Estónsko: zlý príklad
V decembri minulého roka dostalo pozvánku pre vstup do EÚ desať kandidátskych krajín, okrem iných aj Estónsko. Táto pobaltská krajina počas niekoľkých uplynulých rokov efektívnymi zásahmi do ekonomiky zažila značný hospodársky rast. Netýkali sa však len daňovej reformy. V posledných dvoch rokoch bol jej štátny rozpočet dokonca prebytkový. Pri tvorbe slovenskej daňovej reformy sa jej autori vraj inšpirovali touto krajinou. Estónsko síce od roku 1996 používa jednotnú sadzbu pre zdaňovanie príjmov, ale tá nie je vo výške 20, ale až 26 percent. Navyše reinvestovaný zisk spoločnosti sa od roku 2000 nezdaňuje. Estónsko tak získalo tradičný motor hospodárskeho rastu – investície, za ktoré navyše nemusí platiť vysoké úroky. Dvadsaťšesť percent platí len pre zisk, ktorý sa rozdelí vo forme dividend. S týmto stimulom podpory podnikania Miklošova reforma vôbec neráta. A to nie je jediný rozdiel. Estónci nemajú ani rovnakú sadzbu DPH. Jej základná sadzba je 18 percent, pričom pre malý okruh produktov, ako sú knihy či ústredné kúrenie, uplatňujú zvýhodnenú 5-percentnú sadzbu. Nepochybnou výhodou, neporovnateľnou so Slovenskom, je určite aj to, že táto krajina je veľmi malá, má dokonca menej obyvateľov ako rakúska metropola Viedeň. No a významný je aj fakt, že sa dlhodobo teší mimoriadnej investičnej pozornosti Škandinávie a nie neprávom o nej hovoria ako o „jednom z fínskych krajov“. Za pozornosť stojí i skutočnosť, ako Estónsko pokročilo v informatizácii, čo radikálne zvyšuje investičnú príťažlivosť, ale aj konkurencieschopnosť hospodárstva a spoločnosti vôbec. Napokon neporovnateľné sú aj viaceré makroekonomické ukazovatele. Predovšetkým je dôležité, že daňovú reformu Estónsko štartovalo v čase, keď malo iba desaťpercentnú nezamestnanosť. Je však zaujímavé, že potom štyri roky počet ľudí bez práce narastal až do roku 2000. Aj tak „rekordnou“ bola úroveň 13,6 percenta. Potom opäť klesala a minuloročný priemer predstavuje 10,3 percent. Napriek tomu Národný štatistický úrad upozornil, že v poslednom štvrťroku 2002 nezamestnanosť opäť mierne vzrástla. Istým problémom sú aj regionálne rozdiely: v „najlepšom“ okrese Tartu je 5,8 percenta ľudí bez práce a v „najhoršom“ Ida-Viru až 18,9 percent.
