Späť na ÚV KSS?
Pri rekapitulácii udalostí minulého týždňa som si spomenul na príhodu, ktorá sa traduje o jednom redaktorovi Britských listov. Niekedy vo februári roku 1990 vkročil do poloprázdnej budovy ÚV KSČ. Bez zaváhania oznámil niekoľkým pozostalým z bývalej éry: „Soudruzi, posrali jste to. Je čas začít odznova.“ A vstúpil do strany. Dnes, trinásť rokov po Novembri 89 by sa už s takýmto úprimným vyznaním do KSČ len tak ľahko nedostal. Ktorý z dnešných komunistov by spájal dejiny reálneho socializmu s historickým neúspechom? Alebo, ak chcete, ináč: Kto by si dnes už spomenul na nejaké historické poučenie z porážky spred roka 1989. A predsa, v sobotu 29. apríla udrel blesk z čistého neba. Pravda o slovenských dejinách a ľavici zahrmela z bohorovného prostredia. „Európa buď bude kresťanská, alebo nebude,“ povedal na republikovom sneme KDH jeho podpredseda Daniel Lipšic. Vo vyhlásení sa zhodol s ďalším podpredsedom hnutia Vladimírom Palkom. Ten označil ľavicových liberálov za bratancov komunistov, lebo majú ,,s Leninom spoločného deduška Karola Marxa“. Kam však s Karolom Marxom? Prekvapujúco sa nedostal do dejín robotníckeho hnutia na Východe od raja. Marx podľa všetkého nezjednotil len proletárov všetkých krajín. Svojím materializmom a ateizmom ukradol dušu Západu. V západnej civilizácii prebieha totiž podľa Vladimíra Palka kultúrna vojna, v ktorej práve ľavicoví liberáli chcú demontovať kresťanskú civilizáciu. „Vnucujú nám zvrátený pohľad na piliere spoločnosti, ktorými sú rodina a manželstvo. Spochybňujú ľudský život na jeho počiatku i na konci. Prekrúcajú dejiny,“ povedal Palko. Ak zameníte pár slov, zistíte že táto rétorika sa nápadne podobá našim hyperkritickým veteránom z KSS. Nepreženiem, ak poviem, že spoločným nepriateľom oboch domácich kolektívov sú liberáli a osvietenecký Západ. To nie je objav posledných rokov. Princípu tolerancie a rozhodovaniu o vlastnom živote sa na Slovensku nikdy veľmi nedarilo. Sme fanúšikmi radikálnych, jednoduchých a fundamentálnych vysvetlení. Platilo to v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď sa „mäkká diktatúra“ presadila v svetlohnedej podobe. Platilo to aj neskôr v tej „červenej“. V oboch prípadoch dominoval životný štýl, ktorý v absolútnej väčšine prípadov nemal veľa spoločné s radikálnym postojom. Strany prehrávajú, „rodinka“ zostáva. Možno odtiaľ tento sklon k silným slovám v prostredí masovo zneistených duší. Zďaleka nejde len o KDH alebo KSS. Prečítajte si posledné komentáre o Iraku. S blížiacou sa anexiou Bagdadu rapídne pribúda hlasov, ktoré chcú byť na strane silnejšieho. Ľudské, priveľmi ľudské? Keď sa však aj „nezávislé“ komentáre dominujúcich ultrakonzervatívcov nápadne podobajú štátnej propagande USA, nevyhovárajme sa na službu princípom. Nepomáha sa tým USA, ale výlučne sebe. A nielen to. Ide o lacnú metafyziku. Ako to už v tradičnej „rodinke“ býva, starší brat nemá byť len silný. Musí mať vždy pravdu. Za každú cenu. Aj za cenu straty vlastného rozumu. Problém anti- alebo proamerikanizmu tu nezaberie. Táranie o ľavicovej Európe zavádza. Ide o náš vlastný kultúrny hendikep. Karol Marx zaň určite nemôže. Veď aj na podobné kúsky českého redaktora čosi v našej krajine chýba: dostatok nezávislej slobody a predstáv. Apropo, keď už sme hovorili o našom „mäkkom“ životnom štýle. Podpredseda Palko ubezpečil delegátov snemu, že KDH odporúča hlasovanie za vstup do Európskej únie. Nezabudol pripomenúť, že KDH nie je protiamerické, keďže hodnotami je mu „veľmi blízka“ americká Republikánska strana.
