Izrael: národný štát a pluralitná spoločnosť II.
Analýza izraelskej pravice: konanie a protikonanie Izraelská pravica tento vzorec však nikdy neakceptovala. Bola nekompromisná, pretože vychádzala z nekompromisnosti druhej strany. Kľúčovým bodom výmeny názorov nebol v jej očiach rok 1967, dátum šesťdňovej vojny a začiatok obsadenia území, ale rok 1948 – založenie štátu. Alebo ešte jasnejšie – samotná židovská existencia. Keď palestínske vedenie položilo na stôl v poslednom kole rokovaní „právo na návrat“ (to znamená návrat Palestínčanov vyhnaných v roku 1948), zdalo sa, že to potvrdzuje analýzy pravice, podľa ktorej Palestínčanom nejde o obsadenie území, ale o nelegitímnosť štátu Izrael. Izraelskí intelektuáli sa cítili konfrontovaní s násilím, ktoré síce vyvolalo izraelské obsadenie území, ktoré sa však už dávno uvoľnilo a osamostatnilo od svojho pôvodného motívu. Teror sa z politickej zbrane premenil na antipolitický nástroj, ktorý končí akúkoľvek komunikáciu. Porozumenie sa začína tam, kde sa končí násilie, preto trvalé násilie podkopalo pomaly všetko porozumenie. Izraelčania ochotní pristúpiť na mier a pripravení na kompromis sa stiahli z verejnosti a začali celkom vážne uvažovať o tom, či nemala pravica pravdu a či oni samotní nepodliehali roky nejakému klamu. Tak sa vytvorila nesúčasnosť súčasnosti, na ktorej, pokiaľ ide o Izrael, spočíva politické porozumenie a nedorozumenie. Na jednej strane sa v posledných rokoch konštituovalo ponad národné hranice idúce globálne povedomie, národne vyformované v spomienke na holokaust, genocídu, otroctvo a kolonializmus, na druhej strane je v oficiálnom izraelskom povedomí holokaust tak ako predtým zločinom proti židovskému národu. Izraelská pozícia utkvelo trvajúca na národnom záujme sa definuje práve ako protiklad globálneho kozmopolitizmu. Súčasne-nesúčasne kríva v kategóriách 19. storočia uväznený Izrael v ústrety 21. storočiu. Od začiatku chcel Izrael prekonať exil ako existenčný spôsob bytia, chcel ho nahradiť etnonacionalizmom. Ako bolo povedané, to sa dalo len opätovným uchopením už predtým existujúcej židovskej symboliky. Globalizácia Izraela ide ruka v ruke s jeho znovuetnizáciou a dištancovaním sa od Európy. Univerzálne morálne predstavy majú preto v izraelskej spoločnosti ťažké postavenie. „Univerzalisti“ ako vyššie menovaní postsionisti potom môžu byť označení za znečisťovateľov hniezda a „nežidovských“. Univerzalizmus sa vysvetľuje ako pokus nežidovského sveta ukradnúť Židom ich kultúrnu identitu. Široká podpora, ktorú dnes dostáva izraelská vláda, je teda nielen výrazom rastúceho existenčného strachu, ktorý úspešne vytvoril terorizmus, ale aj spomenutím si Izraela na jeho konkrétne židovské korene. Sionizmus a založenie Izraela malo zo Židov vytvoriť Izraelčanov, a tým židovstvo „pozdvihnúť“ a národne univerzalizovať. Mierový proces to chcel ešte väčšmi urýchliť, postsionistický vek ležal náhle vo vzduchu. A predsa sa to malo skončiť inak. Izraelská ideologicky motivovaná politika obsadenia a nábožensky určovaná politika identity o Jeruzalem zastavili „helenizáciu“ Izraela. A ako bola vtedy helenistická morálka a politika v očiach mnohých oslavovaná ako univerzalizmus, tak je dnešná globálna a univerzálna politika ľudských práv, ktorá spočíva na moralistickom a trhovo orientovanom kozmopolitizme, jednými oslavovaná a druhými vedome odmietaná. Etnická súdržnosť izraelského obyvateľstva má preto dlhé historické korene a nie je ničím iným ako návratom etnického historického povedomia, ktoré bolo oslabené „helenistickým“ a hedonistickým úsilím o mier. Rozum tu nehrá nijakú rolu, pretože sám patrí k inému táboru. Rozumné by bolo, keby silnejší videl bezvýchodiskovosť násilia. Ale presne opak je pravdou. Teror a protiúdery si vyvíjajú vlastný protirozum, ktorý sa práve v Európe dá ťažko pochopiť.
Izrael z Európy, ale nie v Európe: apórie izraelského liberalizmu Izrael bol založený v Európe – takpovediac v Európe, ale nenachádza sa v nej viac. V novej krajine existovali zrazu Arabi a orientálni Židia – prví neeurópski, druhí nepasujúci. Proti jedným sa muselo bojovať a tí druhí sa nehodili do európskeho obrazu sveta. Tak sa nevyliečiteľne premiešali obrazy a pojmy. Sekularizmus bol z pohľadu Židov, ktorí prišli z Európy, zamenený za mier, pretože chceli napojiť civilizovaný spôsob života na európske osvietenstvo. Ale byť „sekulárnym“ a „osvietenským“ – teda európskym – bola čoskoro len výhovorka pre tých, ktorí nielen považovali orientálnych Židov za primitívnych a stredovekých, ale najlepším európskym koloniálnym spôsobom vylúčili aj Arabov z európskeho Izraela. Tak to aspoň vidia protivníci tzv. európskeho Izraela. Ale ako sa dá existovať s týmito životnými formami, ktoré sú tak zásadne odlišné a ktoré sa nedajú jednoducho pochopiť v kategóriách ako „fundamentalizmus“ a „liberalizmus“? Čo sa dnes deje v Izraeli, nie je významné len pre Izrael samotný, ale aj všeobecne pre dynamické pochopenie moderny. Nielen v Izraeli sú problémy s definovaním občianskej spoločnosti ako spoločenskej formy spočívajúcej na rovnosti a univerzalizme, ktorú by chceli partikularizmy najrozličnejších skupín odstrániť v mene univerzálnych práv. Na miesto liberálnej zodpovednosti nastúpila chuť bojovať za správne hodnoty. V Izraeli sú to dnes „právny štát“ a „ústava“, ktoré treba obraňovať pred náboženským fundamentalizmom. To sa stalo novou mantrou v krajine a odstránilo mierovú mantru, pretože „mier“ väčšina Izraelčanov považuje tak či tak za neperspektívny. Ako univerzálne princípy patria obe idey k vyššiemu morálnemu zákonu, k akémusi druhu vyššie podmienenej pravdy. To dovoľuje liberálom, aby sa stali fundamentalistickými extrémistami a nemuseli sa starať o dôsledky svojho konania. Liberáli všade trpia na istú „závisť fundamentalizmu“. Tiež chcú konečne zažiť nejaké osvietenie. Možno majú náboženskí kritici moderny pravdu, keď predpokladajú, že moderný človek má hlad po absolútnych hodnotách. V tomto ohľade sa uskutočňuje liberálna politika niektorých Izraelčanov v opojení správnym názorom. Liberáli v Izraeli sú rozčúlení, keď ide o predsudky orientálneho obyvateľstva. A veria najvážnejším a najpriamejším spôsobom, že oni samotní nepodliehajú nijakým predsudkom. Ako by aj mohli? Ich princípy sú základnými predpokladmi osvietenstva. Tí druhí musia stelesňovať protiklad osvietenstva. Na druhej strane orientálni Židia v Izraeli nevidia napr. izraelské súdy ako nadradené inštancie univerzálneho obrazu sveta, ale ako kultúrny výraz hegemoniálnej elity, ktorá chce brutálne potlačiť vlastnú kultúru. Samotný univerzalizmus sa chápe ako partikularistická a antižidovská ideológia. Úspech náboženských a etnických strán v Izraeli je len malým príkladom toho, akou chybou bolo označiť západný model za jediný platný štandard. Bolo a je nezmyselné, nahovárať si, že Tel Aviv je Paríž alebo New York. Ani liberálne princípy nie sú ničím iným ako predsudkami, rovnako ako základné predpoklady všetkých svetonázorov. Kým liberáli nepochopia, že to, čo sa deje, nie je boj náboženstva plného predsudkov proti bezhodnotovej vede, ale boj medzi odlišnými hodnotovými a svetovými názormi – dovtedy budú liberáli rovnako netolerantní a navyše i slepí. Liberáli, a nielen v Izraeli, sa mýlia vo svojej ilúzii, že sa trvale blížime k osvietenstvu, že sa pomaly, ale iste dvíhame z našich partikularistických stanovísk k bezhodnotovému univerzalizmu pravdy, ktorý všetci pochopia a uznajú. Ale len čo pochopia, že každá perspektíva, vrátane vlastnej, spočíva na predpokladoch, o ktorých nemožno pochybovať, môžu pokročiť k novej úrovni tolerancie. Keby boli liberáli pripravení pochopiť vlastnú iracionalitu ako základ vlastnej modernej viery, potom by iste pochopili, koľko obetí by bolo spojených s tým, aby sa človek mohol vzdať svojej viery alebo len jej časti. To tiež znamená, že by mali konečne pochopiť, koľko obetí požadujú od svojich protivníkov bez toho, aby tí mohli dúfať, že za to budú nejako odmenení. Keby dokázali vnímať sa skutočne zvonku – najvyššia reflexivita – potom by mohli uzatvárať skutočné kompromisy, nie zo slabosti, ale z pravdivého porozumenia. Toto je pravý liberalizmus a nie liberálny fundamentalizmus, takpovediac akési „druhé osvietenstvo“. Zistenie, že základy racionálnosti ležia v iracionalite, neznamená, že liberalizmus je odsúdený na smrť. Práve naopak: bude možné nájsť kompromis medzi rôznymi smermi viery. To je jediná možnosť, ako vytvoriť novú podobu spoločenstva zo strán, ktoré medzi sebou bojujú. Alebo sa môže bojovať až do trpkého konca, ale to nie je liberalizmus. Liberálni Izraelčania by si mali ujasniť, že oni musia hľadať kompromis, pokiaľ ide napr. o náboženstvo v krajine, aby obnovili mier medzi ich krajinou a jej susedmi. Izrael by potom mohol byť takou krajinou, ktorá žije v mieri so svojím židovským pôvodom a súčasne civilizovane vo svojej moderne.
Multikulturalizmus alebo etnická rôznorodosť? Je to však pri tejto etnickej rôznorodosti vôbec možné? Už pohľad na celovečerné televízne vysielanie môže miasť. Dá sa počuť ruský, arabský, anglický a niekedy dokonca aj hebrejský jazyk. Odohráva sa v štáte Židov scenár budúcnosti v podobe multikultúrnej zmesi, akýsi Babylon v Sione? Nie je Izrael totožný s pojmom etnického národa, v ktorom sa Židia z diaspór stávajú Izraelčanmi? Nie je zákon o návrate, ktorý každému prisťahovanému Židovi okamžite udelí izraelské štátne občianstvo, najjasnejším znakom tohto výlučne etnického národa, ktorý vedie jeho kritikov k tomu, aby odsudzovali sionizmus ako rasizmus? Izrael sa počas svojej vyše päťdesiatročnej existencie stal zmesou najrozličnejších jazykových a etnických skupín, ktoré sa udržiavajú pokope vzájomným odsúdením, medzitým povýšeným na nenávisť. K tomu sa pridáva, že v posledných desiatich rokoch prišlo do Izraela viac ako sedemstotisíc ľudí z bývalého ZSSR, ktorí sa pridali k dvestotisícom bývalých sovietskych Židov, ktorí prišli už v 70. rokoch. Predstavujú jednu pätinu izraelského obyvateľstva. Tento proces je časťou procesu globalizácie, ktorému sa nemôže vyhnúť ani Izrael. Implikuje to, že sa rozvíjajú etnické identity mimo národného štátu, čo sa deje nad a pod úrovňou národného štátu. Byť Izraelčanom znamená dnes čítať ruské noviny, pozerať ruskú televíziu, chodiť do ruského divadla a počúvať ruskú rockovú hudbu. Ale byť Izraelčanom znamená tiež brať vážne svoju židovsko-orientálnu identitu a, paradoxne, ovplyvnený západnou multikultúrnosťou odmietať všetko západné. Tak vznikajú identity prekrývaním sa a konfliktom s inými identitami. Každá osveta prináša kreatívny výkon. Izraelská verejnosť sa stáva priestorom, kde môžu byť rozdelenia prekonané konfliktmi a kde isté druhy ľahostajnosti a sociálnej dištancie tvoria pozitívny príspevok k integrácii spoločnosti. Konflikt je hnacou integračnou silou. Spoločnosť drží pohromade silnejšie, pretože je silnejšie rozštiepená, napätia sa tým zmenšujú a nie zväčšujú. Trvalo rastúci počet arabských občanov Izraela sa pomaly zmierňuje. Na tejto otázke sa roztrieštia v budúcnosti všetky multikultúrne nádeje. Z perspektívy nových Izraelčanov to znamená, že bude jednoduchšie vyskúšať nové kombinácie a kombinovať nanovo. Zatvorený priestor Izraela viac neexistuje. „Rusi“ si udržiavajú trvalé väzby s krajinou svojho pôvodu. Rovnako „Maročania“. Putin a kráľ Hassan sú už dlho časťou izraelskej verejnosti. Rozhodujúcim bodom pritom je, že „verejnosť“ v tomto zmysle už nemá do činenia s „ kolektívnym rozhodovaním“. Nejde o solidaritu alebo záväzky, ale o konfliktné spolunažívanie. Verejnosť nie je konsenzom o kolektívnych rozhodnutiach, ale o výmene názorov o dôsledkoch týchto rozhodnutí. Spoločnosť je pozošívaná týmito malými rozhodnutiami, pričom každá kultúrna skupina žije svoju vlastnú verziu „byť Izraelčanom“. Ale opatrnosť je namieste. Izrael zďaleka nie je multikultúrnym rajom. Byť Izraelčanom znamená tiež, že nežidovskí Izraelčania, Palestínčania s izraelským štátnym občianstvom, pre seba požadujú kultúrnu autonómiu a môžu solidarizovať s nepriateľmi Izraela. Globalizácia Izraela ide ruka v ruke s jeho reetnizáciou a dištancovaním sa od Európy. Sionizmus prezentoval nežidovskú spoločnosť Európy ako nepriateľa Židov. Chcel vytvoriť nového neeurópskeho človeka, kým na druhej strane Európa ako civilizácia slúžila tiež na to, aby sa dištancovala od orientálnej skutočnosti Blízkeho východu. Dnes štát, ktorý bol dlhý čas v centre izraelskej identity, čoraz väčšmi stráca svoju funkciu tvorcu identity. Taviaci kotol sa pomaly sám roztápa. Ale štát a staré elity sú ešte stále silné a ich monokultúrna vízia štátu je ešte stále účinná, aj keď pred ňou stojí pomalý úpadok. Izraelská politika a spoločnosť preto môžu byť i naďalej určované starým a tradičným obrazom nepriateľa. „Nepriateľom“ je osud, je vopred určený a neodvratný. Nepriateľa si človek nevolí, je mu vopred daný. Cudzinci sa v izraelskom diskurze alebo vôbec nevyskytujú, alebo sú zaradení do obrazu nepriateľa, a spoločná história má slúžiť ako základ na dosiahnutie spoločných hodnôt. Na jednej strane vznikajú kultúrne alternatívy, a tým vzory identít, ktoré sa odohrávajú mimo národného kontajnera. Na druhej strane ostávajú naďalej staré nepriateľstvá a trvalo rastúci počet arabských občanov Izraela sa pomaly zmierňuje. Na tejto otázke sa v budúcnosti roztrieštia všetky multikultúrne nádeje.
Neriešiteľné rozpory? Strach pred demografickou otázkou vždy určoval židovsko-izraelskú spoločnosť. Všetky diskusie o židovskom charaktere boli touto otázkou spoluurčované. Na jednej strane je Izrael svetu otvorená spoločnosť, a síce v hospodárskom, politickom a kultúrnom zmysle, ale na druhej strane je to tiež spoločnosť, ktorá je charakterizovaná konfliktom s arabským obyvateľstvom. Tento konflikt umožňuje vznik „občianskej spoločnosti“ vo vlastnom zmysle slova, pretože takáto spoločnosť je mierovou spoločnosťou. Občianske spoločnosti nemôžu byť vojnovými spoločnosťami. Konflikt s nepriateľmi Izraela preto odstraňuje tiež vymoženosti občianskej spoločnosti. To sa týka porušovania ľudských práv, cenzúry a nedemokratických opatrení. Vnútorné židovské etnické a kultúrne konflikty musia byť chápané pod imperatívom etnického štátu. Tam sú tieto konflikty schopné integrácie, mimo tohto étosu nie. Toto nepriateľstvo je súčasne integrálnou súčasťou legitimity štátu Izrael. Tento štát vlastne existuje bez toho, aby mu susedia priznali legitimitu. Pretože židovský štát dnes už arabská strana viac neakceptuje. Štát, ktorý svoju legitimitu udržiava nespravodlivosťou, ku ktorej došlo v Európe, ani nemôže arabská strana na Blízkom východe akceptovať. Židovský štát bez religióznych komponentov, iba ako ochrana pred antisemitizmom a pogromami, a je jedno kde, čiže sionizmus bez Sionu, by bol na Blízkom východe len nelegitímnym kolonializmom, a ako taký ho arabská strana aj vníma. Ale ani židovský argument, od ktorého sa Izrael nemôže odlúčiť, nie je pre iné strany legitímny. Tento konflikt potom určuje celkovú spoločenskú situáciu krajiny. Odtiaľ plynú oba spoločenské imperatívy, ktoré určujú izraelskú spoločnosť: demokratický a civilný na jednej strane a imperatív vylúčenia orientovaný na vojnovú a konfliktnú situáciu na druhej strane. V tomto ohľade sa Izrael čoraz väčšmi podobá USA a vzďaľuje sa tým politicky a spoločensky od Európy. Neistota vlastnej existencie, nedôvera voči svetu, ktorý vníma ako ľahostajný a nepriateľský, vedie k spoločenskému a politickému samostatnému konaniu, ktorému Európania nerozumejú. Súčasne to znamená, že dochádza k návratom k vlastnej tradícii. Izrael je etnický štát. Ako taký neuznáva menšiny. Kultúrne odlišní nie sú integrovaní do univerzalisticky chápanej „národnej“ identity. Etnický štát pretína svoje univerzalistické korene a je usporiadaný podľa záujmov a identít dominujúcej etnickej skupiny vo všetkých oblastiach štátneho aparátu (vzdelávanie, polícia, armáda, právo, zahraničná politika). Etnický štát je v tomto zmysle odpolitizovaný štát – každopádne v zmysle, že v ňom vyhasína živá, verejná výmena a používanie národných občianskych práv a slobôd. Preto nemôže v Izraeli existovať občianska spoločnosť. Aj vnútorné židovské etnické a kultúrne konflikty musia byť chápané pod imperatívom etnického štátu. Tam sú tieto konflikty schopné integrácie, mimo tohto étosu nie. Pokiaľ trvá blízkovýchodný konflikt, nemôže byť Izrael súčasťou multietnickej, multinárodnej, kozmopolitnej Európy a sebavedome definovať a rozvíjať svoju úlohu v svetovej politike. Európsky pohľad na Izrael by mal vziať do úvahy tieto názory, skôr než dôjde k vytvoreniu spoločenských a politických predsudkov či posudkov. Izrael sa musí pohybovať sem-tam medzi rozpornými princípmi. Keďže bol založený v Európe, spočíva veľký diel jeho existenčnej legitimity na európskej katastrofe holokaustu. To robí zo štátu Izrael morálny projekt. Na druhej strane viedla globalizácia spomienky na holokaust k tomu, že dnes čoraz väčšia časť liberálnej verejnosti nemôže trpieť porušovanie ľudských práv. Izraelská spoločnosť sa však cíti vystavená čoraz silnejším teroristickým útokom, ktoré stretávajú ľudí vo všetkých životných situáciách a na všetkých verejných miestach. Nech sú kauzálne podmienky týchto útokov akékoľvek, musí izraelský štát reagovať na to, že jeho legitimita spočíva na ochrane svojich občanov. Prežitie má často prioritu pred civilným životom a jeho demokratickými inštitúciami. Izrael je etnický štát, ale v rámci tohto etnického obrazu panuje pluralita najrôznejších životných foriem a názorov, či sú moderné, predmoderné alebo postmoderné. Navonok sa izraelský štát uzatvára a neuznáva etnicky iných, nepozná nijaký univerzalizmus. To je posilnené aj existenčným bojom a odoberaním legitimity zo strany nepriateľov Izraela. Ale Izrael je súčasne neoliberálny štát s neoliberálnou spoločnosťou. Pokiaľ ide o to, platia aj tam zákony trhu a súťaže. Izrael sa musí, ako ostatné štáty, podrobiť zákonom medzinárodného kapitalizmu. Mierový proces na Blízkom východe bol časťou neoliberálneho hnutia a stojí v trvalom rozpore s nárokmi etnického štátu. Vnútorní i vonkajší kritici Izraela požadujú model, ktorý je medzi liberálmi novou utópiou: kozmopolitný štát a kozmopolitnú spoločnosť. Obe sa vyznačujú národnou indiferentnosťou a spoluexistenciou najrôznejších identít. Aj to v Izraeli existuje, ale – stále sa vracajúci rozpor – len v rámci panujúcej etnickej skupiny. Táto forma politického a spoločenského života je poznávacím znakom mierového spolubytia. Od toho je Izrael ešte veľmi vzdialený a dovtedy sa bude musieť vyrovnávať s rozpormi vlastnej existencie.
Z Politik und Gesellschaft, Januar 2003 preložil Ľubomír Tokár
