Reklama
Reklama

Americké vojny 2

Kým Theodore Roosevelt charakterizoval svoju politiku ako používanie „veľkej palice“, jeho menovec Franklin Delano Roosevelt realizoval nielen inú vnútornú politiku Nového údelu, ktorú možno charakterizovať ako súbor ekonomických a politických reforiem, ale aj inú zahraničnú politiku, ktorá bola založená na inom chápaní úlohy USA vo svetovej politike.
Počet zobrazení: 887
12-m.jpg

Kým Theodore Roosevelt charakterizoval svoju politiku ako používanie „veľkej palice“, jeho menovec Franklin Delano Roosevelt realizoval nielen inú vnútornú politiku Nového údelu, ktorú možno charakterizovať ako súbor ekonomických a politických reforiem, ale aj inú zahraničnú politiku, ktorá bola založená na inom chápaní úlohy USA vo svetovej politike.

Hoci USA spočiatku zaujímali v druhej svetovej vojne pozíciu neutrála, bola to neutralita priaznivá antifašistickým silám. USA poskytli nielen veľkú pomoc Veľkej Británii, ale aj Sovietskemu zväzu po napadnutí nacistickým Nemeckom. Lenže Roosevelt dal v predvolebnej kampani prísľub svojim voličom, že urobí všetko, aby USA neboli bezprostredne vtiahnuté do vojny. Existuje skupina amerických historikov, tzv. revizionistov, ktorí Roosevelta obviňujú, že voči Japonsku uskutočňoval takú politiku, ktorá Tokio vyprovokovala k vojne. V skutočnosti však USA mali veľké záujmy v Číne a tichooceánskom regióne, takže zrážka s Japonskom bola nevyhnutná. Japoncami neokupovaná Čína však bola rozdelená na časti, pod kontrolou nacionalistov na čele s Čankajškom a komunistov na čele s Mao Ce-tungom. V tejto súvislosti treba upozorniť na jednu dôležitú okolnosť: viacerí americkí novinári, ktorí navštívili komunistami ovládané územie, najznámejším sa spomedzi nich stal Edgar Snow, upozorňovali, že čínskych komunistov nemožno považovať za „ortodoxných“ a dokonca podľa svedectva britského novinára Alexandra Wertha mal sám Stalin vyhlásiť, že to „nie sú ozajstní komunisti“.

Politika Jalty a Postupimu Mnohí historici upozorňujú na priveľkú ústretovosť Roosevelta voči Stalinovým požiadavkám. Keď dochádzalo k stretnutiam „veľkej trojky“, na odpor voči Stalinovi sa staval zväčša Churchill a Roosevelt sa pridával na Stalinovu stranu. Churchill, hoci bol známy svojím dôsledným antikomunizmom, ktorým sa netajil, ani keď bol s predstaviteľom spojeneckej krajiny ZSSR, napríklad pochopil, že Tito reprezentuje väčšmi záujmy budúcej oslobodenej Juhoslávie ako diktát Moskvy, čo Roosevelt nepochopil v prípade Číny a Mao Ce-tunga. Už na Jaltskej konferencii ZSSR získal východnú Európu ako svoju sféru vplyvu, ktorej hranice západné mocnosti rešpektovali až do roku 1989. Na Postupimskej konferencii zastupoval záujmy USA už Rooseveltov nástupca Truman. Hoci už nebol taký ústretový ako Roosevelt, predsa len si želal, aby ZSSR vyhlásil vojnu Japonsku. Odmietol síce vytvorenie sovietskej okupačnej zóny v tejto krajine, ale urobil iný ústupok, ktorého dôsledky trvajú dodnes. Súhlasil s rozdelením Kórey, ktorá od roku 1910 bola japonskou kolóniou. Krajina, ktorá neuveriteľne trpela pod japonským jarmom, bola vopred rozdelená na dve časti, demarkačnú líniu mala tvoriť 38. rovnobežka.

„Studená“ vojna Zväčša sa za vyhlásenie „studenej“ vojny považuje prejav Winstona Churchilla na americkej univerzite v meste Fulton v marci 1946. Od samotného počiatku však hrozilo nebezpečenstvo, že prerastie do horúcej vojny. Napríklad v Číne už na konci roku 1945 vyústili rozpory medzi Čankajškom a Mao Ce-tungom do občianskej vojny. Vysokí činitelia USA akosi nechceli zaregistrovať prejavy rozporov medzi Maom a Stalinom a poskytli Čankajškovi značnú vojenskú pomoc. Keď Čankajšek dosiahol také úspechy, ktoré hrozili porážkou Maa, ZSSR poskytol čínskym komunistom zbrane. Občiansku vojnu vyhral Mao a čankajškovci sa stiahli na ostrov Taiwan. V tejto súvislosti USA vyhlásili, že pri čínskom pokuse o obsadenie Taiwanu by vojensky intervenovali. V roku 1947 oznámila britská vláda, že už nedokáže finančne a vojensky podporovať grécku kráľovskú vládu, ktorej hrozila porážka v občianskej vojne. Vtedy bola vyhlásená tzv. Trumanova doktrína a zásah USA zachránil grécku vládu. Treba v tejto súvislosti podotknúť, že ZSSR neposkytol gréckym komunistom účinnejšiu pomoc, iba po porážke sa mohli grécki emigranti usadiť vo východoeurópskych krajinách. V máji 1947 boli komunisti, hoci ich strany patrili medzi najsilnejšie, vymanévrovaní z talianskej a francúzskej vlády. To zosilnilo existenciu „železnej opony“, o ktorej hovoril vo svojom prejave už Churchill. Prvú porážku v studenej vojne utrpel ZSSR v roku 1948 počas berlínskej krízy. Na uzavretie pozemných ciest do západných okupačných sektorov Berlína, USA, Veľká Británia a Francúzsko reagovali vytvorením vzdušného mosta. ZSSR musel až do augusta 1961 trpieť existenciu otvorenej hranice v Berlíne, ktorou na Západ utekali milióny východných Nemcov. ZSSR však účinne zasiahol v kórejskej vojne v roku 1950. Severokórejský režim by nebol mohol zaútočiť na Južnú Kóreu bez Stalinovho súhlasu, ale ani bez pomoci sovietskych poradcov a neskôr aj letcov. Keď hrozilo, že vojská Kim Ir-sena obsadia celý kórejský polostrov, do vojny zasiahli USA pod zástavou OSN. Keď sa americké vojská dostali na čínske hranice, do konfliktu zasiahla čínska armáda a boje sa napokon skončili tam, kde sa začali, na 38. rovnobežke. V roku 1953 bolo podpísané iba prímerie, takže z právneho hľadiska vojnový stav trvá dodnes.

Vývoj v Latinskej Amerike Na jednej strane treba uznať, že vplyv amerického kapitálu mal do istej miery pozitívnejší vplyv, ako mala svojho času prevaha britského kapitálu. V 20. storočí sa začal v Latinskej Amerike rozvíjať priemysel a politický vplyv veľkostatkárov klesal. Lenže kolobeh diktátorov oddaných záujmom USA neprestával. Hoci v Latinskej Amerike došlo k niekoľkým vojnám medzi tamojšími štátmi, armáda mala predsa len väčšiu vnútropolitickú úlohu – podporovala diktátorské režimy. Výnimkou medzi latinskoamerickými krajinami bola po druhej svetovej vojne Guatemala, kde existovala stabilná demokratická vláda, ktorá sa pokúšala aj o niektoré sociálne reformy. V novembri 1950 bol za prezidenta zvolený Jacobo Arbenz. V roku 1952 uskutočnil radikálnu pozemkovú reformu. V roku 1954 sa proti Guatemale uskutočnili operácie, ktoré boli zjavne inšpirované USA. Najprv to boli nálety neoznačených lietadiel a potom na guatemalské územie vtrhli intervenčné oddiely z územia Hondurasu. K moci sa potom dostali vojenské režimy. V roku 1959 na Kube zvrhlo ľudové povstanie Batistovu diktatúru. Na čelo krajiny sa dostal Fidel Castro. Podľa nášho názoru zastával najprv postoje ľavicového liberála, komunistu z neho urobili až pokusy USA o zvrhnutie jeho vlády, ktoré vyvrcholili v roku 1961 podobným scenárom ako v prípade Guatemaly, no kubánsky režim sa ubránil a existuje dodnes, napriek všetkým zmenám, ktoré sa vo svete udiali. Neskôr nasledovali ďalšie intervencie USA, v Grenade, Paname, Dominikánskej republike, pomoc USA pri Pinochetovom prevrate v Čile atď. Vo viacerých latinskoamerických krajinách pôsobia proti tamojším diktatúram partizánske hnutia. Príkladom môže byť Kolumbia alebo Guatemala.

Eisenhowerova doktrína Kým Trumanova doktrína sa týkala Grécka a Turecka, prezident Eisenhower v roku 1957 konštatoval, že po odchode Veľkej Británie a Francúzska z regiónu Blízkeho východu vzniklo v tejto oblasti „mocenské vákuum“, ktoré sa usiluje zaplniť Sovietsky zväz. V roku 1958 intervenovali USA v Libanone, kam poslali pätnásťtisíc príslušníkov námornej pechoty. Zakrátko sa však z tejto oblasti stiahli. USA sa podarilo pri moci udržať monarchiu v Jordánsku. Vlastne prvým ozbrojeným konfliktom v tomto regióne bol vpád vojsk arabských štátov na územie bývalého britského mandátu v Palestíne v roku 1948, keď bol na tomto území vyhlásený štát Izrael. Tomuto novému štátu poskytli pomoc USA i ZSSR. Stalin mal možno ilúzie, že sionisti, ktorí hlásali svojskú formu socializmu, vytvoria prosovietsky režim. Keď však Izrael dal jednoznačne najavo, že je mu sympatickejšia pomoc USA, ZSSR sa začal orientovať na podporu arabských štátov, najprv Egypta a potom Sýrie a Iraku.

USA a islamský fundamentalizmus Na území bývalej britskej Indie vznikli dva nezávislé štáty – India a Pakistan. Kým India sa stala nielen sekulárnym štátom, ale aj jednoznačne demokratickým, Pakistan za svoj ústavný základ vyhlásil islamské náboženstvo a na jeho území sa striedali predovšetkým vojenské diktatúry. India patrila medzi popredných predstaviteľov Hnutia neangažovaných krajín, ktoré dávali najavo, že sa v rozdelenom svete nechcú pridať ani k jednej zo vtedajších superveľmocí, ani ZSSR, ani USA. Pakistan, napriek svojim ústavným zásadám a nedemokratickému režimu sa stal spojencom USA. Spojencom USA bola aj Saudská Arábia, kde existuje fundamentalistický islamský režim. V roku 1979 Sovietsky zväz napadol Afganistan. Sovietske vedenie netušilo, že krajinu čaká podobná porážka, akú utrpeli USA vo Vietname. Lenže Afgancom pomáhali mnohí islamskí fundamentalisti podporovaní USA, okrem iných aj dnes už známy bin Ládin. Keď sa dostal k moci Gorbačov, intervencia sa v roku 1989 skončila. Lenže v roku 1992 na územie Afganistanu vtrhli bandy vyzbrojené a vycvičené na území Pakistanu. Tak sa začala v krajine krutá nadvláda Talibanu. A tu sa zároveň začína proces, ktorý už predpovedal iránsky ajatolláh Chomejní. Ten hovoril o dvoch diabloch, ZSSR a USA. V USA vtedy netušili, že po zániku ZSSR začnú islamskí fundamentalisti boj proti teraz už jedinému „satanovi“ – USA. Kto zvíťazí na Blízkom východe po páde súčasného irackého režimu? Čo ak sa bude opakovať história s Afganistanom po páde prosovietskeho režimu?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama