Od útlaku k tolerancii
Samostatná odborná monografia je v slovenskej historiografii vzácnosťou. A pokiaľ prináša viac než inventúru faktov či pitoreskných detailov, je to ozajstný sviatok. Renomovaná slovenská historička Eva Kowalská zúročila svoje bohaté výskumy k 17. a 18. storočiu v práci venovanej evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku v 18. storočí. Už názov knihy Evanjelické spoločenstvo a. v. v 18. storočí napovedá, že pôjde o dejiny cirkvi ako spoločenstva konkrétnych ľudí, ktorí sa s evanjelickou cirkvou identifikovali a spoluvytvárali ju. Keďže autorka neskúma problematiku z pohľadu vývoja cirkvi ako inštitúcie (ako napr. vytváranie základných organizačných jednotiek a samosprávneho aparátu), ale sústredí sa na cirkev ako sociálny fenomén, upriamuje pozornosť na sféru prežívania, vnímania závratných zmien, ktoré prinieslo storočie osvietenstva.
Nech už nazývame 18. storočie storočím kritiky, rozumu, slobody, tolerancie, družnosti, verejnosti či storočím informácií a tlače, zdôrazňujúc niektorý z aspektov politických, sociálnych alebo kultúrnych dejín, môžeme vo všeobecnosti povedať, že to bolo obdobie ambicióznych reforiem. Niektoré uviedli do pohybu proces modernizácie spoločnosti, iné neprežili ani svojho tvorcu a mnohé z nich zostali iba na papieri. Rozsiahle zmeny spoločnosti v Habsburskej monarchii boli v 18. storočí umožnené stabilizáciou vnútorných a zahraničnopolitických pomerov. Kým 17. storočie bolo v Uhorsku poznačené stavovskými povstaniami a protitureckými vojnami, nieslo sa 18. storočie pre domáce obyvateľstvo v znamení mieru.
Uznaná menšina
Bolo by však chybou nazerať na toto obdobie z pohľadu osvietenského optimizmu. Na vývoji uhorskej evanjelickej komunity autorka ukazuje, že dramatické zápasy neutíchli, len sa preniesli z bojísk do audienčných siení a pracovní bujnejúceho štátneho aparátu. Evanjelická komunita sa počas nich premenila z utláčanej menšiny, vystavenej tvrdým represáliám rekatolizačnej politiky Habsburgovcov, na štátom sankcionovanú a občiansky akceptovanú skupinu. Hoci si autorka vo svojej práci na základe mimoriadne rozsiahleho materiálu pozorne všíma to, aký vplyv mali tieto procesy na konkrétne osudy a životné situácie ľudí, výrazne tiež prispieva k pochopeniu vývoja vzťahov podriaďovania, vytvárajúcich sa pri prechode od excesov k racionalizácii politickej moci. Škoda len, že práve tento aspekt, hoci sa k nemu neustále vzťahuje, nie je podložený odvážnejšou a komplexnejšou teoretickou reflexiou, ktorá by podľa môjho názoru výrazne zväčšila interpretáciu. Problematický sa mi zdá najmä málo vyhranený pojem prežívania. Autorka nevysvetľuje, či ide viac o bezprostredné emocionálne reakcie alebo o vedomé reflektovanie skutočnosti. Zároveň nie je ani dostatočne jasné, či prežívanie zahŕňa subjektívne nálady a dojmy, alebo ide skôr o postoje konštitutívne pre rozhodovanie a konanie, ktoré sú nezávislé od chvíľkových pocitov a názorov jednotlivcov. Viac ako individuálna optika aktérov, ktorá je viac-menej iba ilustratívna, vystupujú v knihe do popredia mocenské vzťahy vznikajúce integráciou jedincov do spoločnosti. Na analýzach vzťahu štátu k evanjelickej cirkvi, ktorým sa Eva Kowalská venuje, možno pozorovať, ako sa v dôsledku tolerančnej politiky z objektov štátnej politiky stávajú subjekty, ktorých individualita je však jasne štruktúrovaná mocenskými mechanizmami. Hoci si autorka explicitne nevšíma mocenské vzťahy a stratégie, je ich analýza, ktorú prakticky vykonáva nevyhnutným dôsledkom zvolenej perspektívy (skúmať cirkev ako sociálny fenomén), keďže mocenské vzťahy korenia práve vo vzťahoch sociálnych.
Dvojité dno konfesionalizácie Východisko pre skĺbenie dejín prežívania a každodennosti a dejín pretvárania ľudských bytostí na subjekty (M. Foucault), predstavuje v Kowalskej práci ambivalentnosť vzťahu štátu k jednotlivým cirkvám, ktorá charakterizuje politiku Habsburgovcov v 18. storočí. Umožňuje, ako autorka zdôrazňuje, zmeniť tradičnú optiku na rekatolizačnú, ale aj „tolerančnú“ politiku panovníkov. Katolícka cirkev síce našla v štáte významného partnera pri realizovaní svojej pastoračnej a misijnej činnosti, no zároveň sa pre štát postupne stávala prostriedkom „sociálnej disciplinizácie a homogenizácie obyvateľstva“. Rovnako ambivalentný bol vzťah k nekatolíckym konfesiám, najmä v prípade Jozefa II. Panovník ich síce v plnej miere legalizoval, čím umožnil ich rozvoj a etablovanie sa v štátnych štruktúrach, no „sloboda“ so sebou priniesla nové vytýčenie hraníc: rozvoj, možný iba v intenciách štátnej politiky, smerujúcej k postupnému vytláčaniu cirkví do oblasti morálky a privátna. Na charakteristiku týchto procesov autorka nepoužíva tradičný pojem sekularizácie, ústiacej v moderných spoločnostiach do odluky štátu a cirkvi, ale pojem konfesionalizácie, ktorý priliehavejšie vystihuje podmanenie si cirkví štátom a prechod „pastierskej palice“ do jeho rúk. Kým do obdobia osvietenstva čerpal panovník a teda štát svoju autoritu z autority cirkvi, začína sa v procese konfesionalizácie tento vzťah obracať. Moc panovníka / štátu „autorizuje“ moc cirkvi. Napriek vytesňovaniu cirkvi do sféry privátna sa však puto konfesionálnej príslušnosti neoslabuje. Vierovyznanie zostáva naďalej jedným z hlavných identifikačných znakov človeka 18. storočia.
Šok z tolerancie Z načrtnutých pozícií pristupuje Eva Kowalská k analýze najrazantnejšieho reformného prejavu konfesionálnej politiky Habsburgovcov v 18. storočí – k Tolerančnému patentu. Tolerančný patent predstavoval začiatok obnovy cirkevného života protestantských konfesií, sprístupňoval protestantom významné miesta v štátnej správe a kvalitné vzdelanie. Jeho vydanie (25. 10. 1781) spôsobilo obyvateľstvu šok. Evanjelickému obyvateľstvu šok zo slobody. Napriek tomu, že konfesionálne spolužitie bolo bežnou záležitosťou (autorka sa mu venuje v prvej časti práce), konfesie žijúce v Uhorsku neboli na takéto opatrenie pripravené. Pre evanjelikov priniesol patent možnosť aktívne definovať svoju identitu zvnútra. No u spoločenstva, ktoré videlo svoj zmysel v ubránení sa vonkajšiemu tlaku rekatolizácie a zachovaniu svojej viery a nie v aktívnom rozvíjaní vlastnej komunity, vyvolala získaná možnosť sebaurčenia hlbokú krízu identity. Uvoľnenie reštriktívnej politiky, ktorá násilne homogenizovala postoje evanjelickej cirkvi a. v. na báze štátom čiastočne legalizovanej luterskej ortodoxie, umožnilo otvorenú diferenciáciu postojov vo vnútri spoločenstva. Ako sa ukázalo, násilnú názorovú jednotu nevystriedala slobodná harmonizácia, ale roztrieštenie postojov. Navonok jednotné spoločenstvo stratilo vytvorením vnútorných konkurenčných vzťahov svoju stabilitu a akcieschopnosť. O novú podobu evanjelickej cirkvi zvádzali boje skupiny s rozličnou teologickou orientáciou. Proti sebe sa ocitli stúpenci ortodoxie a pietizmu, hnutia, ktorého prívržencami bolo množstvo svetských autorít a vzdelancov evanjelickej komunity. Pietizmus, kladúci dôraz na individuálnu zbožnosť a postavenie jednotlivca-laika, podkopával autoritu ortodoxných superintendentov a ohrozoval integritu evanjelickej cirkvi. Kým v Nemecku, odkiaľ pochádzal, bol v období vrcholného osvietenstva na rozdiel od ranej fázy jednou z bŕzd procesu modernizácie, v Uhorsku predstavoval propagovaním moderného vzdelávacieho programu progresívny reformný prvok. Uhorskí protestanti získavali bezprostredné kontakty s pietizmom počas svojich zahraničných štúdií priamo v jeho centre, v Halle. Významný učenec Matej Bel, „veľká ozdoba Uhorska“, tu študoval začiatkom 18. storočia priamo u jedného z iniciátorov pietistického hnutia Augusta Hermanna Franckeho. Prívrženci pietizmu v Uhorsku mali významné zastúpenie najmä v intelektuálne vplyvných centrách vzdelanosti – v Bratislave a stredoslovenských banských mestách, a to nielen medzi duchovnými, ale aj v profánnych povolaniach.
Prelomenie adov
Do zápasu o podobu evanjelickej cirkvi po vydaní Tolerančného patentu zasahoval svojou osvietenskou politikou „zhora“ aj štát. Jeho politiku analyzuje Kowalská predovšetkým na príklade školstva a liturgie, kde štátne opatrenia vyvolali veľký odpor. Práve v týchto oblastiach, v ktorých si cirkev nárokovala na autonómiu, sa totiž štátne a cirkevné záujmy ostro stretali. Štátna školská politika, ktorú výrazne formoval radca Jozefa II. Gottfried van Swieten, povyšovala funkciu vzdelania nad funkciu výchovy a presahovala cirkevnú koncepciu školy ako „predsiene“ kostola. Mierila „k chápaniu školy ako miesta formovania občana ‚vybaveného‘ takým hodnotovým systémom, ktorý bude zodpovedať predstave štátu (panovníka) o vzájomných vzťahoch medzi obyvateľmi, resp. konfesiami“. Táto koncepcia sa začala napĺňať v tzv. zmiešaných školách, ktoré navštevovali žiaci rôznych konfesií. Nedôvera najmä nekatolíckeho obyvateľstva voči tomuto typu škôl, ktoré mali byť kontrolované najmä katolíckymi inšpektormi, sa prelomila dôsledným vylúčením duchovných z vyučovacieho procesu. Nariadením sa upravili aj všetky náboženské úkony vo vyučovacom procese – bola zavedená neutrálna kresťanská modlitba, ktorou sa vyučovanie začínalo a končilo, zrušila sa povinnosť navštevovať katolícky katechizmus, nekatolícke konfesie získali oddelené vyučovanie náboženstva a v duchu náboženskej tolerancie sa upravili aj všetky používané učebnice. Na príklade školstva autorka ukazuje, že Jozef II. toleranciu chápal ako prostriedok na upokojenie občianskych pomerov a homogenizáciu multikonfesionálneho Uhorska, ktoré sa usiloval zjednotiť na občianskom princípe.
Kontext, nie dielo
Cenný príspevok predstavujú portréty pomerne málo známych, no pozoruhodných osobností uhorského evanjelického spoločenstva v 18. storočí, ktorými autorka monografiu završuje (Michal Institoris Mošovský, Jozef Bencúr, Pavol Šramko a ďalší). V krátkych profiloch si Kowalská na pozadí „neosobných“ dejín inštitúcií všíma postoje a prejavy konkrétnych osôb a načrtáva tak intelektuálny horizont evanjelických vzdelancov v Uhorsku. Darmo by sme či už medzi evanjelickou, alebo katolíckou inteligenciou hľadali osobnosti Lessingovho alebo Voltairovho formátu. V prípade všetkých zvolených postáv by sme mohli parafrázovať konštatovanie, ktorým autorka uzatvára profil bratislavského ortodoxného farára Michala Institorisa Mošovského, jednej z najvýznamnejších cirkevných autorít 18. storočia: Nie dielo samotné, ale celkový historický kontext robí z uhorských evanjelických vzdelancov zaujímavé osobnosti. Viaceré problémy, ktorým sa vo svojej prehľadovej práci autorka venuje, by stáli za samostatné knižné spracovanie. Kowalskej veľkou zásluhou je, že touto publikáciou vytvorila spoľahlivý a inšpiratívny základ pre ďalšie špecializované monografie. Na záver by som ešte rád vyzdvihol jednu cnosť, ktorú autori vedeckých prác zriedkavo pestujú. Štylistická uhladenosť a zrozumiteľnosť, s akou autorka osvetľuje miestami mimoriadne „zapeklité“ nuansy problematiky konfesionalizácie, napĺňa osvietenský ideál poučenia i „pôžitku“ z textu a sprístupňuje tak zložitú problematiku aj nezasvätenému čitateľovi.
(Eva Kowalská: Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí. Veda, Bratislava 2002.)
