V normálnej alebo normálnejšej a s našou porovnateľnej spoločnosti, ako v Maďarsku, v Čechách, máte dva-tri relevantné denníky. Tie majú kultúrnu prílohu, ktorá má najmenej 10-12 strán a naplňuje potreby bežných čitateľov vo veci kultúry, nielen literatúry. V Maďarsku napríklad existuje jeden literárny týždenník, vychádza asi polstoročie s nákladom okolo 25 tisíc kusov, možno i viac. Samozrejme zabŕda do politiky, ale nepotrebuje konkrétne stranícke krytie. Nehovorte mi, že jeden literárny týždenník má byť ľavicový, druhý pravicový, tretí KDH, ďalší liberálno-pravicový, iný čechoslovakistický, ďalší ľudácky atď., je to normálne? Každý z nich by chcel pritom podporu štátu a ministerstva kultúry. Uznajte, nie je to celkom normálne. Veď pri tomto prístupe by sa za okamih našlo päť alebo desať ďalších, ktorí by prišli, že idú vydávať časopis a potrebujú dotácie. Nehovoriac o tom, že to sú v našich pomeroch časopisy s veľmi nízkymi nákladmi. Každý z týchto nových časopisov takpovediac potrebuje hneď dotáciu. To je choré, nie? Ale aj vo veci mesačníkov, ktoré sú už úplne exkluzívne, by sa bolo treba zamyslieť nad ich zmyslom. Keby sa to určovalo podľa kvality? - Ale kto to bude určovať? Ja to mám určovať? To predsa nemôže rozhodnúť minister. Ani tí čitatelia to nehonorujú nejakým spôsobom, to jest nepredplácajú a nekupujú si literárne časopisy v počte, ktorý by už zaručoval akú-takú existenčnú bázu. Ešte keď som bol prezidentom Nadácie otvorenej spoločnosti sme v rámci kultivovania parlamentu napríklad objednali OS pre všetkých poslancov a odvtedy im vari aj chodí, ale neviem, či si ju skutočne niekto z nich aj objednal. O tom to je, chýba niekdajší čitateľ. Minule sa mi dostal do rúk ruský časopis Voprosy litaratury, ktorý bol síce akademickým médiom, ale mal náklad okolo 100 tisíc kusov. Teraz má náklad 3500 kusov a vychádza za podpory Nadácie otvorenej spoločnosti a z toho 2500 kusov platí nadácia, aby ten časopis chodil do knižníc a univerzít. Pritom Rusi boli takpovediac na tie časopisy nastavení ako na Bibliu. Známe ruské „tlsté žurnály“ mali náklady viac ako milión, dnes sa pohybujú okolo piatich tisícov! Všade sa to zosunulo, ale nesmie sa to zosunúť až niekde do suterénu. Ale na vine sme aj my, lebo keby napríklad vychádzal jeden univerzálny spoločensko-kultúrno-umelecký týždenník, pravdepodobne by sa tie peniaze, aj tie ministerské, museli nájsť. No keď máte podporovať päť alebo sedem týždenníkov, tak sa to nedá. A každý má náklad taký, aký má. To nie je už ani pre menšinové publikum. Ani bohatšie štáty si to nedovolia. Švédsko je bohatá krajina, ale ich ministerstvo ani vo sne nenapadne, aby platilo literárne časopisy. Nevydávajú nijaký literárny týždenník, lebo vo väčšine sveta už saturujú tieto potreby spomínané saplementy. Jednak majú prirodzene vyšší náklad a dostanú sa aj viacerým čitateľom do rúk. A majú približne len o štyri strany menej ako zvyčajné časopisy. Ale toto je záležitosť, o ktorú sa tu pokúšam desať-jedenásť rokov, a nemôžem presvedčiť žiadne noviny, aby sa na to dali. Šancu majú všelijaké prílohy, aj tie bulvárne. Druhá vec je úroveň tých denníkov. Takú úroveň, ako majú naše denníky, by si v krajinách Visegrádu nemohli jednoducho dovoliť. My si zvykneme i na to, porovnávať sa nám nežiada. Ste liberál, a predsa ste – aspoň v tomto rozhovore – hovorili zväčša o korporatívne vyznávaných hodnotách a postojoch, ktoré najčastejšie vyjadrujeme výrazom „my“. - V tomto rozhovore som sa vyjadroval k rozličným otázkam zväčša z pozície ministra, čiže z istej korporatívne videnej perspektívy. Dúfam, že som pritom nezabudol hovoriť o týchto témach aj ako jednotlivec s vlastným názorom a postojom. Nakoniec som presvedčený, že povedané nie je v rozpore s mojím vedomím a svedomím nezávislého intelektuála, ktorého by som nerád v tomto prechodnom úrade v sebe zahlušil. Ale o tom si povieme hádam až potom...

S hosťom SLOVA sa zhovárali Hana Gregorová a Martin Muránsky