Americké vojny
Vojna, ktorú Američania začali v roku 1776, patrí bezpochyby medzi tie najspravodlivejšie v dejinách ľudstva. Američania takpovediac „hlasovali zbraňami“ za ideály, ktoré mali charakterizovať novú dobu, za slobodu a demokraciu.
Podobnou vojnou bola tiež občianska vojna v USA, medzi Severom a Juhom, ktorej výsledkom bolo odstránenie nepeknej škvrny na americkej demokracii – otroctva černochov. Nemožno spochybňovať ani americkú účasť v druhej svetovej vojne, ktorá zohrala mimoriadne dôležitú úlohu pri porážke fašizmu. Lenže súčasná vojna v Iraku je súčasťou reťazca tých amerických vojen, o ktorých oprávnenosti možno vyjadriť silné pochybnosti.
Druhá vojna s Veľkou Britániou Je všeobecne známe, že Kanaďania nemajú Američanov priveľmi v láske. Korene tejto antipatie siahajú do 19. storočia. Počas napoleonských vojen v Európe muselo Francúzsko predať Spojeným štátom územie na západ od rieky Mississippi, tzv. Lousianu. Hranice USA potom siahali až ku Skalnatým vrchom. Američanov veľmi rozhorčilo, keď Veľká Británia podporovala dodávkami zbraní niektoré indiánske kmene, napríklad Algonkinov vedených slávnym náčelníkom Tecumsehom. Zároveň silneli tlaky na pripojenie územia Kanady k USA. Osemnásteho júna 1812 vyhlásili USA vojnu Veľkej Británii, no jej priebeh nebol pre Američanov úspešný. Američania síce na pár dní obsadili Toronto, no Briti obsadili Washington, kde vypálili sídlo amerického prezidenta. Názov Biely domov dostal po svojom obnovení. Jediný úspech dosiahli Američania v bitke pri New Orleanse. Mierová zmluva obnovila pôvodné hranice. Britské víťazstvo zároveň posilnilo identitu Kanaďanov, ktorí sa potom usilovali, pokiaľ možno, čo najväčšmi sa odlišovať od Američanov.
Záujmy USA v Latinskej Amerike V dvadsiatych rokoch 19. storočia sa väčšine bývalých španielskych kolónií podarilo vymaniť spod cudzej nadvlády. Ekonomickým základom však v týchto krajinách ostávalo poľnohospodárstvo, kde sa hospodárilo predovšetkým na veľkých latifundiách. Vzostup priemyslu zaostával, väčšie podniky vznikali iba za účasti cudzieho kapitálu, v prvom období britského. Politické pomery v týchto krajinách boli krajne nestabilné, často vypukali puče a vojenské vzbury, ktoré prerastali do občianskych vojen. Vytvoril sa svojrázny typ latinskoamerického diktátora – „caudilla“, ktorý sa k moci dostával vďaka vojenskému prevratu a pri moci sa udržiaval krutým násilím. Po neúspechu s Kanadou sa Spojeným štátom podarilo rozšíriť svoje územie na úkor Mexika. Po občianskej vojne bola zahraničnopolitická aktivita USA pomerne malá. Pätnásteho februára 1898 došlo v Havane k dodnes neobjasnenému výbuchu na americkom parníku Maine. Kuba bola vtedy jednou z posledných španielskych kolónií a miestne obyvateľstvo viedlo proti Španielom ozbrojený boj. Aféru so záhadným výbuchom využili USA na protišpanielsku kampaň, kde požadovali najmä vypratanie Kuby. Nakoniec Američania vyhlásili 25. apríla 1898 Španielsku vojnu. Vojenské akcie prebiehali v oblasti Karibského mora a Filipín. Španieli nedokázali Američanom úspešne vzdorovať. Európske mocnosti však nepodporili Španielsko proti USA, ale naopak donútili španielsku vládu, aby prijala americké podmienky. Mierovou zmluvou z 10. decembra 1898 USA získali Portoriko, Filipíny a Guam. Kuba síce dostala formálne nezávislosť, ale obsadili ju americké vojská. Američania počas vojny povzbudzovali národnooslobodzovacie hnutie na Kube a Filipínach, ale po rýchlej porážke Španielska, zamerali americké vojská svoje akcie proti nemu. Po atentáte na prezidenta McKinleyho, ktorý zomrel 14. septembra 1901, začal jeho nástupca Theodore Roosevelt presadzovať voči latinskoamerickým krajinám politiku „veľkej palice“. Takto napríklad vláda USA konala pri inscenácii prevratu v Paname. Kým veľký staviteľ Ferdinand de Lesseps úspešne riadil výstavbu Suezského kanála, pokus o výstavbu Panamského sa skončil strašným škandálom. Panamská šija bola vtedy súčasťou Kolumbie. Zmluvou z 18. novembra 1901 získali USA britský súhlas s americkou kontrolou tejto oblasti. S kolumbijskou vládou USA uzavreli zmluvu o prenájme územia, ale kolumbijský parlament ju považoval za nerovnoprávnu a odmietol ju ratifikovať. Tretieho novembra 1903 zorganizovali USA v Paname prevrat a územie Panamskej šije sa vyhlásilo za samostatný štát. Americké loďstvo zabránilo kolumbijskej armáde zasiahnuť, už 6. novembra USA uznali nezávislosť Panamy a uzavreli zmluvu, na základe ktorej bolo územie budúceho prieplavu fakticky pod americkou kontrolou. Nerovnoprávna zmluva bola zrušená až na konci 20. storočia. V roku 1901 vnútili USA Kube zmluvu (tzv. Plattov dodatok), v ktorej sa krajina zaviazala, že s nijakou krajinou neuzavrie takú zmluvu, ktorá by nezodpovedala záujmom USA, dala Američanom právo kedykoľvek intervenovať a na kubánskom území zriadiť vojenské základne (dodnes existuje americká základňa Guantanámo). V rokoch 1906 a 1909 USA niekoľkokrát využili toto právo vojenskej intervencie na Kube. Päť republík na stredoamerickej šiji, ku ktorým pribudla v roku 1903 ešte Panama, zažili z celej Latinskej Ameriky najväčší počet vojenských prevratov a diktatúr. Na konci 19. storočia sa Guatemala, Honduras, Nikaragua, Salvádor a Kostarika stali polokolóniami USA. Ich vnútorný život sa dostal pod kontrolu amerických spoločností, z ktorých najvplyvnejšou bola United Fruit Company. Tak vznikol názov „banánové republiky“. Ak sa dostala náhodou k moci vláda, ktorá sa chcela nejakým spôsobom dotknúť záujmov USA, nasledovala intervencia. To sa napríklad stalo v Nikarague v roku 1909.
Prvá svetová vojna a povojnové obdobie Po porážke Španielska a získaní Filipín sa okrem Latinskej Ameriky rozšírili záujmy USA aj na oblasť Tichého oceánu. Európske mocnosti si nedokázali priamo podmaniť čínske územie. Získali však niektoré prístavy a obchodné výsady v tejto krajine. USA prišli už neskoro, a preto od Číny začali požadovať politiku „otvorených dverí“, t. j. rovnaké práva, ako mali európske mocnosti. Keď vypukla prvá svetová vojna, USA spočiatku vyhlásili neutralitu. Ich záujmy však boli zamerané skôr smerom k Veľkej Británii a Francúzsku než k Nemecku. Keď bol vývoj na frontoch nerozhodný, zopakoval sa podobný príbeh ako s loďou Maine. Nemecká ponorka potopila v roku loď Lusitánia, na ktorej sa plavili aj americkí občania. Vstup USA do vojny nakoniec rozhodol v prospech mocností Dohody. Záujmy USA sa stali globálnymi v plnom zmysle slova. V rokoch 1913 – 1920 bol americkým prezidentom predstaviteľ Demokratickej strany Woodrow Wilson, ktorý chápal americkú zahraničnú politiku ako globálnu. Viedol aj americkú delegáciu na Versaillskej mierovej konferencii. Tam však jeho úsilie o také usporiadanie Európy a sveta, ktoré by sťažilo nové vypuknutie svetovej vojny, utrpelo pre postoj Veľkej Británie a Francúzska porážku. Nemecku boli vnútené mierové podmienky, ktoré boli argumentom pre politické sily želajúce si novú odvetnú vojnu. Proti Wilsonovej politike stáli republikáni, obmedzujúci americké záujmy na oblasť Latinskej Ameriky a Ďalekého východu. V roku 1920 sa dostali k moci republikáni a udržali si ju dvanásť rokov. Kým podporovali expanziu v Číne a Latinskej Amerike, voči Európe vyhlasovali politiku izolacionizmu. Pred prvou svetovou vojnou mal v Latinskej Amerike britský kapitál ešte dosť silné pozície, po vojne ho však americký vytlačil. Voči Latinskej Amerike pokračovala politika „veľkej palice“. Na Kube bol napríklad za podpory USA dosadený diktátor Batista, ktorého zvrhla až revolúcia v roku 1959. USA do roku 1934 okupovali Haiti, do roku 1924 bola tiež okupovaná Dominikánska republika. V Guatemale spoločnosť United Fruit až do roku 1944 udržiavala pri moci diktátora Jorge Ubicu. V Hondurase táto spoločnosť v roku 1933 dosadila diktátora Tiburcia Cariasa, ktorý vládol až do roku 1948. V Salvádore zasa vývozcovia kávy dosadili diktátora Hernandéza Martíneza. V Nikarague bol americkými vojskami dosadený diktátor Somoza. Pre ropné náleziská vypukol nesmierne krutý konflikt medzi Bolíviou a Paraguajom – na území Gran Chaco bola nájdená ropa. Spoločnosť národov a európsky kapitál podporovali Bolíviu. Keď napríklad po druhej svetovej vojne prišiel do tejto krajiny československý veľvyslanec, tamojší politici mu pripomenuli dodávky československých zbraní a úlohu Edvarda Beneša v tomto konflikte. Územia sa však zmocnil Paraguaj, ktorého diktátorský režim podporovali USA.
