Sila kolektívnej emócie
Oskar Krejčí, politológ
Narodil sa 13. júla 1948 v Prahe. Po maturite pracoval rok ako baník v Ostrave a rok ako strojník vo Vresovej. V rokoch 1969 až 1974 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, do roku 1989 pôsobil v Ústave pre filozofiu a sociológiu ČSAV. Od februára 1989 do novembra 1990 pracoval ako poradca pre dvoch predsedov federálnej vlády - L. Adamca a M. Čalfu. Je známy svojím prepojením na iniciatívu MOST, prostredníctvom ktorej sa uskutočnili najdôležitejšie kontakty oficiálnej moci s opozíciou v čase „zamatovej revolúcie“. Po odchode z funkcie poradcu pracoval ako vedecký tajomník Kabinetu pre politické vedy ČSAV, potom ako redaktor a šéfredaktor nakladateľstva Victoria Publishing. Od začiatku roka 1997 prednáša teóriu medzinárodných vzťahov na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Pôsobí tiež ako redaktor týždenníka Ekonom.
Vo svojej štúdii Přezbrojování levice ste pred troma rokmi napísali: „Úlohou ľavice je hľadať a presadzovať humanistické riešenia vývojových rozporov civilizácie. Ide o intelektuálnu a politickú tvorivosť, kde každý stereotyp, netolerantnosť a strata solidarity medzi ľuďmi práce znamená prehru.“ Ako dnes hodnotíte situáciu českej ľavice? Smeruje k solidarite medzi ľuďmi práce? - Česká ľavica je zajatcom transformačného a civilizačného chaosu. V tejto vete sa skrývajú tri tézy. Po prvé, byť zajatcom znamená nebyť slobodný. Ľavica je vo vleku udalostí, nevytvára ich. Nie je svojbytnou produktívnou dejinotvornou silou, ktorá by určovala cieľ vývoja. Skutočnosť, že je vo vleku udalostí, je vyjadrená tým, že nebola a nie je schopná ponúknuť lepší scenár popretia byrokratického socializmu, ako je ten, ktorý odštartovala pravica. Nevie čeliť umelej a dramatickej sociálnej diferenciácii, ktorá prerozdelila štátny majetok v prospech skupiny vyvolených. Tým predurčila osud niekoľkým budúcim generáciám. Navyše, všetko sa to deje v podmienkach pokračujúcej globalizácie požierajúcej sociálny štát. Pritom uznávaná humanistická predstava úpravy orientácie globalizácie ešte stále chýba. Výsledkom tejto neurčitosti je absencia skutočnej solidarity – aj keď ľavicu spája súcit s trpiacimi, chýba jej schopnosť spoločnej akcie. A solidarita je čin, nie fňukanie.
Stredoeurópska ľavica sa po roku 1989 ocitla úplne ochromená. Aj keď sociálna demokracia, ako jedna z našich ľavicových strán, je už druhýkrát vládnucou stranou, napriek tomu sa česká intelektuálna ľavica z krízy ešte nespamätala. V masmédiách je eliminovaná a zatiaľ sa nedala vnútorne dohromady, aby jasne formulovala svoj program a svoju víziu. Čím to je? Je stále v pasci vlastného defétizmu? - Intelektuálna ľavica potrebuje generačnú obmenu. Nejde len o to, že príslušníkov staršej a strednej generácie zväzuje pocit viny a strach. Každá generácia si musí definovať svoj vlastný socializmus – hľadá vlastné inštitucionálne vyjadrenie solidarity. Navyše, nepripravenosť na nové témy je civilizačná, nielen ľavicová. I pravici chýba definícia problému a program riešenia. Ľavica je v nevýhode, pretože bola vždy intelektualizovaná. Bola hlásateľom zmeny, čo znamená hľadať a mať projekt sociálne spravodlivej budúcnosti. Značná čas pravice si naopak vystačí s obhajobou daného stavu delenia na privilegovaných a páriov, pričom sa nehanbí hlásať programový antiintelektualizmus. Nie náhodou bol na počiatku transformácie v postsocialistických krajinách zbožštený Friedrich von Hayek, ktorý tvrdil, že intelektuáli sú nebezpeční pre stabilitu a že spravodlivosť je nezmyselný pojem, keďže sa nedá povedať, čo to vlastne je. Intelektuálna slabosť ľavice je daná aj tým, že sa nepíšu a nečítajú veľké analýzy a projekty. Znie to trochu absurdne – ako by sa mohli čítať, keď nevznikajú? Problém je však v tom, že sa nečítajú ani tie veľké analýzy a projekty, ktoré vznikli v minulosti a ktoré by mohli pomôcť. Každý poslanec je schopný zatratiť vo vášnivom prejave Freuda, Marxa, Beneša či kohokoľvek iného bez toho, aby od nich čokoľvek čítal. A nielen oni. Aj vysokoškolsky vzdelaní podnikatelia, ozdobení titulmi, dokážu skvelo hodnotiť bez znalosti. Spoločenská veda prestala byť hľadaním, je obchodom s komerčne úspešnými znalosťami. Žijeme v nekultúrnej dobe, keď symboly nahradili obsah.
Nie je program solidarity medzi ľuďmi práce práve jednou z najväčších úloh ľavice? - Slabosť dnešného socialistického či ľavicového hnutia je pochopiteľnejšia v porovnaní s koncom 19. a prvou polovicou 20. storočia. Len vulgarizované chápanie dejín tvrdilo, že vtedajšia ľavica sa vytvárala tak, že sa ľudia zjednotili v názore na základnú filozofickú otázku, v podstate o vzťahu základne a nadstavby či o štruktúre štátneho plánu. V tom období bola sila ľavice v tom, že sa dokázala predstaviť ako prísľub odvekej túžby po lepšom svete a tento lepší svet dôveryhodne ponúkala za krátky čas. Základom vtedajšej obrovskej konštruktívnej i deštruktívnej sily ľavice nebol program, ale kolektívna emócia. Tá sa len čiastočne opierala o program, vyrastala aj z otrasného životného postavenia proletariátu a dedinskej chudoby, z pocitu, či inštinktu solidarity, z potreby robiť niečo, ale i z pocitu obyčajnej mravnosti. Dnešnej ľavici táto kolektívna emócia chýba. Sľubuje i ponúka málo. Stala sa etablovanou, tuctovou, nudnou. Je dôležitá, ale slabá. Nie je nositeľom ideálov, ale znamením rezignácie na ideály. Komplex viny a strachu z veľkých zmien jej podviazal fantáziu.
Odbory združujú ľudí práce bez rozdielu ich svetonázorov. Dajú sa aj napriek tomu považovať za ľavicové? - Odbory predstavujú živelný humanizmus, teda ľavicovosť. Je to solidarita bez abstrakcie, ktorá nie je založená na čítaní hrubých kníh, ale na všednej životnej skúsenosti. Vidia len do blízka, no vidia úprimne. Vlastne vidia pravdivejšie než profesori, pretože túto skutočnosť nemôže vyvrátiť nijaká špekulácia, ale len zmena životných podmienok.
Potom však prekvapuje, keď sa odborový predák v televíznej debate hlási k pravici ako volič ODS. Má to logiku? - K solidarite, teda i k odborárskej práci, vedú dve cesty. Poznanie a mravný rast tvorí jednu, životná skúsenosť druhú. Je zbytočné kázať dospelému pravicovému politikovi o potrebe solidarity ľudí práce, keď má vrodenú nižšiu schopnosť vcítiť sa do problémov druhých. To nie je nadávka. Triedne rozdiely nie sú dané vlastníctvom výrobných prostriedkov. Mnoho vývojových psychológov na základe desaťročí výskumov dokázalo, že nie každý dokáže dospieť do štádia pochopenia skutočného obsahu ľudských práv, teda i solidarity. Ak má takýto človek podmienky na budovanie svojej kariéry a zvyšovanie príjmov – či už ako minister, alebo redaktor televíznych novín – urobí si zo svojho nedostatku výhodný predajný artikel. Keďže je malý cit pre potreby ostatných tovarom, ktorý je potrebný pre ľudí majúcich moc a majetok, je to kšeft oveľa lukratívnejší ako hlásanie potreby solidarity.
Mnoho občanov dostáva už viac ako desať rokov tvrdú sociálnu lekciu. Prekvapuje ma, že to trpia, že táto skúsenosť ich nemotivuje k činu. Ďalej ma prekvapuje, že sa ľavici nepodarilo stmeliť týchto občanov ako aj rôzne sociálne hnutia. Je česká ľavica skutočne tak málo akcieschopná? - Politická kultúra liberalizmu a rastúce rozdrobenie práce znižujú možnosť živelného rastu solidarity. Nezabúdajme ani na to, že napriek všetkým problémom má naša spoločnosť v procesoch globalizácie privilegované postavenie. Vytvorenie dobrých podmienok pre rozvoj najchudobnejších krajín by vyžadovalo prerozdeliť časť bohatstva v ich prospech – a to i na náš úkor. V takýchto podmienkach bude rast akcieschopnosti čoraz viac závisieť od intelektuálneho pochopení úskočnosti kapitalizmu a na odvahe sebaobetovania. Zatiaľ chýba potrebné pochopenie i nutná mravná sila. Malú, ale napriek tomu nádej vkladám do nášho vstupu do Európskej únie. Mení sa terén politickej práce, tým myslím jej geografický rozmer. Skutočne dôležité otázky sa nebudú riešiť v Prahe či Bratislave, ale v Bruseli, teda v širšom politickom kontexte ako doteraz. Vybojovať niektoré požiadavky bude vyžadovať hľadanie spojencov nielen v Česku, ale aj v ostatných krajinách. Tam na západ od našich hraníc hľadajú dlhšie ako my silu vzoprieť sa nekultúrnosti kapitalizmu. Navyše entropický rozklad, ktorému podliehajú krajiny po zvrhnutí byrokratického socializmu, sa dá asi zastaviť iba energetickým impulzom zvonka. Je to malá nádej, ale ktovie…
Na zjazde Socialistickej internacionály v roku 1999 sa Tony Blair a Gerhard Schröder vo svojich prejavoch vyjadrili, že Európa nového tisícročia musí smerovať k sociálne spravodlivejšej spoločnosti, hovorili o tzv. tretej ceste. Vtedajší francúzsky premiér L. Jospin dokonca hovoril o smerovaní k socializmu. Blair sa medzičasom, zdá sa, od tejto vízie vzďaľuje. Ako situáciu vnímate vy? Čo je to tretia cesta? - Európa nesmeruje nikam. Smerujú iba ľudia. A ich budúcnosť existuje v alternatívach. Môžem citovať viacero odborných štúdií, ktoré ukazujú, ako bude vyzerať ďalšia svetová vojna. Napríklad Simon Pearson, ktorý pracoval ako analytik v britskej rozviedke, napísal pozoruhodnú knihu s príznačným názvom Totálna vojna roku 2006. Keby ľudia skutočne čítali knihu Samuela Huntingtona Zrážka civilizácií, ktorú toľko ospevujú naši bojovníci proti Rusku, našli by tam scenár možnej budúcej svetovej vojny. Podľa dostupných informácií zbrojné programy a reformy armád niektorých významných veľmocí predpokladajú dokončenie príprav na veľký konflikt v roku 2008. Nehovorím to preto, že si myslím, že táto vojna bude. Uvádzam tento príklad pre jeho extrémnosť a zrozumiteľnosť. Chcem iba zdôrazniť, že ľavicovosť a socializácia Európy je možná, ale iba vtedy, keď si to ľudia dokážu vydobyť. Dejiny nemajú ani zotrvačník, ani kompas. Tretia cesta ma dvojakú podobu. V klasickom balení to malo byť niečo iné než kapitalizmus a byrokratický socializmus. Konkrétne demokratický socializmus. Pre mnohých teoretikov, politikov i novinárskych ,,pamfletistov“ to bol a je guľatý štvorec. Dnes pre ľudí ako Blair tretia cesta predstavuje skrátka iný kapitalizmus. Akýsi kapitalizmus s ľudskou tvárou. Zdá sa, že experimenty tohto druhu pohltia klasické problémy liberálnej demokracie: korupcia nových ľavicových politických elít – ktorým zachutí moc i vlastný obraz na televíznej obrazovke a samozrejme moc peňazí – a nedostatok prostriedkov na veľkorysejšie programy. V britskom prípade to bude i neschopnosť vymaniť svoje myslenie z koloniálnej minulosti, pretože labouristický premiér veľmi rád používa silácke gestá, pohŕdajúc medzinárodným právom. Neverím, že môže existovať ľavicový politik, ktorý vedie psychologickú vojnu proti obyvateľstvu vlastnej krajiny v čase bombardovania Juhoslávie či počas vojny proti Iraku – pokiaľ tak činí, nie je ľavicou ani treťou cestou. To by bol skutočne guľatý štvorec.
Je nesporné, že dnešný zápas o demokraciu bude gradovať, to napokon určí aj podobu budúcej spoločnosti. Nie je pre globalizovaný kapitál pojem demokracia iba kulisou, ktorú ani nepotrebuje? Je svetový kapitál taký silný, že nakoniec zmetie ľavicu a s ňou aj víziu o sociálne spravodlivom svete? - Funkciou globalizovaného kapitalizmu je zisk, nie demokracia. A nezabúdajte, že liberalizmus sa zmieril s demokraciou až v 20. storočí – až keď sa rozšírili stredné vrstvy a rastúca gramotnosť začala sprevádzať možnosť riadiť správanie väčšiny pomocou masovokomunikačných prostriedkov. Kapitál nie je charitatívna organizácia, ani osvetová inštitúcia. Potrebuje demokraciu iba vtedy, keď nemá k dispozícii iný režim, ktorý by mu lepšie zabezpečil maximalizáciu zisku. Videli sme to v Allendeho Čile, dnes vo Venezuele a zajtra to uvidíme v Brazílii
Ako by mal podľa vás vyzerať systém, pokiaľ by sa naplnili vízie modernej ľavice? A naplnia sa tieto vízie? - Hodnotovo je to stále jednoduché: práca a mier. Ľudské práva v ich revolučnej dimenzii, teda sloboda opretá o rovnosť. Podpora tvorivosti a potlačovanie odcudzovania v práci aj v kultúre. Solidarita založená na mravnosti, nie na pokryteckom predstieraní. Ako z takýchto hodnôt urobiť program, je vecou diskusie. Veľký problém je niekde inde – ako dosiahnuť, aby ľudia vybavení týmito humanistickými ideálmi, vyrástli na vrchol mocenských pyramíd. Carl Gustav Jung, vynikajúci psychoanalytik, kedysi charakterizoval švajčiarsku demokraciu ako ,,chronický stav zmiernenej občianskej vojny“. Ak je to tak, potom je liberálna demokracia iba nástrojom premeny nebezpečných politických konfliktov do spoločensky znesiteľnejších podôb. Nie je to mechanizmus,ktorý by vyberal a vyťahoval tých najschopnejších a najčestnejších smerom nahor – cesta k politickým vrcholom je otvorená silným a šikovným. Kde by tí, ktorí po rokoch šarvátok vo vlastných politických stranách, štátnom aparáte a v boji proti ideologickým protivníkom, mali brať fyzickú, intelektuálnu a mravnú silu myslieť na blaho všetkých. Iba náhodou môže demokracia, kde nevedia ani spočítať lístky pri voľbe prezidenta, pozdvihnúť aristokratov ducha, o ktorých tak pekne hovoril autor americkej Deklarácie nezávislosti Thomas Jefferson. Možno dokonca iba omylom. Aj keď dnes chválime demokraciu ako najlepší zo známych systémov, z hľadiska potreby posiľňovania solidarity a mravnosti je to zatiaľ systém veľmi nedokonalý.
