Peniaze nesmrdia, vojna je kšeft
Za všetkým hľadaj peniaze. Toto staré politické príslovie nestratilo nič na svojej aktuálnosti ani dnes, v čase vojny proti Iraku. Civilisti ešte pochovávajú svojich príbuzných, zranení plačú v nemocniciach, americké stíhačky zasypávajú Bagdad dňom i nocou bombami a americkí jastrabi si už delia korisť. Oficiálne sa tento proces volá „humanitárna pomoc povojnovému Iraku“.
Rekapitulácia: USA a Veľká Británia vtrhli do Iraku bez mandátu OSN tvrdiac, že ten vlastní zbrane hromadného ničenia. Nijaké nenašli, zmasakrovali však nevinných civilistov a zničili infraštruktúru kedysi priemyselne pomerne vyspelej krajiny. Dnes sa handrkujú, kto si urve väčší kus koláča pri rekonštrukcii vojnou zničenej krajiny. USA sa pritom tvária, že víťaz berie všetko. Nenažranosť siaha až tak ďaleko, že ku kšeftom nechcú pustiť ani len firmy z krajiny svojich najvernejších spojencov.
Vojna medzi spojencami Keď sa britský premiér Tony Blair týždeň po vypuknutí vojny stretol s americkým prezidentom Georgeom W. Bushom v Camp Davide, témou ich rozhovorov nebola iba výmena názorov na stratégiu postupu v ďalšom priebehu konfliktu. Britský premiér sa totiž dostal doma medzi dva mlynské kamene. Nielenže ho v Londýne atakujú mieroví aktivisti, dnes mu otázku „Prečo vlastne Británia išla do vojny?“ kladú aj stúpenci vojenského riešenia konfliktu. Priemyselná loby dúfala, že sa nabalí na zákazkách, ktoré dostane od spojencov v rámci povojnovej rekonštrukcie Iraku, a tie neprichádzajú. Naopak, americké firmy si mydlia ruky. Haliburton, firma, ktorú pred nástupom do funkcie viedol americký viceprezident Dick Cheney, už v Iraku pôsobí. Dostala niekoľkomiliardovú zákazku na hasenie horiacich ropných vrtov. Táto istá firma má veľké šance získať aj ďalšie kontrakty v rámci povojnovej obnovy Iraku, konkrétne na dodávku ropných vrtných súprav. Dick Cheney tiež hlási finančné úspechy. Haliburton sa mu, samozrejme iba zhodou okolností, práve teraz rozhodol vyplácať 185 tisíc dolárov ročne ako odstupné počas nasledujúcich piatich rokov.
Powell ukazuje prostredník aj Európe Kým sa britskí a americkí supi nevedia dohodnúť na svojom povojnovom podiele, minister zahraničných vecí USA dostal od svojho šéfa v Bielom dome delikátnu úlohu. Mal by vysvetliť OSN, že nejaká humanitárna pomoc by bodla. Najlepšie vo forme financií. Tými by sa zaplatila „pomoc“ amerických firiem. Na druhej strane Powell v Bruseli minulý týždeň členským krajinám OSN – predovšetkým však Francúzom a Nemcom – vysvetlil, že „vedúcu úlohu pri obnove a správe povojnového Iraku zohrajú tí, ktorí viedli vojnovú operáciu“. Preložené do reči obyčajných smrteľníkov – neboli ste za ilegálnu vojnu, nečakajte teda, že vám pustíme nejaké kšefty. Skutočnosť, že ekonomika európskych krajín v dôsledku vojnového dobrodružstva Washingtonu a Londýna skĺzla do recesie (najväčšmi trpia letecké spoločnosti a cestovné kancelárie), Washington nezaujíma. Precítené prejavy Tonyho Blaira pred televíznymi kamerami, kde Britom ešte len prednedávnom vysvetľoval, že spojenci idú Irak oslobodiť a že Iračania dostanú vládu nad svojou ekonomikou do svojich rúk, znejú dnes Bielemu domu ako naivná rozprávka trošku zasneného britského premiéra. Powell zasa na svoje sľuby, že iracké nerastné bohatstvo prejde pod správu OSN, už tiež zabudol. Pecunia non ollet – pre ropu a vojnu v Iraku to platí dvojnásobne.
