Jednou nohou v únii
Hlasovanie Európskeho parlamentu (EP) 9. apríla vo francúzskom Štrasburgu, ktoré všetkým ôsmim krajinám strednej a východnej Európy a dvom ostrovom Stredozemného mora, Malte a Cypru, otvorilo prvé dvere do Európskej únie (EÚ), bolo pre Slovensko jednoznačným úspechom.
Skóre 521 za, 21 proti a 25 „zdržaní“ je úspechom slovenských integračných snáh. Sám spravodajca EP, holandský socialista Jan Marinus Wiersma, bol po vyhlásení výsledkov nanajvýš spokojný: „Ak by mi niekto v roku 1998 povedal, že Slovensko spolu so svojimi susedmi z Višegrádskej štvorky vstúpi do EÚ, neveril by som mu.“
Hlasovanie Na záver hlasovania prezident EP Pat Cox, komisár pre rozšírenie Günter Verheugen a zástupca ministra zahraničných vecí Grécka (ktoré v tomto polroku predsedá únii) Tassos Giannitsis podpísali oficiálne oznámenie vládam desiatich kandidátskych krajín, v ktorom ich informujú, že prvá brána záverečného úseku cesty do Európy bola úspešne otvorená a nič nebráni vykročeniu k tej aténskej (16. apríla). Napätie trvalo takmer do poslednej chvíle. Len deň pred hlasovaním sa EP a Európskej rade (ER) podarilo dosiahnuť kompromis o zvýšení rozpočtu pre nových členov – z dodatočných šesťsto miliónov eur, ktoré EP požadoval, Rada odsúhlasila päťstoštyridsať a hrozba odloženia hlasovania bola včas zažehnaná. Najmenej hlasov dostala Česká republika (489), najviac Lotyšsko, Maďarsko a Slovinsko (522). Česká republika (ČR), nasledovaná Cyprom a Poľskom, má na konte najväčší počet hlasov proti. V prípade Cypru sa dá tento fakt vysvetliť neúspechom rokovaní o zjednotení rozdeleného ostrova, vyjednávania s Poľskom boli strastiplnou skúsenosťou a reforma poľnohospodárstva, uspokojujúca obe strany, necháva na seba čakať. Český vicepremiér Petr Mareš a spravodajca EP pre ČR, nemecký kresťanský demokrat Jürgen Schröder, priznali sklamanie nad výsledkom hlasovania. Ostali však vcelku pokojní – napriek tomu, že ČR a EÚ nenašli spoločnú reč v otázke Benešových dekrétov (v opačnom prípade by sa hlasovanie skončilo pre Prahu oveľa lepšie), očakávajú osemdesiatpercentnú podporu vstupu do únie v plánovanom referende.
Debata Zapojenie sa kandidátov do medzinárodnej debaty a neskôr akcií v rámci irackého konfliktu sa na rozhodovaní pléna neodrazilo. Rečníci vyjadrili hrdosť a podporu občanom krajín bolestivo sa prispôsobujúcich západoeurópskym štandardom, v kontexte Slovenska a Čiech sa spomenul intelektuálny prínos Charty 77 do histórie. Neočakáva sa, že pridanie sa kandidátov na stranu USA v irackej otázke, povedie k negatívnej nálade voči nim. Günter Verheugen vidí problém na opačnej strane: „Budúci členovia únie sú jednoznačne za spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Smutná skúsenosť v súvislosti s Irakom nebola spôsobená ich nevôľou pridať sa k pozícii EÚ, ale faktom, že nijaká jednotná pozícia neexistuje.“ Veľmi zaujímavá je argumentácia poslancov, ktorí hlasovali proti vstupu niektorých kandidátskych krajín. Belgický socialista Jean Maurice Dehousse, ktorý hlasoval za iba v prípade Cypru, odôvodnil svoje konanie nasledovne: „... európske štruktúry nie sú schopné zajtra harmonicky fungovať s dvadsiatimi piatimi členmi a pozajtra so štyridsiatimi. Mojou krajinou spoluzaložená únia toto rozšírenie neprežije, na jej miesto príde nefunkčný, nedefinovateľný kvázispolok.“ Hlasy euroskeptikov sa prekvapujúco nachádzali vo všetkých skupinách. Pokiaľ ide o európskych socialistov, zväčša nepovažujú vstup kandidátskych krajín za hrozbu federatívnej Európe. Na druhej strane však od nových členov očakávajú podporu európskej jednote. Ich najväčšou výhradou voči prístupovému procesu je, že podmienky vstupu sú podľa nich voči kandidátskym krajinám nespravodlivé.
Kritika Skupina členov (predovšetkým euroskeptikov) stopäťčlenného grémia Konventu o budúcnosti EÚ, ktoré má do začiatku summitu v gréckom Solúne, v polovici júla, pripraviť európsky ústavný dokument, zostavila pri príležitosti hlasovania v EP dokument, týkajúci sa mandátu budúcich členov únie. Predovšetkým delegáti Veľkej Británie, Dánska a Švédska sú presvedčení, že kandidátske krajiny nedostali dostatočne flexibilné podmienky pri uzatváraní zmlúv a nemali by mať hneď od vstupu do únie povinnosť platiť plné členské poplatky. Namiesto toho by im bolo ponúknuté päťročné prechodné obdobie – rovnako, ako to bolo v prípade Británie, Dánska a Írska, alebo dočasné bezplatné členstvo. Nie sú spokojní ani s postavením kandidátskych krajín v Konvente. Podľa ich návrhu by mali byť rovnocennými členmi (nielen pozorovateľmi) a mať príslušných zástupcov v sekretariáte a prezídiu (kde sú kandidáti reprezentovaní pozorovateľom z Bieloruska, Alojzom Peterlem). Navyše, pri hlasovaní ER o prijatí ústavy EÚ by kandidáti mali rovnaký mandát ako plnohodnotní členovia. Pokiaľ by sa platy v ich krajinách nepriblížili k úrovni únie, neboli by nútení otvoriť trh s nehnuteľnosťami a poľnohospodárskou pôdou. Ďalšou zmienenou oblasťou sú (na domáce pomery vysoké) platy budúcich zamestnancov EÚ, ktoré by národné štáty mali mať právo zdaniť. Poslednou oblasťou je referendum o vstupe do únie, ktoré zatiaľ úspešne prebehlo na Malte, v Slovinsku a Maďarsku. Členovia Konventu žiadajú preklad a sprístupnenie všetkých doterajších zmlúv únie občanom kandidátskych krajín, ako aj dištancovanie sa vlád a inštitúcií EÚ od predreferendovej kampane.
Očakávania Únia očakáva zlepšenie situácie v niektorých oblastiach takmer hneď po vstupe. Okrem ich spomenutej účasti v legislatívnych orgánoch EÚ (Rada, Parlament), ide predovšetkým o zlepšenie postavenia žien v spoločnosti. Podľa práva EÚ nemôžu ženy dostávať za rovnakú prácu nižší plat ako muži a proti sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku môžu v jeho rámci byť vyvodené dôsledky. Rovnaké zákony platia vo väčšine kandidátskych štátov, no ostávajú väčšinou na papieri. Menej optimistická je prognóza EÚ pre ekonomický rast nových členov – 3,1 percenta pre tento rok, čo znamená zníženie očakávaní z jesene 2002. Návrat k lepším podmienkam, konkrétne k štvorpercentnému rastu, by podľa EK mal prísť v roku 2004. Najviac by sa malo dariť pobaltským krajinám, predovšetkým Lotyšsku (očakávaný rast 6 percent). Vo svetle globálnej ekonomickej recesie a iba 1,3-percentného rastu v únii sú však výsledky v strednej a východnej Európe uspokojivé. Zvýšenie konjunktúry by malo nastať predovšetkým po uplynutí prechodných období dohodnutých v rámci predvstupových rokovaní.
Atény Aténsky summit je piatym rozšírením v dejinách Európskej únie. Napriek všetkému pesimizmu a varovaniam skeptikov bola v aténskej Akropole ukončená cesta desiatich kandidátskych štátov. Prístupovú zmluvu podpísali za prítomnosti generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana. Zúčastnené krajiny EÚ reprezentovali predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí, pristupujúce krajiny vyslali i prezidentov. Slovensko a Litvu zastupovali dokonca štyria delegáti – štvrtým bol hlavný vyjednávač s úniou. Debata o hraniciach únie a (ne)konečnosti európskej integrácie sa však v Aténach jednoznačne neskončila – deň po ceremónii sa konala Európska konferencia, na ktorej sa zúčastnili hlavy európskej pätnástky a jedenástky „nováčikov“, Bulharska, Rumunska, piatich balkánskych štátov (Albánska, Bosny a Hercegoviny, Macedónska, Chorvátska a Federácie Srbska a Čiernej Hory), Švajčiarska, Lichtenštajnska, Islandu, Nórska, Ukrajiny a Moldavska. Ruský minister zahraničných vecí Igor Ivanov sa zúčastnil ako pozorovateľ. Témou boli susedské vzťahy rozšírenej únie, ktorá sa už pripravuje na členstvo Bulharska a Rumunska v roku 2007 (obe krajiny majú ešte tretinu predvstupových kapitol pred sebou) a Chorvátska, ktoré nedávno podalo žiadosť o začatie rokovaní. V priebehu pätnástich rokov by sa únia mala rozšíriť na Balkán, Turecko (ktoré bolo v Helsinkách v roku 1999 uznané ako kandidátska krajina) ostáva z viacerých dôvodov otázne – nie je doriešený cyperský konflikt, potrebné reformy sú pomalé a podobne.
Posilnenie Pripravovaná reforma inštitúcií a posilnenie únie v zahraničnopolitickej oblasti by jej v budúcnosti mali zabezpečiť pevné postavenie na medzinárodnej scéne. Iracká skúsenosť by mala byť dostatočným poučením pri formovaní budúcich stanovísk štátov Európy k svetovým problémom, všetci zúčastnení v Aténach potvrdili vôľu intenzívne spolupracovať na prípravách povojnového usporiadania Iraku. V najbližších dňoch sa očakáva text Vyhlásenia o úlohe OSN a EÚ v povojnovom Iraku. V Aténach nebol len oficiálne ukončený predvstupový proces a začaté ratifikačné obdobie. Rozšírenie únie si vynútilo inštitučnú a vnútropolitickú reformu únie a priviedlo členské krajiny únie na rázcestie: buď národné štáty predajú viac kompetencií do rúk únie a spravia z nej nadnárodnú inštitúciu, ktorá si zaslúži rešpekt a politickú váhu, alebo ostanú veci v pôvodnom stave a dvadsaťpäťka sa bude usilovať ako-tak fungovať a udržať jednotlivé časti spoločnej politiky pokope. Príprava ústavného dokumentu potvrdila vôľu posilniť EÚ a delegáti v Aténach odmietli predĺžiť mandát ústavodarného zhromaždenia, čo je znakom toho, že si uvedomujú potrebu konať rýchle. Nie je čas čakať, Európa je pripravená. Ďalšou šancou bude povojnové usporiadanie Iraku. Nemali by nás pri ňom prekvapiť zásadné nezhody na pôde Európy. Členovia si uvedomili, že na medzinárodnej scéne, na ktorej dominujú Spojené štáty, sa presadia len jednotne.
