Reklama

Osada pri (vo?) Švábovciach

Pri viacerých dedinách v okolí mesta Poprad sa nachádzajú osady obývané výlučne rómskym obyvateľstvom. Niektoré z nich boli prestavané, o iných sa hovorí, že by sa prestavať mali. Vo väčšine ľudia naďalej žijú bez základných životných potrieb.
Počet zobrazení: 983
13-m.jpg

Pri viacerých dedinách v okolí mesta Poprad sa nachádzajú osady obývané výlučne rómskym obyvateľstvom. Niektoré z nich boli prestavané, o iných sa hovorí, že by sa prestavať mali. Vo väčšine ľudia naďalej žijú bez základných životných potrieb.

Keď sa vyberiete do západnej časti obce Švábovce a prejdete okolo Švábovských baní, na konci prašnej cesty, asi pol kilometra za dedinou, uvidíte roztrúsené strechy niekoľkých domov a chatrčí. Nijaká značka neoznačuje koniec dediny. Na to, či rómska osada „ešte“ patrí k dedine, alebo nie, však majú rozdielny názor občania i starosta. Už z diaľky sme počuli hudbu, spev a hlasy oživujúce pusté úpätie kopca. Poloha bezprostredne pod železničnou traťou Žilina – Košice zabezpečuje v každú dennú aj nočnú hodinu pravidelné „industrial performance“.

Hneď po príchode sme vyhľadali dom vajdu, starostu osady. Adresu sme vedeli vopred – prvý dom vpravo. Nebolo nám síce jasné, ktorý z domov rozhodených na jednej lúke bez ciest je ten správny, ale deti hrajúce sa pri potôčiku nás ochotne odprevadili až k správnym dverám. Privítanie prebehlo s úsmevom na tvári, deti aj dospelí okolo nás hneď zareagovali na fotoaparáty a ostýchavo si nás prezerali s rovnakým záujmom ako my ich. Vybrali sme sa na prechádzku osadou a počet našich sprievodcov bez prestania narastal. S okamžitým nasadením sa dostavil aj miestny aktivista, ktorý s nádychom revolúcie v hlase začal kričať, aby sme celému svetu ukázali, ako tu ľudia žijú. Šli sme ďalej. Pekné obielené domy sa striedali s menej atraktívnymi tehlovými bez omietky, tie zasa s drevenými domčekmi a našla sa aj maringotka. „V tej býva asi 10 ľudí,“ vysvetľuje vajda. Asi dva domy mali oplotený pozemok. Nie sú tu cesty ani ulice, prechádzame pomedzi šnúry, na ktorých sa suší množstvo bielizne najpestrejších farieb, pomedzi deti a dospelých, ktorí na nás priateľsky mávajú, smejú sa a pokrikujú. Vládne tu dobrá nálada, „cigánska veselosť“ v krvi pomaly prechádza aj na nás. Ľudia nás zastavujú, pýtajú sa, rozprávajú, pokojne pózujú pri fotografovaní. Až na deti. Tie sa ozlomkrky vrhajú na každú stranu, kam obrátim objektív svojho fotoaparátu, skáču, mávajú a za každú cenu chcú, aby som fotil iba ich. „Pozrite na ne, tie ešte fotoaparáty ani nevideli,“ hovorí mi asi tridsaťročný muž, ktorý mi ďalej usilovne vysvetľuje, ako vlastne žijú obyvatelia tejto osady.

Prešli sme na východný koniec dediny. Z maličkej drevenej chatky hrá veselá muzika pripomínajúca hudbu z filmu od Emira Kusturicu. Pred ňou postávajú a debatujú ľudia, niektorí veselo tancujú do rezkého rytmu. Zisťujem, že to, čo sa nám už v diaľke zdalo oslavou, je v skutočnosti iba tréning miestnej kapely, rovnaký ako takmer každý deň. Škoda, že je to jediný druh kultúry, ktorý tu môžu obyvatelia vychutnávať. „Starosta sa o nás vôbec nestará, chceme, aby nám dal postaviť cestu a pouličné osvetlenie, ale on tvrdí, že my už nepatríme k dedine. Chceme, aby nám postavili nové domy na nejakom lepšom mieste, lebo tu v týchto sa nedá žiť.“ Vysvetľujú mi, ako ich deti musia chodiť do školy pol hodiny cestou, ktorá ani cestou nie je, v zime aj v lete, po snehu aj po blate. „A na nič nie sú peniaze,“ pokračuje jeden. „Deťom treba kúpiť veci do školy a hneď je o tisíc korún menej, na stravu a oblečenie už veľa neostane.“ A detí je tam neúrekom. „A čo práca?“ vyzvedám. „Keby nejaká bola, bolo by nám dobre. Niekedy nás na bani alebo na píle zavolajú, ale to býva tak maximálne na tri mesiace. Zvyšok roka tu práce niet. Žijeme na podpore, a viete, aké to je vyžiť z podpory, dvakrát nakúpite a nemáte nič.“ Som z toho smutný. V týchto podmienkach by asi nikto nevymyslel nič lepšie ako čakať na zázrak. A tak si Rómovia aspoň párkrát do mesiaca zájdu do maličkých potravín na konci dediny. Domáci ich tu nevidia práve najradšej – kto z nás má rád chudobu vo svojej blízkosti? Navyše, chudobu Rómov? Obyvatelia dediny sa na situáciu svojich susedov dívajú asi trochu ináč. Veď ani o nich sa nik nestará, cestu a osvetlenie síce majú, ale s prácou to v tejto oblasti nemá nikto ľahké. Otázka prežitia je aktuálna na oboch stranách, len v trochu iných rozmeroch. Rómovia sa aspoň bavia, čo iné im ostáva. Jediná vymoženosť civilizácie, ktorú tu majú, je elektrina. Natiahnuť plyn by bolo priveľmi nákladné. Ani na vodovody sa nenašli peniaze, vodu má celá osada z jedinej studne pod kopcom, z ktorej tečie priamo zo zeme jemne dožlta zafarbená voda. Z nej varia, pijú, umývajú sa v nej.

Kapela má v drevenej chatke celkom slušnú výbavu, no „zábava“ v rodnej osade im nestačí, a tak idú za ňou z času na čas na starej škodovke do Letanoviec, alebo do inej osady. „Aj my sme tak niekedy chodievali,“ hovoria starší. „Dnes už nás to neťahá. Chceli by sme slušne bývať, chodiť do práce, zarábať peniaze a vychovávať deti v normálnych podmienkach.“ Znova počúvam o tom, ako sa starosta nestará, štát ignoruje a dedinčania sa tvária, že nevidia za hranice svojich pozemkov. Je zvláštne, ako vedia ľudia vo všetkých situáciách hľadať chybu v druhých. Niekedy to tak aj je, niekedy nie. Rómovia v osade pri Švábovciach by radi žili ako ostatní ľudia, vo svojej bezútešnej situácii však nevidia nijakú reálnu možnosť, ako to zmeniť. Najväčšiu spásu vidia v tom, že ich párkrát v roku prídu navštíviť ľudia z novín, či ešte lepšie z televízie, povedia im o nejakom projekte riešenom špeciálne pre rómske osady a potom ich vo večerných správach ukážu naživo „svetu“. Tým sa to často končí. Každá vec má však viacero stránok. Dnes existuje už niekoľko príkladov poukazujúcich na to, ako sa môžu tendencie vytvárať pre Rómov nové príbytky skončiť. Neslávne známe bytové domy pri dedine Spišský Štvrtok, ktoré pred pár rokmi novopostavili pre obyvateľov rómskej osady, sú dnes na pokraji zániku a nie sú jediné. Na druhej strane, v niektorých osadách stoja vlastným pričinením Rómov pekné rodinné domy, dvory, ulice. Projekty výstavby nových osád prebiehajú pri obciach Letanovce a Dobrá Vôľa. O stavbu sa Rómovia musia pričiniť vlastnou prácou a po jej dokončení musia staré domy zbúrať. So zaujímavým postojom som sa stretol aj na Fakulte architektúry STU, kde projektovanú rómsku osadu riešia ako samostatne fungujúci celok, v ktorom si obyvatelia budú v dielňach vyrábať predmety pre vlastnú potrebu a na predaj. Určite existuje veľa ďalších ciest a riešení, ako vniesť trochu svetla do tmavej budúcnosti rómskych detí tak, aby nás v budúcnosti vzájomné spolunažívanie obojstranne obohacovalo. V dnešnom svete má každý z nás toľko vlastných problémov, že často nemáme čas sa ani zamyslieť nad inými. Lenže pasívnym postojom umožňujeme vznik ďalších problémov, ktoré nás jedného dňa môžu zasypať. Budeme si aj potom klásť otázku, či sa to týka aj nás?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama