Majster smiechu i poznania

François Rabelais (1494 alebo 1483 – 1553), ktorého 450. výročie úmrtia si v týchto dňoch pripomíname (podľa niektorých zdrojov umrel 9. apríla), bol mních, lekár, vedec, spisovateľ, humanista, jeden z najvzdelanejších ľudí svojich čias, šírkou vedomostí a všestranným talentom porovnateľný s najväčšími renesančnými humanistami, akými boli jeho „duchovný otec“ Erasmus Rotterdamský alebo iný súčasník Leonardo da Vinci. Rabelais bol renesančnou osobnosťou v plnom význame slova – spájal sa v ňom hlad (a smäd!) po vedomostiach s bujarou ľudovou veselosťou. Obrovská, dnes priam neuveriteľná knižná erudícia s telesnými pôžitkami a telesnosťou, utopické vízie inšpirované súdobými filozofickými názormi s realistickým opisom obyčajných až triviálnych javov súčasnosti, zvyšky stredovekej askézy s optimizmom, no nie bezbrehým a vnímajúcim aj negatíva svojich čias a súčasne anticipujúcim kriticizmus neskoršej epochy. To všetko nájdeme v jeho životnom diele Gargantua a Pantagruel, ktoré nemá predchodcov ani pokračovateľov. Toto dielo svetovej literatúry je ťažké zaradiť žánrovo, štylisticky, i myšlienkovo – nazývajú ho parodickým eposom, kronikou, románom či encyklopédiou renesancie. Rabelais tu ako prvý prekročil pomyselnú čiaru od prvoplánovej stredovekej veselosti k viacrozmernej renesančnej zábave: tá už obsahovala nový prvok irónie a kritický pohľad na svet.

Nevieme síce presne, kde a kedy sa Rabelais narodil, vie sa však, že detstvo strávil na usadlosti La Deviniere neďaleko Chinonu v oblasti Touraine. Tento kraj neskôr s láskou zobrazí v druhej knihe o Gargantuovi. Vieme tiež, že roku 1521 vstúpil ako mních do františkánskeho kláštora Cordelierov du Puy-Saint-Martin v opátstve Fontenay-le-Comte, kde študoval latinčinu a gréčtinu a začal korešpondovať s veľkým francúzskym humanistom Guillaumom Budé. Roku 1525 je na základe nariadenia Sorbony štúdium gréčtiny zakázané a Rabelais len vďaka protekcii biskupa Geoffroya d’Estissac získava povolenie prestúpiť do benediktínskeho kláštora v Maillezais, kde bola pre humanistické štúdium atmosféra oveľa priaznivejšia. Tu sa ďalej vzdeláva, sprevádza biskupa na cestách a získava vedomosti aj z práva, ekonómie, jazykovedy, folkloristiky, kulinárstva, enológie a iných oblastí, ktoré neskôr premení na presné a detailné opisy a výpočty, ktorými je posadnutý. Roku 1527 sa jeho stopa na tri roky stráca. To dodnes dáva podnety na dohady – autorom prvej legendy o ňom bol jeho súčasník, básnik Pierre de Ronsard, ktorý ho krátko po smrti v satirickej básni vykreslil ako pijana a veselého kumpána a nadlho mu prisúdil obraz výtržníka podobného Françoisovi Villonovi.

Lekár a spisovateľ

S určitosťou vieme, že roku 1530 sa zapísal na lekársku fakultu v Montpellier a čoskoro získal titul bakalára. S medicínou a lekárskym povolaním zostane zviazaný do konca života. Roku 1532 sa stane lekárom v nemocnici v Lyone – toto mesto bolo v prvej polovici 16. storočia útočiskom mnohých humanistov a renesančných spisovateľov, vládol tu čulý obchodný a intelektuálny ruch, a Lyon sa všeobecne považuje za „hlavné mesto francúzskej renesancie“. Rabelais si tu získal reputáciu tým, že sa v praxi riadil učením antických lekárov Galena a Hyppokrata a ich texty priamo z gréčtiny aj prekladal a komentoval. Neskôr urobil práve v Lyone jednu z prvých verejných pitiev. Vtedy vstúpil do kontaktu s humanistickým hnutím, stretol sa s humanistom Etiennom Doletom, neskôr upáleným za svoje antiklerikálne názory, a písal si s Erasmom Rotterdamským. V tom istom čase – v roku 1532 – vydáva aj Pantagruela, prvú z piatich kníh svojej epopeje zo života obrov. Urobí tak anagramom „magister Alcofrybas Nasier, filozof kvintesencie“. Napísal ju údajne na pobavenie pacientov lyonskej nemocnice a inšpiráciou mu bola práve vydaná anonymná ľudová kronika O veľkom a ohromnom obrovi Gargantuovi, ktorá parodovala stredoveké rytierske romány. Rabelais, posmelený úspechom tejto kroniky, ktorej sa – ako sa sám vyjadril – „predalo za dva mesiace viac, ako sa predá biblií za deväť rokov“, k nej napísal pokračovanie a vymyslel postavu Gargantuovho syna-obra Pantagruela. Postava síce nie je celkom vymyslená, pretože Rabelais ju prevzal zo stredovekých mystérií, kde pod týmto menom vystupoval zlomyseľný malý diabol, ktorý ľudí v spánku trápil neuhasiteľným smädom tak, že im sypal do hrdla soľ. Aj Rabelaisov Pantagruel má schopnosť vyvolávať smäd, je napokon kráľom Dipsodov, čiže po grécky smädných, je však aj obrom z rodu mytologického Polyféma či biblického Goliáša a práve tieto dva – z ľudovej komiky prevzaté – postupy budú hlavnými vonkajšími atribútmi celého Rabelaisovho diela: hyperbolizácia, spočívajúca na neobyčajnom zväčšení rozmerov a ich presnom, často enumeratívnom opísaní a z toho vyplývajúca situačná komika a ústredný motív smädu a jeho uhášania, ktorého priamočiare či aj symbolické vyznenie je dodnes predmetom rozporuplných výkladov.

Satirik a cestovateľ

Po úspechu Pantagruela vydáva Rabelais nasledujúci rok opäť pre pobavenie pacientov žartovnú Pantagruelovskú pranostiku, ktorá má pomocou úspešného hrdinu bojovať proti ľudovým poverám. Úspech a ohlas Pantagruela si však všimla aj Sorbona a roku 1533 scenzurovala vydanie pre jej obscénnosť. Bol to trest mierny, lebo kniha obsahuje aj ostré útoky proti Sorbone a scholastickej výchove a končí sa ostrými invektívami proti „pokrytcom a svätuškárom“. Rabelais využije v tejto situácii ponuku parížskeho arcibiskupa Jeana du Bellay, aby ho ako jeho osobný lekár sprevádzal na diplomatickej ceste do Ríma, ktorej cieľom je zabrániť v mene kráľa Františka I. konfliktu anglického kráľa Henricha VIII. s pápežom. Je to prvá z Rabelaisových troch ciest do Ríma v službách vysokej francúzskej politiky. Rabelais všetky tieto cesty náležite využije ako lekár, vedec, humanista, no najmä ako spisovateľ a satirik, ktorý náhle získal prístup k najvyšším cirkevným i svetským inštitúciám a možno i k štátnym tajomstvám. Po návrate z Ríma roku 1534 vydáva druhú, no v neskoršej verzii prvú knihu o Garagantuovi nazvanú Hrôzyplný život veľkého Gargantuu, otca Pantagruelovho – kniha plná pantagruelizmu, ktorá je takým tvorivým prepracovaním anonymnej kroniky, že z pôvodného námetu sa okrem mena hlavnej postavy zachovalo len pár epizód. Obria hyperbolizácia však už nie je v prvom pláne. Je zatienená realistickým opisom doby. Aj táto kniha sleduje rovnaký „trojdielny parodický scenár“, pripomínajúci rytierske romány, teda mladosť, štúdium a vojnu s nepriateľom, ktorého v tomto prípade predstavuje dobyvačný vládca Picrochole – išlo zrejme o zosobnenie expanzívneho cisára Karola V. Stredná, „vážnejšia“ časť týkajúca sa štúdia, obsahuje možno ešte ostrejšie kritické pasáže proti scholastickej výchove, tak ako ju pestovala Sorbona. Gargantua tu dostáva zlú výchovu pod vedením „sofistu“ Thubala Holoferna, látku sa učí naspamäť, odzadu a prevrátene, počúva denne 20-30 omší, prehnane konzumuje jedlo a víno, nerobí nijaké telesné cvičenia. V inej kapitole zasa podal ideál renesančnej výchovy mladého muža v antickom duchu – jednoducho komplexný, ideálny, no nerealizovateľný program celistvého rozvoja osobnosti. Koniec „bláznovskej slobody“

Roku 1534 sa však končí obdobie politickej a konfesionálnej tolerancie – kráľ František I. začne prenasledovať protestantov a inak zmýšľajúcich a Rabelais, ktorý po celý život vždy akosi vycítil nebezpečenstvo a vedel sa pred ním včas skryť, odchádza na vidiek, bez oznámenia opúšťa miesto v lyonskej nemocnici a vzápätí sa vydáva na druhú cestu do Ríma. Hoci Rabelais nikdy vo svojej knihe nespochybnil náboženskú vieru a prízvukoval, že „vedomosti bez svedomia sú len záhubou duše... a preto treba slúžiť Bohu, milovať ho a báť sa ho“, ani sa otvorene neprihlásil k reformácii, no vedel, že ostrá kritika cirkevných inštitúcií, akými bola v prvom rade Sorbona – čiže parížska teologická fakulta – mu môže spôsobiť veľké problémy. Vďaka kardinálovi si v Ríme vymôže od pápeža odpustenie za odchod z kláštora a povolenie vrátiť sa ako lekár späť do benediktínskeho rádu. Nasledujúcich desať rokov vykonáva lekársku prax na rôznych miestach, no tie sú opäť zahalené tajomstvom... Presne vieme iba to, že roku 1537 získava doktorát medicíny na univerzite v Montpellier a je na vrchole lekárskej slávy. V Lyone robí slávnu verejnú pitvu, viacerí spisovatelia ako Etienne Dolet túto udalosť oslavujú vo svojich veršoch. V čase, keď vrcholia náboženské perzekúcie „kacírov“, opäť nachádza útočisko v Taliansku. O pár rokov sa vráti do Francúzska a pripraví nové upravené vydanie oboch kníh Gargantua a Pantagruel, kde text značne zmierni. Napriek tomu je roku 1543 kniha parížskym parlamentom zakázaná. Po niekoľkoročnej odmlke však predsa získa povolenie od Františka I., zjavne na podnet jeho sestry Marguerity Navarskej, vydať Tretiu knihu, ktorá vychádza roku 1546 už s menom autora ako Tretia kniha hrdinských činov a rozprávaní dobrého Pantagruela, zložená pánom Françoisom Rabelaisom, doktorom lekárstva. Kráľ ju opatrí dvoma výsadami a autor ju venuje „duchu kráľovnej Navarskej“. Dejová línia je tu zredukovaná na minimum a Rabelais tu rieši „ženskú otázku“, spor, vychádzajúci z dvoch protichodných stredovekých názorov na ženu – jedným je idealizovanie ženy dvorskou literatúrou a druhým negatívne chápanie žien ako nástroja zla a nenásytnosti v meštianskej literatúre a jej rozpustilých veršovaných poviedkach zvaných fabliaux. Ak má Rabelais obdivuhodne moderné a kritické názory na mnohé oblasti vtedajšieho života a na inštitúcie, najmä na školstvo, súdnictvo a cirkev, v názoroch na ženu zostáva ešte celkom v zajatí klišéovitého stredovekého obrazu. Tretia kniha však vyznieva najmä ako neobyčajne ostrá satira súdobých inštitúcií, s obdivuhodným podielom erudície z oblasti fyziológie, botaniky, právnictva, teológie, ale aj okultných vied a veštenia. Napriek kráľovskej výsade je však aj ona Sorbonou zakázaná a Rabelais sa uchyľuje do kráľovského mesta Metz, kde sa stáva mestským lekárom. Roku 1552, vďaka priazni nového panovníka Henricha II., ktorý je spore s pápežom, vydáva Rabelais celú Štvrtú knihu, kde jedna jej časť je ostrým útokom proti pápežským ambíciám. V čase, keď kniha vychádza, sa však kráľ s pápežom práve uzmieril, a tak knihu pre zmenu zakáže parlament. – Posledné roky Rabelaisovho života sú opäť zahalené tajomstvom. Zomiera na jar roku 1553. Až deväť rokov po smrti, roku 1562 vychádza pod názvom Zvučiaci ostrov 16 kapitol poslednej Piatej knihy, a celá Piata kniha vychádza roku 1564. Jej autorstvo je však sporné. Podľa určitých indícií sa predpokladá, že na základe Rabelaisových poznámok dielo dokončil neznámy autor, zrejme kalvinista.

Neskorší osud Rabelaisovho diela

Rok po Rabelaisovej smrti napísal Pierre de Ronsard burleskný epitaf, ktorý nadlho prispel k mylnému stotožňovaniu Rabelaisa s jeho obrami, k jeho obrazu pijana a výtržníka, Villonovho pokračovateľa. V nasledujúcich dvoch klasických storočiach, ktoré vtesnali svet do vkusových a jazykových noriem, upadol Rabelais do nemilosti pre svoj bezbrehý, rozkošatený, často obscénny slovník a štýl, no najmä preto, lebo spájal to, čo klasicizmus od seba tak striktne oddelil: vysoké a nízke, učené a ľudové. La Bruyere, klasicistický moralista par excellence, autor Charakterov (1697) o ňom napísal: „Rabelais je nepochopiteľný: vravte si čo chcete, jeho kniha je nevysvetliteľná, je ako chiméra, bájne zviera s tvárou krásnej ženy, s chvostom hada alebo iného ešte odpornejšieho zvieraťa, je to obludné spojenie jemnej a duchaplnej morálky a špinavej skazenosti.“ Nielen jemu, ale aj osvietencovi Voltairovi sa kniha zdala obscénna. Rabelaisa pochopili až romantici, a to napriek svojej prejemnenej senzibilite. Victor Hugo, ktorý programovo opäť spojil groteskné a krásne, vysoké a nízke, ho nazve „šašovským Homérom“. Jeho ctiteľmi boli všetci tí, čo majú zmysel pre „galského ducha“ – Balzac i Gustave Flaubert, Romain Roland alebo Anatole France. V 20. storočí k nim patril aj Jean-Paul Sartre, ktorý povedal, že „tí, ktorí Rabelaisa milujú z celého srdca, ho čítajú tak, akoby bol písal iba predvčerom“. Až v 20. storočí sa objavuje serióznejší záujem o rabelaisovské štúdie. Roku 1903 sa zakladá „Société des Etudes Rabelaisiennes“. Na vedeckej báze sa obnoví aj základný rozpor v prijímaní jeho diela: je ešte dielom stredoveku, alebo už plne patrí renesancii? Má vzbudzovať odpor, alebo nadšenie? A vôbec, aký je jeho pravý zmysel? Jednou z najbrilantnejších je v tomto zmysle interpretácia ruského literárneho historika Michaila M. Bachtina zo 60. rokov 20. storočia, ktorá prenikla do Francúzska až začiatkom 80. rokov, teda zhruba v tom istom čase ako k nám. Na Slovensku sa však obdiv a láska k Rabelaisovi spája najmä s dvoma menami, s romanistom Jozefom Felixom, ktorý o ňom a jeho dobe napísal roku 1951 monumentálnu štúdiu Rozpad stredoveku či prológ k Villonovi alebo k Rabelaisovi a pripravoval (no žiaľ, nedokončil) aj monografiu venovanú časom Villona a Rabelaisa. Druhým slovenským znalcom Rabelaisa bol prekladateľ jeho troch kníh Gargantua a Pantagruel Jozef Brandobur, ktorý chcel realizovať preklad diela v jeho úplnosti, no zabránila mu v tom predčasná smrť (1976) – tak ako jeho konzultantovi a redaktorovi prekladu Jozefovi Felixovi (1977). Torzo Brandoburovho skvelého prekladu vyšlo až po smrti oboch romanistov – roku 1979. Významný český romanista Josef Kopal si v doslove k českému vydaniu knihy kladie takéto otázky: „Smieme myšlienky, ktoré (Rabelais) vkladá do úst svojim postavám pripísať vždy aj jemu? Nemajú mnohé slová, ktorými tieto myšlienky vyjadruje, iný význam, než v akom ho chápeme dnes? Nenútili ho napokon pomery, aby zastieral niekedy pravý zmysel svojich výrokov?“ Dnes, keď sa mnoho narážok z Rabelaisovho diela stalo nezrozumiteľnými a myslenie sa zásadne zmenilo, je naozaj ťažké nájsť správny kľúč k čítaniu jeho knihy. No okrem toho sa Rabelaisovo dielo takmer na každej strane vedome vzpiera jednoznačnej interpretácii: tých, čo by ho chceli chápať ako „filozofický traktát“, „renesančnú encyklopédiu všetkého dobového poznania“, ohluší ľudovým smiechom a tých, čo by ho chceli vtesnať do úlohy „zábavnej, absurdnej kroniky“, zase na každom kroku prekvapí záplavou erudície, množstvom symbolov a historických narážok. Záver, ku ktorému možno dospieť dnes, 450 rokov po Rabelaisovej smrti, po mnohorakom zatracovaní i vyzdvihovaní jeho diela, tkvie v jeho dvojakom zmysle: jeho poslaním je nasýtiť a napojiť telo i ducha. Motív pitia – v doslovnom i prenesenom význame – sa napokon tiahne celým dielom ako červená niť a vyúsťuje v poslednej knihe do stručného, záverečného posolstva „Trinque!“ – „Pi!“. Niet nijakej pochybnosti, Rabelaisovo krédo tu cítime z každého riadka: je ním jeho radostná túžba po poznaní, žiarivé renesančné nadšenie, smiech zo starého, skostnateného a neprirodzeného, a to odkázal aj nám v 21. storočí: hoci jeho smiechu dnes už tak dobre nerozumieme, oveľa viac nás oslovuje iróniou, no najmä prirodzenosťou, ľudskosťou, schopnosťou vyjadriť i tie najtriviálnejšie a zároveň i najvážnejšie, najmúdrejšie – aj najtabuizovanejšie – javy pútavým a veľmi účinným kritickým jazykom, ktorý aj dnes znie až obdivuhodne zrozumiteľne a aktuálne.