The West is the Best
(Lauwrence W. Harrrison & Samuel P. Huntington, Spor o hodnoty. Europa Verlag 2002)
Sú mená, ktoré pôsobia ako červené súkno, a sú mená, ktoré sa dobre predávajú. Na Samuela P. Huntingtona sedia obidve charakteristiky. Najneskôr uverejnením Zrážky civilizácií sa harvardský profesor v očiach liberálnejších čitateľov premenil na heretického pokušiteľa a diabolského machiavelistu. A ako taký bol priam s náboženským zápalom vyhlasovaný za maleus malifecarum (zlo ziel) liberálnych hodnotových predstáv. A predsa namiesto zmiernenia tónu Huntington ešte väčšmi pridáva na ostrosti vo svojej najnovšej knihe Spor o hodnoty, ktorú vydal spolu s Lawrenceom E. Harrisonom. Stavia pritom očividne na komerčný úspech sľubujúci konflikt a trpkú reflexiu liberálnej budúcnosti. Ak však niekto dúfa, že Huntington vo svojej poslednej knihe definitívne zúčtuje s islamom na pozadí „vojny proti terorizmu“, bude sklamaný. Ťažiskový bod prevažne triezvych analýz predstavuje pretrvávajúca bieda v Strednej Amerike a Afrike. Ale aj bez dramatizujúceho faktoru islamu ponúka kniha množstvo provokujúceho materiálu. „Na začiatku 90. rokov som sa náhodou dostal k hospodárskym dátam o vývoji v Ghane a v Južnej Kórei z obdobia 60. rokov. Užasol som, ako si boli vtedy obidve hospodárstva podobné,“ opisuje Huntington svoj východiskový bod pre argumentáciu. „O tridsať rokov neskôr bola Južná Kórea jednou z najvyvinutejších krajín sveta, v Ghane sa neodohrali podobné premeny.“ Záver autora: „zatiaľ čo Kórea na základe šetrenia, investícií, tvrdej práce a zvýšenia úrovne vzdelania, organizácie a disciplíny urobila obrovský skok dopredu, ľudia v Ghane sa orientovali podľa iných hodnotových predstáv“. Inými slovami, keď sa rasistické vysvetlenia prežili a poukazovanie na postkoloniálnu závislosť juhoázijských tigrov vyvrátilo, stala sa kultúra vlastnou príčinou napredovania alebo zaostávania jednotlivých spoločností. S kultúrou treba rátať. Takto pomenováva poradca Svetovej banky Daniel Etounga-Manguelle vo svojom príspevku tie africké hodnoty, o ktorých Huntington mlčí. Chránený pred obvinením z rasizmu, skicuje autor nedostatočný vývoj ako výsledok „excesívne spoločenskej, iracionálnej, autoritatívnej“ a fatalistickej africkej kultúry. Riešením má byť „revolúcia v hlavách“, ktorá povedie k vzniku „kultúry disciplíny a práce, ktorá nepodlieha vplyvu neviditeľných síl“. Podobne argumentuje argentínsky právnik a žurnalista Marinano Grondona. Aj on chápe ekonomický vývoj ako kultúrny proces, v ktorom kultúra nefunguje ako nadstavba, ale ako hospodársky motor rozvoja. Vedomie určuje bytie. Vedomie je slobodne voliteľné. „Je to spoločnosť sama, ktorá si zvolila vývoj alebo zaostávanie.“ Potom nasleduje náčrt kultúrnych faktorov, ktorý podľa Grondonu umožňujú blahobyt: weberovský koncept republikánskeho náboženstva, individualizmus, „rozumný“ egoizmus, hospodárska súťaž, koncentrovanie sa na blízku budúcnosť a nie na vzdialenú minulosť, a nakoniec filozofia, ktorá pokladá svet za „fórum činov“. Čitateľ natrafí aj na „protihlasy“, ktoré sú skeptické voči úlohe kultúry. Napríklad Jeffrey Sachs poukazuje na známe názory o klimatickom determinizme a nechápe globálne konflikty ako problém vzťahu Juhu a Severu, ale ako protiklad „miernych a tropických regiónov“. Nathan Glazer všeobecne varuje pred paušalizujúcimi prenosmi vlastností „tradícií veľkých kultúr“ na živé indivíduá a kriticky sa pýta na vplyv taoistických múdrostí na negramotných čínskych roľníkov po ich príchode do USA. Osobitná kapitola sa venuje antropologickej debate o kultúrnom relativizme, konceptu, ktorý od čias Franza Boasa a Roberta B. Endertona sa zakladá ad acta na základe jasnej odpovede: „Niektoré kultúry sú lepšie pre ľudí než ostatné.“ Na zásadné protirečenie v tomto koncepte poukazuje Richard Shweder, ktorý okrem iného berie v tomto zväzku zastúpeným „kozmopolitným intelektuálom – Neeurópanom“ právo na kultúrne „pôvodné hlasy“. Čo si myslieť o tejto knihe? Predovšetkým, prima causa argumentačných krokov sa ukazuje pochybná. Iste, každé porovnanie kríva. A predsa sú zjednodušenia často užitočnými zdrojmi poznania. No porovnávanie etnicky homogénnej a prioritnej krajiny z čias studenej vojny, akou je Južná Kórea, s krajinou pozostávajúcou z päťdesiatich etník, akou je západoafrická Ghana, v ktorej sa babylonsky hovorí deviatimi národnými jazykmi súčasne, je aj pri najlepšej vôli pochybným pokusom. Aké politické závery sa dajú vyvodiť z tézy o culture matters? Harrison požaduje radikálne zasahovanie do „rozvojového sveta“ ako „požiadavky pokrokovej kultúrnej premeny“. Rovnako oprávnená by bola politika zdržanlivosti vzhľadom na „samozavinenú“ biedu. Obidva prístupy sú morálne i politicky, ako je známe, viac ako pochybné. Na záver sa dá povedať, že Spor o hodnoty je ako myšlienkový podnet zaujímavá práca. Aj preto, že zdržanlivé „protihlasy“ robia túto knihu stráviteľnejšou, než by sa podľa titulu práce a mena vydavateľa dalo očakávať.
Z Frankfurter Hefte, Marec 2003 preložil a upravil Martin Muránsky
