Reklama
Reklama

Predvianočná bilancia

Potreba obzrieť sa späť predstavuje jednu zo starých vymožeností vianočného času. Aj psychoanalytici však vedia svoje, keď za základnú vlastnosť ľudskej duše pokladajú zabúdanie a tvorbu náhradných príbehov a mýtov. Minulý rok ešte patrí medzi tie, kam sa síce už môžeme vracať, ale pamätáme si ho s menšou dávkou mytologického sebaklamu ako tie predchádzajúce.
Počet zobrazení: 383

Potreba obzrieť sa späť predstavuje jednu zo starých vymožeností vianočného času. Aj psychoanalytici však vedia svoje, keď za základnú vlastnosť ľudskej duše pokladajú zabúdanie a tvorbu náhradných príbehov a mýtov. Minulý rok ešte patrí medzi tie, kam sa síce už môžeme vracať, ale pamätáme si ho s menšou dávkou mytologického sebaklamu ako tie predchádzajúce. Na začiatku roku 2002 to bolo ináč. Odohrával sa v tieni nerozumenia si dvoch hlavných očakávaných udalostí – integrácie Slovenska do EÚ a NATO a desiateho výročia založenia Slovenskej republiky. Niežeby sa posledne menované jubileum spomínalo v prejavoch politikov pričasto, ale ťažko sa dá zabudnúť na politický spor o smerovanie krajiny, v ktorom sa obe udalosti stali symbolom polarizovaného Slovenska. A polarizácia bola našou výberovou disciplínou aj v minulom roku. Najprv Hejobčania alebo NATO a Európa, neskôr ľavicová Európa alebo slobodná Amerika, či napokon preventívne akcieschopná U.S. Army alebo európsky skazené NATO. Atmosféra neustáleho „buď, alebo“ určovala tón spoločenskej debaty, ak nejaká bola, aj v tomto roku. Témy sporov sa menili, schéma ich ideologickej produkcie – ozajstná národná osobitosť – zostávala bez zmeny. Hoci jesenné voľby sprevádzali katastrofické scénare na spôsob niektorých varovaní U.S.Ambasssy a partnerov, ani jedno z nich sa nenaplnilo. Spor o Mečiara sa vyriešil domácimi prostriedkami. Napriek enormnému úsiliu Rocku volieb a iných nezištných akcií sa veci o smerovaní našho spoločenstva riešili vznikom malej strany. Iste, tí, čo majú radi sprisahania, uvidia všade čerta na stene. Ale potreba maľovania si čerta na stenu zakrýva a neartikuluje to podstatné: Slovensko 2002 si priveľa sporov a deliacich čiar vyčarilo z vlastných kultúrnych rezervoárov. Čo je ešte horšie, na oboch jeho stranách. Preto ani posledné voľby neboli o kvalite a profesionálnosti našich politikov. Ešte stále sme museli „zachraňovať osud demokracie“. Žiaľ, jedným z dôsledkov panstva úzkych politických kritérií je pretrvávajúca ideologizácia skutočnosti – tendencia riešit princípy, nie problémy – tentoraz sprava. Kedy, keď nie teraz, kto, keď nie my. Otázka funkčnosti reforiem revolučných reformátorov nikdy veľmi nezaujímala. Rétorika už viacej. Nepodceňujem výsledok volieb. Naopak, chráni pred zlou predstavou, že by tento štát mal byť vyčlenenou krajinou mimo inštitucionálnych väzieb so stáročnými susedmi, Poľskom, Českom, Rakúskom a Maďarskom. Takéto, vo vlastných očiach osobitne dôležité Slovensko nikdy neprinieslo veľa dobrého – ani na úrovni kultúrnych predstáv či politických orientácií. A čo voľby a ľavica? Tu sme opäť vo sfére predstáv a želaní. V tomto predvianočnom čase si dovolím vysloviť jedno. Aby u nás konečne vznikla svojím životným štýlom, zdôrazňujem, osobitná ľavicová anarchistická scéna. Vek detských chorôb demokratického ľavičiarstva by bol za nami. Potom, čo KSS defínitívne ukázala, kde sú hranice, chýba práve tento krôčik. Každému to svoje. To je dôležité z iného hľadika. Vstupom do EÚ sa Slovensko dostane do priestoru, v ktorom sa darí kolektívnym hráčom a kompromisom. Vyhráva alebo prehráva celok, krajina – nie tá alebo iná skupinka. Zápas o povedomie celku, o stred spoločnosti sa začína nanovo. V ňom sa treba najprv vedieť presadiť úrovňou mienkotvorných predstáv a kultúrnych kompetencií. -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama