Reklama
Reklama

Agresia v mene viery

Až na konci minulého storočia sa pápež Ján Pavol II. ospravedlnil za účasť cirkvi na križiackych výpravách. V Európe (hádam s výnimkou Čiech) vyvolávalo slovo „križiak“ predstavu rytiera bojujúceho za vznešené ideály. V Araboch však toto slovo aj dnes vzbudzuje také asociácie ako u Európanov slová mongolský útočník, či turecké jarmo. Lenže americký prezident Bush nazval súčasnú vojnu v Iraku križiackou výpravou...
Počet zobrazení: 967
minulost1-m.jpg

Až na konci minulého storočia sa pápež Ján Pavol II. ospravedlnil za účasť cirkvi na križiackych výpravách. V Európe (hádam s výnimkou Čiech) vyvolávalo slovo „križiak“ predstavu rytiera bojujúceho za vznešené ideály. V Araboch však toto slovo aj dnes vzbudzuje také asociácie ako u Európanov slová mongolský útočník, či turecké jarmo. Lenže americký prezident Bush nazval súčasnú vojnu v Iraku križiackou výpravou...

V roku 1078 vpadli do Jeruzalema hordy sunnitských Turkov, vyplienili domy šiítskych obyvateľov a pozabíjali posádku Fatimovcov. V roku 1095 dobyli Jeruzalem vojská šiítskych Fatimovcov, vyplienili mesto, pobili sunnitov a vyhnali kresťanské obyvateľstvo. V roku 1099 pokorili Jeruzalem križiaci z Európy, vyplienili mesto, povraždili moslimov a vyhnali židovské obyvateľstvo... Dnes sa často používa pojem konflikt civilizácií, počas križiackych výprav sa do konfliktu dostali tri civilizácie: západoeurópska, byzantská a islamská. Základné etapy križiackych výprav Už sme spomenuli, že prvá križiacka výprava sa v roku 1099 skočila úspechom – dobytím Jeruzalema, čo bolo víťazstvo nad dvoma moslimskými protivníkmi, seldžuckými Turkami a fatimovským Egyptom. Križiaci nevytvorili jednotný štát, ale štyri dŕžavy, ktoré nezriedka proti sebe bojovali. V roku 1144 ukázal náhly pád Edessy, na akých vratkých základoch stála križiacka moc. Výprava na pomoc Edesse sa zamerala nakoniec iným smerom. Prišelci z Európy sa neodvážili vojsť do konfliktu s Turkami, ale zaútočili na Egypt, ktorý považovali za slabší a kde očakávali veľkú korisť. Výsledok bol však opačný. Turci a Egypťania sa spojili. Na scéne sa zjavuje pozoruhodná osobnosť, na ktorú moslimovia dodnes spomínajú ako na hrdinu. Bol to sultán Saladin (mimochodom kurdského pôvodu), ktorý začal budovať jednotný moslimský štát. Medzi križiackymi vládcami Palestíny síce boli prívrženci kompromisu, ale zvíťazili tí, čo si želali ozbrojenú konfrontáciu. Hoci boli najprv úspešní, čakala ich katastrofálna porážka v roku 1187 pri meste Hattín, po ktorej Saladin obsadil väčšinu križiakmi ovládaných území. Ďalšej výprave sa nepodarilo na osude žalostného zvyšku križiackych dŕžav už nič podstatné zmeniť. Pod kontrolu sa podarilo na čas dostať iba úzky pruh palestínskeho pobrežia. Ďalšia z výprav sa skončila dobytím Carihradu. V roku 1291 padla posledná križiacka pevnosť, Akkon, a moc križiakov sa udržala iba na niektorých ostrovoch, najväčším z nich bol Cyprus.

Križiacky ideál a skutočnosť Stredovekí kronikári popisovali križiakov ako sväté vojsko, bojovníkov Kristových, ktorých cieľom bolo s Kristom zvíťaziť alebo s ním zomrieť. Tí, čo padli v boji za svätú vec, boli mučeníkmi a za svoju obeť v boji proti neveriacim boli odmenení večnou nebeskou blaženosťou. Niektorí kronikári dokonca popisovali, ako padlých križiakov vítali v raji... Lenže ideál a skutočnosť sa príkro líšili. Obeťami križiakov sa stali napríklad aj obyvatelia vtedajšieho Uhorska. Podľa tvrdenia uhorského kráľa Kolomana, križiaci zavraždili okolo štyroch tisíc jeho poddaných. Olúpených sedliakov a mešťanov, či znásilnených žien bolo nespočítateľne viac. Kronikári, ktorí sa usilovali križiakov idealizovať, tieto nepopierateľné fakty ospravedlňovali okolnosťou, že k bojovníkom za svätú vec sa pridávali darebáci a zločinci, ktorí vraj mali na svedomí tieto „výstrelky“. Toto tvrdenie možno považovať za pravdivé, iba ak išlo o európske krajiny, v Ázii sa svojím správaním voči civilnému obyvateľstvu „darebáci“ a „bojovníci za svätú vec“ nijako nelíšili. Nechutnou je napríklad epizóda pri dobýjaní Antiochie. Križiaci dovolili, aby obliehaní pochovali svojich mŕtvych v cintoríne pod hradbami. V noci potom mŕtvoly vyhrabali a olúpili. Epizóda nepochádza od nejakého moslimského kronikára, ale popisuje ju kresťanský svedok ako údajný hrdinský skutok. Pravda, brať korisť a lúpiť patrilo k bežným zvyklostiam vojen v období feudalizmu. Lenže „bojovníci v znamení kríža“ na dobytých územiach drasticky prekračovali vtedajšie zvyklosti. Napríklad 20. storočie pripomína udalosť, keď po dobytí Jeruzalema, telá povraždených nakládli na hranice z dreva, podpálili a v popole obetí hľadali roztavené zlato. Tieto fakty uvádzali západoeurópski kronikári, nechcem tu popisovať hrôzy o správaní križiakov, ktoré nachádzame v byzantských a moslimských kronikách. Príčina masovej účasti na výpravách nebola v ideáloch, ale vo dvoch okolnostiach: šľachtické majetky sa spočiatku delili rovnakým dielom medzi mužských potomkov a až neskôr ich z prevažnej časti dedil najstarší syn, nevoľníci či mestská bedač účasť na výpravách brali ako šancu vymaniť sa zo svojho neradostného postavenia.

Víťazní križiaci a podmanené obyvateľstvo Pútnici do Svätej zeme i účastníci druhej križiackej výpravy zažili šok. Tamojší vládcovia a obyvatelia, aj keď pochádzali z Európy, prijali životný štýl neveriacich, ktorých si podmanili. Hovorili síce európskymi jazykmi, hlásili sa ku katolíckej cirkvi, zachovali aj politické štruktúry krajín svojho pôvodu, ale zároveň prijali zvyklosti bežné na Blízkom východe. Mali tolerantný postoj k tamojším kresťanom, podľa západoeurópskych kritérií považovaných za kacírov, priateľsky sa stýkali aj s moslimami. Zbožní pútnici videli, že v každom väčšom dome sa nachádzali koberce a hodvábne závesy, jedli sa vyberané jedlá. Od miestneho obyvateľstva sa prebrala ďalšia zvyklosť, ktorá sa vtedy považovala za čosi podozrivé a možno aj ťažký hriech – pravidelné kúpanie sa. Navyše prostitúcia bola v Európe čímsi veľmi výnimočným, kým v tomto regióne kurtizány nielen dávali na obdiv svoje bohatstvo, ale sa vôbec nehanbili za spôsob svojej obživy. V skutočnosti išlo často iba o povrchný dojem. V tamojšom podnebí vtedajšie európske odevy neboli vhodné. Dobyvatelia museli prijať aj tamojší jedálny lístok či rytmus života. Zároveň európski lekári nepoznali tamojšie choroby, tak križiaci boli odkázaní na lekárov moslimského či židovského pôvodu. Lenže v skutočnosti sa križiaci vôbec nezaujímali o tamojšiu duchovnú kultúru. Prvým križiackym kronikárom bol Vilhelm z Tyrusu, ktorý patril až k tretej generácii dobyvateľov. Križiaci ničím neovplyvnili životný štýl miestneho obyvateľstva a jedinou pamiatkou, ktorá sa po nich dodnes zachovala sú pevnosti. V tomto prípade by sa dal viesť spor, či sa križiaci učili od moslimov alebo či naopak svojím štýlom stavieb neovplyvnili orientálne pevnosti. Pôvodné obyvateľstvo bolo zväčša vyhnané z miest a žilo na vidieku. Malo pestré zloženie z etnického, náboženského i sociálneho hľadiska. Východní kresťania, ktorí najprv vítali križiakov ako svojich osloboditeľov, sa dostali do rovnakého postavenia ako moslimovia. Jedinou výnimkou bola malá sekta maronitov, ktorú roku 1182 prijal pápež do katolíckej cirkvi a ktorého maroniti uznali za svoju najvyššiu autoritu. Je tu paradox, voči tamojším kresťanom boli moslimovia tolerantnejší. Počas troch generácií križiackeho panstva ho znenávideli rovnako ako moslimovia. Nakoniec sultána Saladina, ktorý vyhnal križiakov z Jeruzalema, považovali za svojho osloboditeľa. Tu však treba zdôrazniť, že tamojší kresťania hovorili po arabsky. Pravda a mýtus o križiackych výpravách Po križiakoch ostali v Oriente nielen zvyšky stavieb, ale aj trpká spomienka. „Sväté miesta“ sa dostali pod kontrolu kresťanských štátov iba na tri generácie za cenu vysokých obetí. Východní kresťania neboli oslobodení od útlaku „neveriacich“ – ale križiaci sa v tomto smere ukázali ešte horší než moslimskí vládcovia. Ani Byzantská ríša sa nezachránila pred zánikom. Križiacke výpravy neotvorili ani obchodné cesty medzi Východom a Západom. Základné cesty totiž viedli cez Byzanciu alebo Egypt. Čo sa týka kultúrnych vplyvov, do Európy sa výdobytky arabskej kultúry dostali cez Španielsko, križiaci prevzali iba niektoré materiálne prvky tamojšej civilizácie, no vždy prejavovali okázalý nezáujem o tamojší jazyk, duchovnú kultúru i náboženstvo. Z konfrontácie troch civilizácií si v tomto prípade tá západoeurópska zaslúži najhoršie hodnotenie. Arabský emir Usáma ibn Munkiz o križiakoch napísal, že „nemajú žiadnu z ľudských predností okrem odvahy, inak sú ovládaní divokými pudmi a nečestnou ničomnosťou“. Násilný vpád križiakov na Blízky východ neviedol k zblíženiu západoeurópskej a moslimskej civilizácie, ale naopak vyostril rozpory medzi nimi a viedol k ich vzájomnej izolácii. Pravda, dnes dochádza k príznačnému paradoxu. Arabská verejnosť porovnáva sionistov a ďalších židovských prisťahovalcov do Palestíny s križiakmi. Tu však platí známy aforizmus o krívajúcich analógiách, príčiny vzniku sionistického hnutia boli iné než pri križiackych výpravách. Mimochodom, križiaci so židmi zaobchádzali rovnako kruto ako s moslimami a židia vítali Saladina ako svojho osloboditeľa, ktorý im povolil návrat do Jeruzalema.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama