Po Iraku Sýria?
Vojna v Iraku sa končí. Tento potešiteľný fakt narúšajú dve skutočnosti – spôsob, akým sa končí, a skutočnosť, že spolu s rinčaním zbraní v Iraku neutícha zároveň vojnový apetít USA. Bush si brúsi zuby na Sýriu.
Problém spôsobu ukončenia vojnového konfliktu spočíva v nedokonaní diela americkej armády. Saddám Husajn, politik, kvôli ktorému (oficiálne) administratíva Georgea W. Busha začala nelegálnu vojnu proti Iraku, zostáva totiž na slobode. Na prvý pohľad nič tragické, človeka sa dokonca zmocňuje jemná škodoradosť. Na pohľad druhý však ide o nebezpečný fakt. Pohľad do histórie totiž jasne odhaľuje vojenskú stratégiu Washingtonu. USA v minulosti vždy najprv vytvorili negatívny obraz istého politika na území, ktoré bolo pre nich v istom časovom úseku strategicky dôležité, nikdy sa im ho však „nepodarilo“ chytiť, kým potrebovali v danom regióne operovať. Tak to bolo v prípade Miloševiča a Juhoslávie, bin Ládina a Afganistanu – a negatívny obraz Saddáma Husajna nakoniec Američania tiež živili od prvej vojny v zálive vyše dvanásť rokov. Jeho prítomnosť im bola zámienkou na „hliadkovanie“ v bezletovej zóne, na vojenskú prítomnosť v Kuvajte a nakoniec na ozbrojený útok proti Bagdadu. Živý diktátor, ktorým sa dá odôvodniť vojenská operácia a o ktorého ,,diabolskosti“ už netreba presviedčať verejnú mienku, je skrátka cennejší ako diktátor mŕtvy alebo uväznený. Vďaka živému diktátorovi sa dá vtrhnúť na cudzie územie, kvôli mŕtvemu alebo uväznenému sa vojny viesť nedajú. Z tohto pohľadu sa ako veľmi nebezpečná javí skutočnosť, že USA sa opäť ,,nepodarilo“ chytiť Saddáma Husajna. Teraz stačí rozšíriť správu, že sa nachádza v niektorej – pre Washington strategicky dôležitej „darebáckej krajine“ – a zámienka na vojenskú operáciu je na svete. A už sa tak aj stalo. Bushova administratíva tvrdí, že podľa amerických tajných služieb by Saddám mohol byť v Sýrii.
,,Hodnota“ informácií amerických tajných služieb Ide pravdepodobne o čisto účelové tvrdenie. Hodnota informácií amerických tajných služieb je v poslednom čase občas nulová. Stačí pohľad do histórie – boli to americké tajné služby, ktoré mali v rukách informáciu o teroristickom útoku na dvojičky dva dni pred 11. septembrom a neinformovali o ňom – údajne – americkú vládu. Boli to americké tajné služby, ktoré v minulosti už minimálne dvakrát, keď to Bush potreboval, pochovali bin Ládina – v skutočnosti však išlo v oboch prípadoch o miestnych kmeňových vodcov. No a v prípade Iraku kopili americké tajné služby jednu lož na druhú. Najprv poskytli ministrovi obrany USA Donaldovi Rumsfeldovi informácie o prepojení Saddáma s bin Ládinom napriek tomu, že tí dvaja sa nemôžu pre náboženské rozpory ani cítiť. Potom našli aj iný dôvod na vojenskú operáciu – podľa nich vlastní Irak zbrane hromadného ničenia. Nuž, minimálne dnes je už jasné, že ich nevlastní. Nepoužil ich ani pri vymyslenej červenej čiare, ktorá sa podľa tajných služieb mala nachádzať 80 kilometrov od Bagdadu, ani nikdy v priebehu celého ozbrojeného vpádu americkej armády. Ak by Irak zbrane hromadného ničenia vlastnil, prečo by ich nebol býval použil? Prečo nie sú zverejnené výsledky o zložení chemickej látky v sudoch, ktoré sa našli neďaleko Bagdadu a o ktorých americké tajné služby tvrdili, že ide o chemickú zbraň? Vari len nie preto, že v skutočnosti to bol pokazený postrek proti škodcom a celá vec zaváňa dosť veľkým „trapasom“? Americké tajné služby sa skrátka dajú v niektorých prípadoch brať asi tak vážne ako bulvárne klebetníky zaoberajúce sa veľkosťou poprsia starnúcej opernej primadony. Svedčí o tom aj fakt, že Washington minulý týždeň oficiálne požiadal OSN o uvoľnenie sankcií proti Iraku, aby mohol z Bagdadu začať čerpať lacnú ropu. Dôvod? V Iraku nie sú nijaké zbrane hromadného ničenia... Prečo bola potom vojna? Toľko k hodnote informácií amerických tajných služieb. Nakoniec, ministerstvo obrany USA malo istý čas plán, podľa ktorého má byť dezinformovanie médií prostriedkom ochrany národných záujmov. Aj v prípade výskytu Saddáma Husajna v Sýrii možno teda smelo konštatovať, že ide s najväčšou pravdepodobnosťou o účelovú lož.
Európa sa zjednocuje, Washington pritvrdzuje Dá sa s potešením konštatovať, že Európa začína byť na lživosť a účelovosť vyjadrení Bushovej administratívy alergická. A neplatí to už len pre Francúzsko a Nemecko – prípadný vojenský útok na Sýriu nechcú podporiť ani dvaja najvernejší spojenci USA v konflikte proti Iraku. Britský premiér Tony Blair odmietol, že by Sýria mala byť ďalším cieľom spojencov, španielsky premiér Aznar dokonca priamo vyhlásil, že jeho krajina prípadnú vojenskú operáciu proti Damasku nepodporí. NATO taktiež urýchlene stiahlo lietadlá Awacs z Turecka – ale Washingtonu tieto jasné signály o strate podpory bývalých spojencov nestačili. Pritvrdil a opäť použil na dezinformácie svoje tajné služby. Podľa Bushovej administratívy sa na území Sýrie nachádzajú zbrane hromadného ničenia. Keby nešlo o takú vážnu vec, ako je vojna, človek by sa nad zadrhávaním obohratej platne Bushovej administratívy začal smiať. Sýria však pochopila vážnosť situácie a iniciovala konanie summitu, ktorého výsledkom by malo byť vyhlásenie regiónu Blízkeho východu za bezjadrovú oblasť. USA sa tvária, ako keby túto mierovú iniciatívu Damasku prepočuli. Nečudo. Jediný, kto musel priznať existenciu zbraní hromadného ničenia v tomto regióne, je totiž najvernejší – a pomaly už aj jediný – spojenec USA, Izrael.
Dzurinda opäť mlčí, referendum sa blíži Kým všetky relevantné krajiny EÚ snahy Washingtonu opäť rozdúchať vojenskú pahrebu už odsúdili, slovenská vláda opäť mlčí. Mlčí a podpisuje dokumenty o pristúpení k únii, mlčí a burcuje voličov, aby pochopili závažnosť eurointegračného procesu a prišli k referendu o vstupe krajiny do únie. Problém však nie je slovenský volič – ten pochopil, že EÚ a jeho politika je jedinou cestou pre Slovensko. Veď až 84 percent občanov podporuje vstup Slovenska do únie – len na porovnanie, s politikou USA sympatizuje necelá tretina Slovákov. Jediný, kto nepochopil závažnosť myšlienky európskej integrácie, je asi slovenská vláda. Veď ako možno vstúpiť do EÚ a zároveň brojiť proti zahraničnej politike jej najsilnejších členských krajín? Táto skutočnosť môže pritom ovplyvniť aj výsledok samotného referenda. Slováci, vnímajúci dôležitosť integrácie do únie, sa podľa prieskumov môžu nakoniec na referendum vykašľať aj preto, že nie sú presvedčení o tom, že dôležitosť tohto procesu chápe aj slovenská vláda. Aj to môže byť dôvodom nízkeho záujmu voličov o euroreferendum...
