Pravicová revolúcia
Predstavy o radikálnej pravicovej revolúcii, ktoré prežívali dlhé roky iba v prítmí politických sekretariátov a rôznych inštitúcií, sa pomaly, ale isto derú na denné svetlo. Keďže parlament definitívne schválil zákon o zdravotnej starostlivosti, od júna budeme platiť za návštevu u lekára aj za pobyt v nemocnici. Hlbšie do vrecka budú musieť siahnuť aj vysokoškoláci, lebo napriek odporu študentskej i akademickej obce sa od Nového roka chystá spoplatnenie štúdia. Ďalšou novinkou je aj daňová „reforma“ z tvorivej dielne Ivana Mikloša, ktorá drvivej väčšine obyvateľov neprinesie nič a výhody z nej budú plynúť iba tým, ktorí zo svojho príjmu v šesťcifernej sume odvedú menšie dane. Naopak zvýšená DPH spôsobí poriadny prievan v peňaženkách obyčajných ľudí. Keď si k tomu pripočítame dôchodkovú reformu, rušenie štátnych podpôr bytovej výstavby vo forme znižovania príspevku na hypotéku a na stavebné sporenie, obraz tejto krajiny sa zmení na nepoznanie. Napĺňajú sa tak slová bývalej ministerky financií Brigity Schmögnerovej o zmene charakteru štátu. Podobný neoliberálny experiment v uplynulých dvoch desaťročiach uskutočnili aj na Novom Zélande. Napriek všeobecnej chvále, ktorej sa tejto reforme v našich končinách dostávalo, jej výsledkom je strata sociálnej súdržnosti a vznik triedy extrémne chudobných ľudí, aká predtým v tejto krajine vôbec neexistovala. Tradícia zasahovania štátu do ekonomiky s cieľom chrániť sociálnu súdržnosť bola pritom na Novom Zélande zakorenená oveľa hlbšie než kdekoľvek inde, azda s výnimkou Švédska. Všetko to, čo sa na tomto ostrove začalo v roku 1984 – privatizácia štátnych podnikov, transformácia nemocníc na komerčné zariadenia, nahradenie kolektívneho vyjednávania individuálnym – sa s odstupom času deje aj u nás. Dá sa preto očakávať, že i výsledok bude podobný. Jane Kelseyová vo svojej štúdii o novozélandskom experimente napísala: ,,Výsledkom dekády radikálnej štrukturálnej reformy je hlboko rozdelená spoločnosť.“ Sociálne nožnice sa pomaly roztvárajú aj na Slovensku. Establishment, ktorý z týchto reforiem profituje, ich bude vždy velebiť a súhlasne pritakávať. Tí ostatní by však mali vedieť, že chudoba nie je produktom demotivujúceho prostredia sociálneho štátu, ako sa nám to usilujú nahovoriť (stačí sa pozrieť do Rakúska, Škandinávie alebo aj Kanady), ale vzniká ako dôsledok absolútne voľného trhu. A tak ako v demokracii existuje systém bŕzd a protiváh, musí aj v iných oblastiach zostať zachovaná určitá kontrola a vyvažovanie extrémov – za tento cieľ desaťročia bojovali odborári v jednom šíku so socialistami. V tejto súvislosti mi na um prišla príhoda, ktorú uvádza Hellmuth Karasek vo svojej knihe spomienok. Rakúsky novinár a spisovateľ Karl Kraus napísal list šľachtičnej, ktorá sa bavila nad osudom vtedy uväznenej Rosy Luxemburgovej. Vyhlásil v ňom, že si vôbec neváži komunizmus, ale pokiaľ dokáže skrotiť a držať v šachu takú chladnokrvnú beštiu, akou je táto šľachtičná, tak je potrebný. Hrozba komunizmu počas studenej vojny bola pre kapitalizmus na západe „požehnaním“ v tom zmysle, že ho skrotila. Reálny socializmus je už, našťastie, mŕtvy, ale potreba držať na uzde chladnokrvné beštie tu stále ostáva. Čo s tým?
