Pád režimu Červených Khmérov
Hrôzovláda Červených Khmérov patrí nepochybne k najtemnejším obdobiam minulého storočia. Khmérske kráľovstvo bolo od roku 1863 francúzskym protektorátom. Napriek tomu, že sa kambodžským politikom podarilo nezatiahnuť krajinu do prvej indočínskej vojny v rokoch 1946-1954, situácia počas druhej svetovej vojny bola už omnoho horšia.
Princ Norodom Sihanuk sa usiloval o vyváženú politiku voči ZSSR a USA. No v roku 1970 došlo, prinajmenšom s požehnaním americkej CIA (ak ho, pravda, neorganizovala), k zvrhnutiu panovníka a nastoleniu proamerickej vlády. Formálne bola vyhlásená republika. Patrí k historickým paradoxom, že tamojší komunisti (ešte nebolo zrejmé, že sa delia na provietnamskú a pročínsku frakciu) vystupovali ako rojalisti – bojovníci za obnovu monarchie. Proamerický Lon Nolov režim vtiahol krajinu do vietnamskej vojny. Situácia bola podobná ako v južnom Vietname. Proamerická vláda mala pod kontrolou iba niekoľko mestských zón, kam sa uchýlili stotisíce utečencov z vidieckych oblastí. Americké letectvo bombardovalo územia, ktoré kontrolovali rojalistickí povstalci. Sedemnásteho apríla 1975 padla Lon Nolova vláda. Víťazstvo Červených Khmérov vtedy uvítala väčšina Kambodžanov. Domnievali sa totiž, že už nemôže prísť nič horšie, ako bola táto nezmyselná a brutálna vojna. Nevedeli, že v roku 1973 vypukol otvorený spor medzi provietnamskou a pročínskou frakciou. Zvíťazila tá pročínska. Treba však zdôrazniť, že ideologicky nešlo o maoistov, ale o ľudí, ktorí vyštudovali zväčša vo Francúzsku a vytvorili koncepciu akejsi kambodžskej cesty ku komunizmu. Režim, ktorý nastolili Červení Khméri, bol predovšetkým inšpirovaný severnou Kóreou s jej ideológiou „čučche“. Zverstvám režimu Červených Khmérov padli za obeť stotisíce, ba možno milióny Kambodžanov, odhady kolíšu medzi jedným až troma miliónmi obetí. Jednou z príčin krvavého teroru bola okolnosť, že režim v skutočnosti podporovala iba nepatrná menšina. Vládcovia sa preto usilovali zabiť všetkých, čo len potenciálnych odporcov režimu. Báli sa totiž, že ich zvrhne všeľudové povstanie. To napokon na konci roku 1978 predsa len vypuklo. Povstalci požiadali o pomoc Vietnam a režim Pol Pota, Jeng Sariho sa zrútil už na začiatku roku 1979. Dnes sa pripomína polpotovský režim ako vzor komunistickej diktatúry, napríklad v Čiernej knihe komunizmu. Akosi sa však pozabudlo, že ho pomohli odstrániť komunisti zo susednej krajiny. Naviac došlo k čomusi mimoriadne paradoxnému. Vietnam nielen odsúdila Čína, ale zvyškom polpotovských zločineckých bán poskytlo útočisko Thajsko, mimochodom spojenec USA. Červení Khméri zopakovali napokon tú istú hru, ako keď o sebe tvrdili, že sú prívržencami monarchie. V roku 1982 vytvorili akúsi bábkovú vládu „demokratickej“ Kambodže, ktorú uznala za zákonnú aj OSN. Vietnamu sa pripomínalo, že nemal žiadne právo silou zasahovať do záležitostí susednej krajiny, hoci išlo o režim, ktorý ostáva doslova čítankovým príkladom neľudskosti. Mimochodom, odváži sa niekto tvrdiť, že napríklad súčasná iracká vláda je neľudskejšia, ako bola vláda Červených Khmérov? Pol Pot sa nedostal pred medzinárodný tribunál preto, že za dodnes neobjasnených okolností náhle zomrel.
