Hľadanie skutočnosti

Skutoční liberáli to majú ťažké. Ich spoločenský angažmán sa orientuje na obhajobu individuálnej slobody a spoločenskej zodpovednosti. Liberáli nedisponujú nijakými pevnými receptami na vieru, podľa ktorých sa dá načrtnúť obraz „ideálnej“ alebo prinajmenšom „spravodlivej“ spoločnosti.
Počet zobrazení: 836

(Ralf Dahrendorf: Ponad hranice. Životné spomienky. Mníchov 2002)

Skutoční liberáli to majú ťažké. Ich spoločenský angažmán sa orientuje na obhajobu individuálnej slobody a spoločenskej zodpovednosti. Liberáli nedisponujú nijakými pevnými receptami na vieru, podľa ktorých sa dá načrtnúť obraz „ideálnej“ alebo prinajmenšom „spravodlivej“ spoločnosti. Takto sú odsúdení zaujímať súhlasné (alebo nesúhlasné) postoje raz za jeden, inokedy za druhý politický tábor – podľa toho, kde vidia momentálne viac priestoru pre obhajobu slobody. Väčšinou však zostávajú sedieť na viacerých stoličkách. S ozajstnými liberálmi nemožno vytvárať nijaký štát, dokonca ani len stranu. Liberálov tohto druhu nazýva Ralf Dahrendorf „Erasmus-ľuďmi“ podľa slobodomyseľného univerzitného vzdelanca a skeptického humanistu v období renesancie Erasma Rotterdamského. Erasmus dokázal, ako vysvetľuje Dahrendorf vo svojej knihe spomienok, kamarátiť sa s katolíckym inštitucionalistom Thomasom Morusom a súčasne byť obdivovaný protestantským nadšencom Ulrichom van Huttenom. Na konci nechal padnúť obidvoch. Proroci sú usilovní spolustolovníci. S Erasmom Rotterdamským sa Dahrendorf určite nechce porovnávať, no syndróm „Erasmus-človeka“ sa mu nedá uprieť. Svoju dizertáciu napísal o Karlovi Marxovi v časoch tvrdého antikomunizmu, v období studenej vojny, a predsa sa nikdy nenechal ovplyvniť marxistickým modelom vysvetľovania. V šesťdesiatych rokoch ho v Nemecku považovali za zázračné dieťa politického liberalizmu. V rozhodujúcej miere sa zapojil do programovej obnovy vtedajšej F.D.P. (liberálna strana) a zmeny jej orientácie na sociálno-liberálnu koalíciu. Sotva ju uskutočnil, hnal sa za ďalšími výzvami – po krátkom hosťovaní v Bundestagu sa stal európskym komisárom v Bruseli. Čoskoro opustil Nemecko a stranícku politiku, aby pokračoval v Anglicku vo svojej spoločenskovednej kariére. Napokon prijal aj britské občianstvo. Popri tom sa Dahrendorf venoval vášnivo aj politickej publicistike. Žurnalistika bola jeho prvým povolaním. Hoci, ako ďalej priznáva, vedel by sa predstaviť aj ako námorník. Na mori však treba vedieť držať jasný kurz pod nekonečne otvoreným nebom. No „Erasmus-človek“ zostáva zaviazaný iba sebe samému a svojmu vnútornému kompasu. „Pozoruhodným faktom vo veci politiky je,“ píše Dahrendorf, „že sa pod ňou rozumie predovšetkým ústavná politika. Ak je potrebná, potom je spoločnosť na tom zle a ústava slobody je sama v ohrození. Ak ústavná politika dosiahne svoj cieľ, stáva sa nepotrebnou.“ Dahrendorf sa preto identifikuje s „melancholickým revolucionárom“ východoeurópskeho zlomu z rokov 1989/90: po zaistení slobody ju už viac nebolo treba. Požadovali sa politickí správcovia a tvorcovia normality. Jedným z nich sa Dahrendorf nechcel a ani nemohol stať: „V 60. rokoch sa nemecká politika zmenila postupne na ústavnú politiku. Uskutočnili by inštitúcie demokracie oneskorenú zmenu, ku ktorej patrila aj zmena vládnych strán, alebo mohla v tejto veci pomôcť iba mimoparlamentná opozícia?“ Potom, čo Dahrendorf sám nie práve zanedbateľným spôsobom prispel k odpovedi na túto otázku, ocitol sa v koncoch so svojím pojmom ústavnej politiky. Tento v najlepšom zmysle neukončený a nehotový duch nie je typickým zjavom pre Nemecko, krajinu dôslednej konzekvencie. Takýto život, ktorý necieli na okrúhle celoživotné dielo, ale na ustavičnú otvorenosť otázok, sa nedá ani vyrozprávať vo forme nemeckého výchovného románu. Dahrendorf to zavčasu zbadal, keď už mal dokončených šesťsto strán plánovanej biografie (v anglickom jazyku). Prerušil prácu a z podkladov vybral na seba voľne nadväzujúce epizódy. Tie pospájal, ako sám hovorí, do podoby „patchwork-biografie“. Žiaľ, táto kompozícia mu nestačila. Červenú niť jednotného zmyslu nechcel prenechať náhodným epizódam – ani ju nezveril do rúk čitateľa. Dahrendorf sa inšpiroval jedným z rozprávaní svojej obľúbenej autorky Ingeborg Bachmannovej a vyhlásil 28. rok svojho života za „osudový čas“ celej biografie. Vychádzajúc z tohto dátumu sa neustále vracia do minulosti a obracia sa do vzdialenej budúcnosti. Pritom opisované udalosti dostávajú svoj vnútorný náboj, keď Dahrendorf rozpráva o vzťahoch a myšlienkach, ktoré majú význam nezávisle od jeho vnútorných pocitov. Koho však v skutočnosti zaujímajú manželské problémy 28-ročného muža, ktoré pocítil pri prvej návšteve Ríma? Understatment, s ktorým skúša dosiahnuť pátos z oveľa menej dramatických udalostí, pôsobí spravidla strnulo. Nezvyčajnosť jeho rozprávania spočíva v tom, že sa v skutočnosti neštylizuje do pózy neobyčajnej osoby alebo výnimočnej politicko-filozofickej pozície, ktorá je taká typická pre nemeckú akademickú obec. To najzreteľnejšie dokladá jedna z najlepších kapitol knihy, v ktorej Dahrendorf lakonicky opisuje svoj pobyt vo frankfurtskom Inštitúte pre sociálny výskum, kde v roku 1954 dostal prvé vedecké miesto. Podľa jeho vyjadrení sa počiatočná zbožná úcta pred legendárnou inštitúciou rýchlo vytratila. „Tento povesťami opradený inštitút robil celkom normálny dotazníkový výskum. Tam, kde sa skúšalo niečo nové, ukázalo sa, že je nevhodné pre ďalší výskum; to, čo zasa bolo vhodné, neprinieslo nič nové.“ Svoju svätožiaru ťažil inštitút z charizmatického vystupovania Adorna a Horkheimera, ktoré však mladý vedecký elév pokladal najskôr za samoľúbe a vrtošivé správanie. Dahrendorfa rušila atmosféra sektárskej závislosti inštitútu. Bol „svätou rodinou“, ktorá si nárokovala ešte aj na celé budúce generácie. „Možno,“ rezumuje záverom Dahrendorf, „pre dezorientovanú generáciu predstavovalo toto zahrnujúce a súčasne ostatných vylučujúce prepojenie jedno z kúziel Frankfurtskej školy. K tomu sa priraďovala aj mnohoznačnosť Kritickej teórie – jej schopnosť vzbudzovať dojem, že pri požiadavke prispôsobenia sa trhovému mechanizmu a prozápadnej orientácii možno byť antikapitalistický a antiamerický.“ Ralf Dahrendorf vôbec nemal chuť podieľať sa na podobnej kamufláži: „Dlhé roky mnohí z mojich priateľov pociťovali adenauerovskú éru ako obdobie reštaurácie,“ píše v retrospektíve. „Málo z nich pochopilo, ako zásadne krajinu zmenilo rozhodnutie Ludwika Erhada o presadení trhového hospodárstva. Veľa z nich prehliadlo, že obrat k Západu znamenal rozlúčku s množstvom temných elementov nemeckého sebapochopenia.“ Vyvinul sa nový zmysel pre realitu. „Pre nás mladších,“ píše Dahrendorf, „znamenala sociológia túžbu po hľadaní skutočnosti.“ Táto zásada neprestala pre Dahrendorfa platiť ani neskôr. Síce sa jeho najdôležitejším učiteľom stal kritický realista Karl Popper, ale to, čo od neho prebral, je učenie, že vo vzťahu k pravde neexistuje jeden alebo dva záväzné postoje, pretože vždy ide o nespočetné množstvo možností. Na základe tohto pohľadu sa nijaká filozofická škola založiť nedá. Našťastie.

Z Frankfurter Hefte, Marec 2003 preložil a upravil Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984