Začne Slovenské národné stredisko pre ľudské práva fungovať k spokojnosti občanov i OSN?

Slovensko má ešte stále problémy s rešpektovaním a dodržiavaním základných ľudských práv. Možno tento fakt súvisí aj s tým, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva napriek niekoľkoročnej činnosti, nemá nijaké výrazné pozitívne výsledky. Už od roku 1999 sa predstavitelia viac ako päťdesiatich mimovládnych organizácií pôsobiacich v SR opakovane usilujú upozorňujú verejnosť, že stredisko na čele s výkonným riaditeľom Ondrejom Srebalom neplní svoje funkcie.
Počet zobrazení: 1162
03_tema-m.jpg

Slovensko má ešte stále problémy s rešpektovaním a dodržiavaním základných ľudských práv. Možno tento fakt súvisí aj s tým, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva napriek niekoľkoročnej činnosti, nemá nijaké výrazné pozitívne výsledky. Už od roku 1999 sa predstavitelia viac ako päťdesiatich mimovládnych organizácií pôsobiacich v SR opakovane usilujú upozorňujú verejnosť, že stredisko na čele s výkonným riaditeľom Ondrejom Srebalom neplní svoje funkcie.

Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vzniklo 9. marca 1994 na základe medzinárodnej dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Organizáciou Spojených národov. V nej sa vláda SR zaviazala „zabezpečiť právnu a prevádzkovú nezávislosť“ strediska, no vzhľadom na jeho nefunkčnosť je potrebné, aby sa oň zaujímala. Podľa článku 1, odsek 2 štatútu strediska by malo plniť úlohy v oblasti ľudských práv a pri tejto činnosti má vykonávať v spolupráci s inými inštitúciami podobného zamerania najmä: podporu a pomoc pri koncipovaní legislatívy týkajúcej sa ľudských práv, kontrolu adekvátnej aplikácie právnych predpisov pri ochrane ľudských práv, podporu spoločenského vedomia a poznatkov o ľudských právach či podporu v ochrane práv jednotlivca a skupín. Všetko však zostalo iba na papieri. Poslednú správu o stave ľudských práv na Slovensku vypracovalo stredisko v čase, keď ho ešte financovala holandská vláda. Po prvých dvoch rokoch činnosti, keď začalo dostávať financie z rozpočtu cez kapitolu ministerstva spravodlivosti, kritizovala jeho činnosť OSN po tom, ako uskutočnila audit. Od roku 1997 OSN i mimovládne organizácie na Slovensku pravidelne upozorňujú na nečinnosť strediska, netransparentnosť a neefektívnosť hospodárenia. Stredisko síce pomohlo zriadiť Robertovi Ficovi Stredisko pre pomoc obetiam trestných činov, ale je to z hľadiska ochrany ľudských práv iba čiastočné pokrytie tejto problematiky. Navyše stredisko poskytovalo len poradenstvo, nie zastupovanie obetí. Stredisko každoročne vydalo niekoľko brožúr a zorganizovalo besedy so študentmi alebo poskytovalo svoje priestory na semináre a prednášky. V roku 2000 sa dokonca medzi jeho aktivitami objavila aj kniha pracovníčky strediska Anny Zachovej Krátky komentár k Dohovoru o právach dieťaťa. Napriek tomu, že kniha vyšla s prispením súkromnej nadácie a stredisko ju ani neiniciovalo a ani nevydalo! Pokiaľ ide o spoluprácu s mimovládnymi organizáciami zaoberajúcimi sa ochranou a presadzovaním ľudských práv - tá bola takisto nulová! Nehovoriac už o osobných skúsenostiach občanov, ktorí sa obrátili na stredisko so žiadosťou o radu. Pán Srebala sa „rozhýbal“ k činu až v súvislosti s krachom nebankových inštitúcií nedávnym vyhlásením. Uviedol, že ak štát neodškodní klientov nebankových subjektov, poruší ústavu. Nemožno nespomenúť aj to, že riaditeľ strediska zadával svojej firme Bedeker Slovakia tlačenie brožúrok pre stredisko za veľmi lukratívnych podmienok!

Mimovládne organizácie poslali Srebalovi otvorený list Mimovládne organizácie spolu s predstaviteľmi štátu usudzovali, že finančné prostriedky, ktoré stredisko v súčasnosti i v minulých rokoch odčerpáva zo štátneho rozpočtu, sa efektívne nevyužívajú. Jeho správna rada nielenže nezabezpečila prospešnosť strediska pre občanov, ale ani kontrolu a transparentnosť použitia prostriedkov daňových poplatníkov. Dôsledkom tohto stavu je, že činnosť, ktorú má stredisko podľa štatútu vykonávať, suplujú viaceré mimovládne organizácie, pričom samozrejme pokrývajú svoje náklady z iných zdrojov. Navyše vedia získané prostriedky využiť oveľa účinnejšie, ako to bolo a je v prípade Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Hoci MVO niekoľkokrát vyzvali Správnu radu Slovenského národného strediska pre ľudské práva, aby odstúpila a vytvorila tak legálnu možnosť menovať nových členov rady v súlade s platným štatútom strediska, ktorí budú napĺňať účel stanovený pri jeho založení zmluvou medzi vládou SR a Organizáciou Spojených národov, nestalo sa tak. Na Stupavskej konferencii mimovládnych organizácií, ktorá sa uskutočnila 15. apríla 1999 v Bratislave, bol zverejnený Otvorený list mimovládnych organizácií Správnej rade Slovenského národného strediska pre ľudské práva. List pripravili viaceré MVO zo sekcie ľudských práv a pridalo sa k nemu postupne 66 predstaviteľov z 56 MVO z celého Slovenska (nielen zo sekcie ľudských práv), ktoré tak vyjadrili nespokojnosť s fungovaním strediska a s netransparentnosťou jeho činnosti i financovania. Zaslali ho poštou i elektronickou poštou stredisku i Úradu vlády SR spolu s presnou kontaktnou adresou výskytu originálu podpisových hárkov, ktoré boli k dispozícii na nahliadnutie. Svoj názor tlmočili aj predsedovi výboru NR SR L. Nagyovi. Riaditeľ strediska označil otvorený list za podvrh, ktorý mohla vyrobiť jedna osoba. Namiesto toho, aby reagoval na obsah listu, riešil „nepresnosť“ v počte členov správnej rady podľa platného štatútu strediska. Neuviedol však, že Úradu vlády (odkiaľ si MVO štatút vyžiadali) odovzdal začiatkom roku 1999 neplatný štatút z roku 1994, podľa ktorého mala mať správna rada 13 členov, a nie platný štatút z roku 1996. Správna rada strediska mala mať podľa neho 15 členov. Táto manipulácia z jeho strany mu poslúžila ako zámienka na obvinenie občianskych aktivistov zo šírenia dezinformácií. Spôsob, akým pán Srebala reagoval na občiansku iniciatívu MVO, je príznačný a demonštroval ním práve tie postoje a postupy, ktoré MVO stredisku v jeho činnosti vytýkajú. Namiesto toho, aby sa vecne vyjadril ku kritike činnosti strediska, netransparentnosti jeho financovania, výzve k odstúpeniu jeho správnej rady a menovaniu nových členov inštitúciami určenými platným štatútom, spochybňoval právo daňových poplatníkov na informácie o činnosti inštitúcie platenej z daní rovnako ako ich právo na slobodu prejavu t.j. vyjadrenie názoru občanov a občianok z MVO otvoreným listom.

Srebala nepovolil ani kontrolu NKÚ! Šokujúcim krokom riaditeľa strediska bolo neskôr to, že neumožnil kontrolu Najvyššiemu kontrolnému úradu ani napriek tomu, že sa rozpočet strediska zvýšil z pôvodných päť miliónov Sk na terajších sedem miliónov Sk. Pritom v zmysle zákona č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky je Najvyšší kontrolný úrad SR vecne aj funkčne kompetentný vykonať kontrolu hospodárenia strediska s prostriedkami štátneho rozpočtu. Stredisko predložilo len audítorské uzávierky a NKÚ mohol len konštatovať, že z nich sa nedá posúdiť dodržiavanie účelnosti a hospodárnosti pri narábaní so štátnymi peniazmi. Srebala pritom obvinil podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny Pála Csákyho, že klame, keď tvrdí, že písomne požiadal o predloženie výsledkov kontroly hospodárenia v tomto stredisku. Pretože stredisko je zriadené zo zákona, bolo možné daný stav zmeniť iba novelou zákona č. 308/1993 Z. z. V roku 2001 na podnet Rady vlády pre MVO a podpredsedu vlády SR pre ľudské práva ju pripravilo Ministerstvo spravodlivosti SR. Novela zákona mala najmä sprehľadniť činnosť strediska a vyplynulo z nej aj to, že z 11 členov správnej rady by jedného menoval generálny prokurátor, štyroch štátne orgány, štyroch právnické fakulty, jedného Sovenská advokátska komora a jedného Kancelária prezidenta. Mal sa ňou konečne vyriešiť aj problém neprehľadaného financovania strediska. Hoci bola novela v treťom čítaní schválená parlamentom, prezident ju s drobnými výhradami do NR SR vrátil na opätovné prerokovanie, ktorým novela neprešla tesným počtom - chýbali hlasy štyroch poslancov SDĽ, ktorá sa pridala k HZDS a SNS. Parlament tak dopomohol k zabetónovaniu netransparentnosti, neodbornosti a pasivity v stredisku na ďalšie dva roky. V apríli 2003 poslanci konečne schválili novelu o stredisku. Srebalovi sa kritika MVO a ich angažovanosť v tomto probléme nepáčila. Snahu všetkých, ktorí chceli zmeniť stav v stredisku, označil za úsilie dostať stredisko pod kontrolu vlády aj napriek tomu, že by to mala byť nezávislá inštitúcia. Akékoľvek kroky urobiť zo strediska konečne fungujúcou inštitúciu označil za také, ktoré majú jeho nezávislosť narušiť. Tieto vyhlásenia však riaditeľovi nepomohli. Dôkazom toho, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva musí rešpektovať tých, ktorí ho kritizujú, je to, že Medzinárodný koordinačný výbor národných inštitúcií pre ľudské práva OSN na svojom 12. stretnutí v Ženeve 17.-18. apríla 2002 rozhodol, že jeho činnosť nie je v súlade s Parížskymi princípmi a príslušnou kategóriou "C" statusu. Za hlavný dôvod pritom uviedol štruktúru a fungovanie strediska, ktoré sa viac ponášajú na MVO ako na národnú ľudskoprávnu inštitúciu. Pre ľudskoprávne MVO na Slovensku, s ktorými stredisko spolupracuje minimálne, je nespokojnosť príslušných orgánov OSN jasným signálom na urýchlenie navrhovaných zmien. Vládnu novelu Národná rada SR konečne schválila 27. februára tohto roku. Stalo sa tak po troch rokoch ustavičnej kritiky fungovania strediska a veľkej usilovnosti uskutočniť v ňom potrebné zmeny, o ktoré sa usilovalo vyše päťdesiat mimovládnych organizácií. Aj keď sa zdalo, že cieľ je už blízko, prezident Rudolf Schuster sa rozhodol nepodpísať ju! Zopakovala sa tak situácia z roku 2001. Tentoraz sa však prezidentovi nepozdávali časti zákona, podľa ktorých sa musí pri vymenovaní člena správnej rady riadiť návrhom mimovládnych organizácií. Členov správnej rady strediska vymenuje prezident, premiér, dekani právnických fakúlt v Bratislave, Košiciach, Banskej Bystrici a Trnave, predseda parlamentu, ombudsman a minister práce, sociálnych vecí a rodiny. Našťastie, poslanci si uvedomili vážnosť situácie a 9. apríla tohto roku opätovne potvrdili, že majú záujem o transparentnosť strediska, ktoré je zatiaľ pre náš štát iba hanbou. Prijatím zákona dostalo stredisko aj úlohu vypracovať a raz ročne zverejniť správu o stave dodržiavania ľudských práv a slobôd na Slovensku. Konečne tak bude napĺňať dôležitú úlohu pri ochrane a dodržiavaní ľudských práv na Slovensku. Je pravdepodobné, že sa tak čoskoro zlepší vnímanie situácie v oblasti ľudských práv na Slovensku aj v zahraničí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984