Kto nám pokazil Poľsko?

Neboli to elity, kto skazil „tretiu Poľskú republiku“. Je to oveľa horšie. Dobehla nás zlá minulosť. Demoralizácia, v ktorej poľská spoločnosť uviazla na niekoľko generácií, prekvitá a nadobudla nové formy.

Nemáme radi „tretiu republiku“, nikto už o nej nepovie dobrého slova. Módne je hodnotiť ju čo najhoršie. Samotné roztrpčenie a frustrácia prirodzene nie sú ničím prekvapujúcim ani odsúdeniahodným. Dôvodov na rozčarovanie, pobúrenie a hnev je dostatok. Názor, že vzhľadom na rozsah zmien sme si nepočínali najhoršie a že nie je ťažké poukázať na krajiny, ktorým sa transformácia nedarí, prestal byť argumentom a útechou. Bližšia je košeľa ako kabát a symptómy porúch našej krajiny sú predmetom vlny kritiky, diagnóz a hľadania východísk. Táto vlna sa stretáva s istou železnou schémou, ktorá vysvetľuje všetko zlo. Konkrétne príčinou degenerácie politiky, ekonomických ťažkostí, roztrpčenia más, atmosféry plnej škandálov, korupcie, volebnej neúčasti a demoralizácii rozličných sfér je zlý spôsob zrodu „tretej republiky“. Mýtus nesprávneho počatia sa tiahne od samého počiatku. V minulosti to bola zrada Okrúhleho stola, sprisahanie v Magdalenke, „hrubá čiara“ či neuskutočnenie dekomunizácie. V súčasnosti sa hovorí už vo všeobecnejšej rovine o fungovaní politických elít a ich najbližšieho okolia. Napriek tomu však počujeme stále rovnakú odpoveď – existuje úzky okruh ľudí, ktorý sklamal, a určitý súbor samozrejmých rozhodnutí, ktoré, žiaľ, neboli prijaté.

Prečo elity stratili lesk Je jasné, že politické elity stratili lesk. Otázkou je, prečo a ako? Prvá rana bola nevyhnutná. Začiatok demokracie budil obrovské nádeje. Prvotná viera, týkajúca sa nielen postsolidaritných, ale aj postkomunistických vlád, sa musela skončiť rozčarovaním, pretože očakávania spoločnosti boli nesplniteľné. Jednoducho chudobná a zruinovaná krajina, obývaná ľuďmi, ktorých polstoročie odúčali usilovnosti, efektívnej práci a konkurencii, sa nemohla zmeniť na krajinu bohatú, pokojnú a bezpečnú dokonca ani pomocou najmúdrejších politických opatrení. Bez ohľadu na to, či grémiá, ktoré rozhodnutia prijímali, boli centristické, ľavicové alebo pravicové a osvietené Duchom Svätým. Určite sa všetko dalo urobiť rozumnejšie, ale to by podstatu nášho zaostávania nezmenilo. Napriek tomu sa však novovznikajúca politická trieda pričinila o toto rozčarovanie svojou malichernosťou. Ešte skôr ako nadobudla všedné nedostatky, t. j. začala priťahovať ľudí, ktorí, možno povedať, triezvo kalkulovali výhody vyplývajúce z účasti na moci. Od samého počiatku bola totiž situácia Poľska opisovaná ako dôsledok individuálnych rozhodnutí rozmiestnených na stupnici od hlúpych po zločinné. Politické boje i normy pôsobenia v opozícii vytvárali taký jazyk hovorenia o skutočnosti, v ktorom sú príčinno-následné súvislosti jednoduché ako abeceda. Tézy, že príčinami dnešného nešťastia boli likvidácia štátnych majetkov, výpredaj podnikov, opustenie ruských trhov, sú dodnes najpopulárnejším vysvetlením všetkého. Vysvetlením, ktoré uspokojuje masy občanov voličov, bez ohľadu na ich politickú orientáciu, pretože ho akceptujú nielen národne cítiaci veriaci, ale aj ľavicoví egalitaristi. Prezentovanie sa starostlivosťou o poškodených a vytýkanie odporcom, že spôsobili rozpad sociálnych istôt, muselo mať jeden dôsledok. Príjemcov tohto posolstva presviedča o tom, že hoci takmer všetci politici poukazujú na fatálne chyby, na výpredaj, znehodnotenie výsledku práce generácií atď., vo chvíli svojho nástupu k moci nerobia nič, aby obnovili štátnu istotu podnikov, aby oživili štátne poľnohospodárstvo a pod. Jednoducho – napriek tomu, že recept na záchranu je každému jasný, držitelia moci ho nechcú realizovať. Toto konštatovanie otvára pole pre interpretáciu charakteru politickej triedy, od nekompetentnosti cez aroganciu, zadubený egoizmus až po rozličné vysvetlenia konšpiratívnej povahy, nepriateľských nepoľských záujmov a podobne.

Neexistovali princípy Druhý mechanizmus, ktorý ovplyvnil kvalitu politických elít, bol prirodzený výber. Do politiky sa hromadne hrnuli ľudia, ktorí pod pojmom úspech chápali vplyv a peniaze. Iste, mohli by sme začať vyšetrovať, kedy sa to začalo a či bolo možné tento proces skrátiť. No nezastavil by sa, pretože – a to je najdôležitejšie – tieto princípy neexistovali. Presvedčenie, že z Poľskej ľudovej republiky sme vyšli čistí, čestní, vybavení hodnotami a imúnni voči materiálnym lákadlám, je najudivujúcejším predpokladom, z ktorého vychádza kritika tretej republiky. Skutočnosť totiž bola úplne iná. Proti komunizmu sme bojovali nielen pre odlišné názory, ale predovšetkým preto, lebo to bol systém, ktorý ničil hodnoty, akými boli poctivosť, slušnosť či etika práce. Čo však z toho vyplýva? Že nečestnosť a zlá práca boli všeobecne rozšírené. Pritom v prebiehajúcej diskusii je starou reakciou intelektuálov obviňovať z demoralizácie nie celú spoločnosť, ale tých, od ktorých sa požaduje viac a od ktorých omnoho viac závisí. V našom prípade ich môžeme nazvať „otcovia zakladatelia“. Preto je z demoralizácie obviňovaná formácia bývalej antikomunistickej opozície, ktorá absolvovala boj o hodnoty a po rokovaniach Okrúhleho stola pristúpila k dielu budovania. Žiaľ, všetko zbabrala. V poslednom čase sa s novou intenzitou vracia milá konštrukcia, v duchu ktorej sme svedkami dôsledkov toho, že prominentné postavy niekdajšej opozície rozhrešili, nevedno, v čom mene, komunistov. Predviedli ich spoločnosti ako prijateľných aktérov scény a v podstate spoločne s nimi vytvorili chorý systém moci, v súčasnosti už prežratý neprávosťami všetkého druhu – straníctvom, súkromníčením a korupciou. Tak potenciál zla, ktorý v minulosti patril komunistom, uvoľnila predčasná fraternizácia – pripustenie bývalých komunistov do salónov. Odtiaľ sa rozlial po celej krajine ako záväzné pravidlo. Podľa tejto koncepcie je dnešná bieda výsledkom pohoršenia, ktorému bola vystavená spoločnosť pri pohľade na elity. Ryba predsa smrdí od hlavy.

Päťdesiat rokov demoralizácie Zdá sa však, že o problémoch našej dnešnej reality sa dozvieme oveľa viac, keď príslovie o rybacej hlave nahradíme tým, že sa prenesieme na začiatok pamäti. Táto pamäť hovorí skôr o tom, že ryba má chyby vo svojich génoch, lebo sa jej dobre darí v kalných vodách. Otázkou totiž je, čo bolo normou v „ľudovom Poľsku“? Po prvé – hlboké a všeobecne rozšírené presvedčenie, že to, čo nie je moje, je naše alebo ich. Treba teda brať, lebo normálnou cestou sa k tomu dostať nedá a je nám to nevyhnutne potrebné. Kradli sme všetci, hoci prirodzene v rozličnej miere. Na štátnych majetkoch sme kradli poľnohospodárske produkty, na stavbách materiál, v továrňach náhradné diely, v úradoch papier alebo večné perá a odvšadiaľ – čistiace prostriedky. A celkovo – všetko, čo sa dalo. Pri všetkých súkromných službách, počnúc liečením a končiac výmenou tesnenia, sa používal materiál a nástroje z pracoviska. Druhou normou bolo presvedčenie, že ak chceme niečo získať, musíme dávať. Odmeny pre lekárov, učiteľov či úradníkov bývali primerané a v hotovosti, najčastejšie to však bol koňak pre doktora, sladkosti a kozmetika pre pani za prepážkou. Všetci sa nazdávali, že práca sú nezmyselné, úboho platené galeje. Ak od niekoho chceme, aby pre nás niečo podnikol, musíme mu dať. Otvorená korupcia sa týkala súkromného sektora. Ak sa už niekto odvážil spájať opovrhovaný stav súkromníka s veľkými peniazmi, tak každý úradník, ktorý si vynucoval úplatok, sa nazdával, že sa podieľa na obnovení elementárnej sociálnej spravodlivosti. Iným spôsobom získania výhod boli styky a výmena služieb. Do týchto vzťahov bol zapojený každý, lebo poznal biletárku v divadle, predavačku v mäsiarstve, inžiniera, ktorý mohol vybaviť cement, vedúcu, ktorá zohnala miestenky do vlaku alebo inštalatéra, ktorý mal prístup k mosadzným súčiastkam alebo k pravotočivému kolenu. Styky a konexie obopínali celú krajinu. Bola to prirodzene forma obrany pred mocou neschopného štátu, ale tieto väzby vzájomných protislužieb, v ktorých obiehal ukradnutý tovar, vynesený zo zoštátneného majetku, boli jedným z prejavov tej strašnej demoralizácie, o ktorú sa opieral vtedajší systém. Ešte v 60. rokoch sa generácia inteligencie, ktorá si pamätala predvojnové časy, šokovaná všeobecnou nečestnosťou, všeobecnými krádežami v podnikoch, mizernou kvalitou práce, nazdávala, že ide o dôsledky piatich rokov okupácie, keď krádež a predstieranie práce boli prejavom odporu a vlastenectva. Tretia republika vznikla po 50 rokoch demoralizácie. Demoralizáciu, ktorú sme všetci videli a ktorá postihla všetkých. Neustále opakovanie, že príklad elít, ktoré si uľahčovali život v tretej republike, spôsobil úpadok hodnôt, je útekom pred rozmermi problémov a pred ohromujúcim rozsahom tejto choroby.

Vždy je čo predávať Hriechom opozičnej inteligencie bola celá mytológia zotročenej spoločnosti, ktorá túžila po spravodlivom, poctivom Poľsku. Preto prvé právne úpravy a nové inštitúcie boli vytvorené azda pre anjelov. Stačí spomenúť napríklad zavedenie podpôr v nezamestnanosti, určených tým, ktorí v nových podmienkach prídu o prácu. Do radu na ne sa okamžite postavili ženy v domácnosti, veční študenti a ľudia z prvej vlny obchodníkov na trhoviskách. Tento proces pokračoval ďalej. Medzery v práve využívali nielen notorickí podvodníci. Všeobecne je rozšírené mámenie dôchodkov, potvrdení o práceneschopnosti či odškodnení od sociálnej poisťovne. Prvé signály o korupcii začali plynúť od obecných samospráv, kde súvislosti medzi rozhodnutím úradníka a platbou boli jednoduché a dávno známe. Oproti minulosti nastal rozdiel v tom, že v súčasnosti sa vďačnosť vyjadruje vo vysokých sumách. Onedlho sa ukázalo, že v každom prostredí je čo predávať a všetci sa navzájom kryjú. Profesijné korporácie, počnúc lekármi a končiac právnikmi, chránia svojich členov s rovnakou horlivosťou ako poslanci. Napriek tomu politická elita môže najviac a v najväčšom rozsahu. V konečnom dôsledku sa korupčná atmosféra vytvára na základe jej rozhodnutí. Narastanie prídelov, koncesií, povolení, kvót, regulácií a súhlasov systematicky zväčšuje priestor pre nepoctivé konanie. Poľská ľudová strana presadzuje zákon o pôde, podľa ktorého povolenie na kúpu azda každého kúska zeme bude vydávať miestny starosta... Urobí tak aj napriek odporu obyvateľov? Na jednej strane pokračuje neustály populistický tlak na posilnenie kontrolných a regulačných funkcií štátu. Cestovná kancelária oklame zákazníka? Treba zaviesť koncesie! Sprostredkovateľ podvedie naivného klienta? Treba zaviesť kontrolu! Ľudia sú hlboko presvedčení o tom, že štát musí strážiť iných, a posilňujú tak moc úradníkov. Moc, ktorá celé desaťročia prináša zisky, ale v súčasnosti omnoho vyššie. Na druhej strane prebieha výmena politickej triedy. Všetci sa zhodujú na tom, že smerom k horšiemu. Napriek tomu však spomínaná trieda nevzniká kooptáciou. Sebaobrana so svojimi poslancami, ktorých dobre poznajú pracovníci rezortu justície, nevtrhli do Sejmu násilím. Nielen v prípade tejto strany voličom neprekážal konflikt kandidáta s právom. Pokiaľ im niečo nevyhovovalo, boli to reči o hodnotách.

Pokušenie budovať od začiatku Tkanivo nášho kolektívneho života sa rozpadá. Žiaľ, nie je to tak, že tretiu republiku nám pokazili elity. Je to omnoho horšie. Dobehla nás zlá minulosť. Demoralizácia, v ktorej poľská spoločnosť väzí niekoľko generácií, prekvitá a nadobudla nové formy. Neúcta k štátu, neúcta k právu, pohľad na systém kolektívneho života ako pole pre egoistický boj o dosiahnutie vlastných cieľov. Rozklad princípov a pravidiel prebieha zhora i zdola. Je teda ilúziou, že východiskom z marazmu je biľagovanie politikov a recept na ich výmenu. Osobitne to platí v prípade, ak tieto výzvy znova nevychádzajú z triezvej diagnózy a sú založené na protiklade zlých elít a más, túžiacich po dobre. Niečo podobné zaznieva z výzvy začať odznova a budovať novú, úplne inú štvrtú republiku alebo dokonca z návrhov na občiansku neposlušnosť. Akoby jej v Poľsku nebolo málo. Pokušenie budovať od začiatku vyzerá na jednej strane ako magické preškrtnutie dedičstva zlého zrodu, na druhej strane ako prejav viery, že stačí výmena politickej triedy. Nejde však o to, aby sa pomocou ďalšieho volebného zákona podarilo vyloviť z našej Sodomy 400 spravodlivých, ale o to, aby poslanec, ktorému sa ponúka pozornosť za určité správanie, vedel, že sa mu to nevypláca. A aby sa pri odmietnutí necítil ako čudák, nerešpektujúci zaužívané zvyklosti. Nie je predsa pravda, že v Poľsku spôsob prijímania študentov na medicínu nedokáže prefiltrovať korupčníkov, ale pri prijímaní na veterinárstvo áno. Jednoducho podmienky verejného zdravotníctva podporujú korupciu, ale spôsob starostlivosti o zvieratá korupciu nepodporuje. Namiesto toho, aby sme mlčky predpokladali, že ľudia sú anjeli, bude lepšie, ak budeme realisticky akceptovať, že väčšina ľudí sa správa slušne, pokiaľ to nie je v rozpore s ich záujmom. Od polovice 20. storočia boli slušnosť a poctivosť cnosťami, ktoré, možno povedať, bolo ťažké pestovať. Vyplácala sa na jednej strane poddajnosť a konjunkturalizmus, na druhej strane cynizmus, prefíkanosť a prešibanosť. Pre dnešok nie je hlavnou úlohou očistný akt revolúcie ani hľadanie spravodlivých, ktorí by nás začali viesť správnym smerom. Úlohou je taká prestavba štátneho sektora, aby sa vyplácalo byť poctivým, aby sa v ekonomike vyplatilo čestne podnikať a aby v politike porušovanie zákonov, korupcia a predajnosť znamenali koniec kariéry. A aby sa každý občan cítil dobre pri plnení svojich povinností voči štátu a zle, keď podľahne pokušeniu konať nepoctivo.

Text bol uverejnený 20. 3. 2003 v denníku Gazeta Wyborcza

Z poľštiny preložil Juraj Marušiak