Demokracia a okupácia
Nedávno zaznel názor, že anglo-americká okupácia Iraku nastolí v krajine demokraciu podobným spôsobom, ako to urobila spojenecká okupácia Nemecka po druhej svetovej vojne. Spojenci vtedy ciele, ktoré chceli po víťazstve nad nacistickým Nemeckom dosiahnuť, vyjadrili ako politiku „štyroch de“: demilitarizácie, dekartelizácie, denacifikácie a demokratizácie krajiny.
Lenže možná analógia so súčasnou situáciou je veľmi obmedzená. Nacistické Nemecko patrilo medzi hlavných vinníkov druhej svetovej vojny, čo napokon musela uznať aj väčšina Nemcov. Ostatne, v Nemecku nešlo o zavedenie, ale o obnovu demokracie. Režim Weimarskej republiky možno napriek všetkým nedostatkom považovať za demokratický. Nemecko, ako aj väčšina európsky krajín, malo stáročnú tradíciu boja za demokraciu. Boli to napríklad osvietenské ideály vyjadrené napríklad v nemeckej klasickej filozofii a v Nemecku v roku 1848 tiež vypukla revolúcia, ktorá mala za cieľ nielen zjednotenie krajiny, ale aj nastolenie demokratického zriadenia. Počas nacizmu existoval demokratický odboj a spojenci po víťazstve našli dostatok politikov, ktorí čoskoro vytvorili vlády nemeckých krajín. Svoju úlohu však tiež zohralo vypuknutie studenej vojny. Hlavnou oporou síl bojujúcich proti demokracii bola vrstva tzv. junkerov, veľkostatkárov vo východnej časti Nemecka, ktorí tvorili podstatnú časť dôstojníckeho zboru nemeckej armády. Zhodou historických okolností sa Prusko, kde junkeri predovšetkým sídlili, stalo súčasťou sovietskej okupačnej zóny. Nech by sme hodnotili politické a hospodárske opatrenia sovietskej vojenskej okupačnej správy akokoľvek kriticky, ich výsledkom bola likvidácia ekonomickej a politickej moci junkerov, ktorí navždy stratili svoj vplyv. Tá časť Nemecka, kde skôr prevažovali demokratické tradície, napríklad Porýnie, sa stala súčasťou západných okupačných zón. Dôležitú úlohu neskôr zohrala aj okolnosť, že kým po prvej svetovej vojne bolo Nemecko krajinou, ktorá trpela hospodárskymi problémami, po druhej svetovej vojne sa v západnom Nemecku konal „hospodársky zázrak“ – Wirtschaftwunder, ktorý sa prejavil nielen rýchlou obnovou ekonomiky západnej časti krajiny, ale čoskoro aj závideniahodnou vysokou životnou úrovňou. Treba tiež pripomenúť, že Nemecko po druhej svetovej vojne bolo etnicky jednoliatou krajinou, jedinou výnimkou bola len nepatrná menšina Lužických Srbov. Náboženské rozdiely v krajine medzi protestantmi a katolíkmi prestali byť vyostreným politickým problémom už v minulých storočiach. Irak sa preto nedá s Nemeckom vôbec porovnávať. Husajnov režim túto vojnu nevyvolal, tak aj jeho odporcovia stoja pred otázkou, či majú spolupracovať s okupantmi. Navyše tu chýba podobná demokratická tradícia, aká je v západnej a strednej Európe, a Irak nie je jednotný ani nábožensky, ani národnostne. Jediným európskym regiónom, kde ešte trvá vyostrený konflikt medzi katolíkmi a protestantmi, je Severné Írsko. V Iraku ovládala sunitská menšina šiítsku väčšinu. Husajn možno aj preto zaútočil na Irán, pretože sa obával, že bude podporovať odpor tejto väčšiny proti jeho režimu. Netreba ani pripomínať boj Kurdov za národné práva, ktorý trvá už niekoľko desaťročí a za ktorý zaplatili státisícami obetí. Ak by sme chceli za každú cenu hľadať nejakú analógiu medzi Irakom a niektorou európskou krajinou, skôr sa ponúka bývalá Juhoslávia. Jej jednotu udržiaval Tito takými metódami, z ktorých by niektoré mohli pripomínať Husajnov režim. Lenže v Juhoslávii došlo na konci minulého storočia k viacerým ozbrojeným konfliktom. Dodnes musia zahraničné vojská okupovať Bosnu a Hercegovinu i Kosovo. S najväčšou pravdepodobnosťou sme svedkami konca regulárnej irackej armády. To však neznamená nastolenie mieru. V Iraku je priveľa sporov hroziacich prerásť do ozbrojených konfliktov. Nijaký hospodársky ani politický zázrak v Iraku nemožno čakať. Dá sa dokonca tvrdiť, že jeho budúci vládcovia budú hádam rovnako krutí ako Husajn.
