Vojna médií
Aj keď mnohí analytici diskutujú o boji Washingtonu a Bagdadu o verejnú mienku, len máloktorí postrehli zmeny, ktoré spôsobila televízia al-Džazíra. Ak sú Arabi hlavnou cieľovou skupinou v tejto PR kampani, americká strana – aj keď je mocnosťou – prehráva vojnu o „srdcia a mysle“ omnoho drastickejšie, než by to bola kedykoľvek predpokladala.
V arabskom svete koluje starý trpký vtip: ak chce Arab vedieť, čo sa deje na jeho ulici, zapne si rádio a naladí BBC. Bohužiaľ, vždy to bolo tak. Arabské médiá – takmer všetky do nedávnej minulosti čiastočne ovládané štátom – nie sú len zahanbujúco šedivé, sú zničujúco nudné a trápne neschopné. Teraz je to však inak. Takmer každý Arab, ktorý chce porozumieť dnešnej situácii a má prístup k satelitnej televízii, pozerá al-Džazíru. Práve preto, že ju oprávnene považujú za najobjektívnejšiu, najpluralistickejšiu a najprofesionálnejšiu. Počas tejto vojny si ešte upevnila pozoruhodnú dominanciu ako hlavný zdroj správ pre Arabov od Perzského zálivu po Atlantik.
*** Keď sa pred pár rokmi zrodila, kolovali rozličné správy o jej pôvode, zakladateľoch a tajných kontaktoch s izraelským Mossadom či CIA. Útoky sčasti živili aj arabské vlády, ktoré si už zvykli na svoj monopol na pravdu. Despotické režimy pocítili vtedy vlastný „šok a hrôzu“, keď televízia dala hlas všetkým dovtedy nemým Arabom, ktorých dokázali vlády držať celé desaťročia pod pokrievkou – opozičným politikom, ženským aktivistkám, obrancom ľudských práv, ľavičiarom, islamistom, panarabistom, komunistom, etnickým menšinám, nezávislým žurnalistom a analytikom, skrátka zástupcom každého odtienka politického spektra. K ovzdušiu nedôvery okolo al-Džazíry prispeli však aj iné faktory. Založil ju jeden z najväčšmi Američanmi ochraňovaných režimov arabského sveta – vláda Kataru – s veľmi zlým záznamom v oblasti ochrany ľudských práv a demokracie. Navyše televízia vykazovala úroveň profesionality a objektívnosti, o akej nebolo dovtedy počuť v nijakej arabskej či rozvojovej krajine. A tak ju označovali za „zahraničného agenta“, provokatéra, či prechodný fenomén, ktorý zmizne ako letné oblaky na bagdadskom nebi. Al-Džazíra vytvorila ešte jeden precedens. Miliónom Arabov po prvýkrát predstavila izraelských politikov a komentátorov, čo spočiatku vyvolávalo podozrenie až otvorené nepriateľstvo, ktoré novú televíziu takmer zničili. Ako to však pri väčšine tabu býva, byť vnímaný ako radikálne vzdorovitý, originálny a zlomyseľný len posilnilo rastúci záujem o sledovanie al-Džazíry, aj keď niekedy potajomky. Jej popularita rástla. Onedlho väčšina pochopila, že pozerať sa na nepriateľov v televízii nie je to isté, ako ísť s nimi do postele, že nechať na seba vplývať „názor a iný názor“ – ako hovorí vynikajúce motto televízie – nie je ťažká zrada, ako tvrdia ich vlády, že pluralizmus znamená mať pred sebou viac možností, nemusieť sa upísať jednej z nich.
*** Aj keď osamotená, bola al-Džazíra efektívnejšia než väčšina arabských liberálnych a ľavicových strán. Upútala pozornosť arabskej verejnosti na témy ako demokracia, ľudské práva, pluralizmus, aktivizmus, útlak, nadnárodné kultúry, politika, či ekonomika, a dokonca aj na rôzne dimenzie izraelskej okupácie. Oficiálne médiá ponúkali len klišé a nič nehovoriacu rétoriku. Bolo to ako otvorená univerzita, bez poplatkov, bez domácich úloh a bez dohliadajúcich učiteľov. Po tom, ako jej diváci prešli šokovou terapiou arabskej verzie glasnosti a perestrojky, vytvorila vlastnú virtuálnu realitu. Nie cez správy, tie boli objektívne, ale tým, že obyčajnému arabskému občanovi dala priestor slobody, nádeje, že mu dala možnosť byť hrdým na túto oázu odlišnosti v púšti intelektuálnej stagnácie, represie a zaostalosti, udržiavanej spojením lokálnej tyranie a amerického biča a cukru. Jedno smutné porovnanie: týždne pred vojnou proti Iraku sa americké médiá zaradili na svoje miesto a konali podľa scenára písaného „vládnucou stranou“. Znie to ako štátom riadené masmédiá z tretieho sveta? V skutočnosti je to ešte horšie. V tom druhom prípade totiž aspoň nik netvrdí, že je nezávislý, objektívny či profesionálny. V tom prvom sú však arogancia, pokrytectvo a monopol na pravdu väčšie než galaxia sama. Pozeranie správ na Fox, CNN či nejakej inej veľkej americkej stanici si od diváka vyžaduje určitý stupeň mentálnej otupenosti a ochotu veriť v metafyziku. No je to aspoň zábavné a plné efektov. Američania boli vždy dobrí vo vytváraní žiarivej šou z nepodstatných správ – čo svet zredukovalo na zjednodušené termíny a zvuky. No dnes, keď už vidíme aj inde, čo pre nás chystá Bush so svojím poslušným pudlíkom v ich ilegálnej, nespravodlivej a kriminálnej vojne, stáva sa sledovanie amerických médií cvičením v suspendovaní rozumu, vzdaní sa logiky a úplnom opustení akéhokoľvek kritického myslenia.
*** Majúc výhodu, že hovorím po arabsky (konečne sa to stalo aj výhodou), môžem sledovať al-Džazíru spolu s mnohými inými arabskými satelitnými kanálmi ponúkajúcimi ohromné spektrum názorov, komentárov a analýz. A získavam tak oveľa lepšie a objektívnejšie správy ako tí z anglicky hovoriaceho sveta, čo arabčine nerozumejú. Al-Džazíra prezentuje každé dôležité americké či britské vyhlásenie, nech je akokoľvek urážlivé či rasistické, so značnou objektivitou, spolu so súborom arabských názorov. Jej nestrannosť počas vojny v Afganistane, palestínskej intifády, či rozvíjajúceho sa anglo-amerického útoku na Irak zahanbuje ktorúkoľvek anglicky hovoriacu televíziu, vrátane BBC. Ak sa americké kanály dajú označiť za klasický prípad populistických, jednostranných médií podliezajúcich sa sponzorom, pri BBC to nejde. Má za sebou dlhú tradíciu objektívnosti a širšiu škálu pluralizmu ako jej americkí kolegovia. No v porovnaní s al-Džazírou pôsobí ako trochu obmedzená, anachronicky koloniálna. Američania, a do istej miery aj Briti, ktorí sa spoliehajú predovšetkým na televízne pokrytie vojny, sú v nevýhode. Dostáva sa k nim oveľa viac názorov vládnej strany, oveľa menej nestrannosti. Denne sú bombardovaní v priemere jedným až dvoma veľkými klamstvami, doplnenými výberom menších klamstiev. Ich médiá sú skrátka hodné tej najhoršej z banánových republík. Možno by sa mali naučiť arabsky. Alebo aspoň francúzsky, nemecky či španielsky.
Článok bol uverejnený v Z-Magazine, v skrátenej verzii na www.blisty.cz Preložil a upravil Radovan Geist
