Vojny sa končia, problémy zostávajú

Šestnásteho apríla sa v Slovenskom rozhlase uskutočnila debata so slovenskými spisovateľmi, ktorú usporiadal Klub nového Slova v spolupráci s týždenníkom SLOVO a jeho pravidelnou prílohou Literatúra & spoločnosť. Popudom k tejto azda na súčasné slovenské pomery exkluzívnej diskusii boli na jednej strane reakcie viacerých domácich médií na aktuálne vojnové dianie, ktorými mnohí mienkotvorní publicisti vyjadrili lojálnosť voči vládnej politike Slovenska vo vzťahu k vojnovému konfliktu na Strednom východe, na druhej strane však aj skutočnosť, že tieto médiá prejavili zdržanlivosť pri publikovaní alternatívnych názorov verejných osôb, nezávislých od vládnej politiky, a len v obmedzenej miere umožnili popredným osobnostiam nášho kultúrneho života vyjadriť svoju mienku na vojnu v Iraku. Najmä spisovatelia, tvoriaci v našej spoločnosti stopäťdesiat rokov stav, ktorého hlas vo veciach verejných sa považoval za jeden z najrelevantnejších, sa dnes ocitli na okraji. Nech už sú príčiny marginalizácie tohto „piateho stavu“ (Wolfgang Kraus) akékoľvek – od kompromitujúcej spolupráce s mocou cez prirodzenú deľbu kompetencií v demokratickej spoločnosti až po vyprchanie literárneho pátosu v postmodernej spoločnosti alebo presadenie ideológie zozábavnenej, konzumnej kultúry – už na prvý pohľad to vyzerá tak, že v situácii, keď „odvaha zlacnela a rozum zdražel“ (Alexander Matuška), akoby v našej spoločnosti nebolo kolektívne identifikovateľnej skupiny, ktorá by dokázala presadzovať vo verejnom diskurze zreflektované a nie utilitárne (politicky) motivované stanoviská na takú závažnú tému, akou je inštitucionálne legitimizované násilie. Z tohto hľadiska bola diskusia pokusom vytvoriť pre našich autorov a autorky fórum, na ktorom by mohli vystúpiť so svojimi názormi na túto aktuálnu tému. Možnosť diskutovať využili a naše pozvanie prijali Jana Juráňová, Ivan Štrpka a Peter Macsovszky. Debatu odvysiela 6. mája Rádio Devín v rámci svojej pravidelnej relácie Klub Rádia Devín. A. B.

Adam Bžoch: Téma, ktorá nás priviedla k tomuto stolu, je spisovatelia a násilie, čo v dnešnej situácii znamená predovšetkým vojnové násilie. Dnes sa o ňom mnoho hovorí, protestuje sa proti nemu alebo je z najrozličnejších pohnútok obhajované. Na jednej strane počúvame, ako sa o aktuálnych formách násilia vyjadrujú politici, na druhej strane aktivisti a ich prostredníctvom ulice a námestia. Niekde medzi nimi sa ozývajú aj hlasy svetových intelektuálov a spisovateľov, ktorých počuť hlavne vtedy, ak sú nositeľmi Nobelovej ceny, ako Günter Grass alebo Imre Kertész. Ak aj niektorých počuť viac a iných menej, je to polyfónia názorov, ktorá však nie je taká hlučná ako orchester politikov a publicistov a ani taká vplyvná, ako „horúce“ médiá melúce na plné obrátky – buď vojenskú propagandu, alebo kritiku vojny. V tomto tichšom orchestri spisovateľov prevládajú kritické tóny a odmietavé súdy proti násiliu. Pokiaľ ide o našu krajinu, zdá sa mi, že s kritickými hlasmi intelektuálov a spisovateľov je to trochu horšie. Tých reflektujúcich hlasov akoby bolo menej, spisovatelia akoby boli vo svojom verejnom prejave zdržanlivejší. S relevantných hlasov som zachytil Ivana Kadlečíka a Ivana Štrpku, no to neznamená, že si všetci ostatní autori a autorky na Slovensku o súčasnom násilí nič nemyslia. Iste majú svoju starosť o človeka, registrujú, ako väčšina iných občanov, dianie na Strednom východe, premýšľajú o zdrojoch a následkoch násilia, premýšľajú o obetiach a páchateľoch, iste si niečo myslia o sile médií vojnu sprítomniť, ale aj manipulovať. Vnímajú aj spoločenské postavenie kriticky mysliacich ľudí, ktorí sú nielen nedocenení, ale aj marginalizovaní. Moja prvá otázka pre našich hostí je: Ako vy vnímate problém verejného vyjadrovania sa autoriek a autorov v tejto krajine k spoločensky závažným témam, ku ktorým patrí aj vojenské násilie?

Ivan Štrpka: To je naozaj veľká otázka. V našich končinách je v poslednom čase zvykom pýtať sa, a ja sám často dostávam túto otázku, čo dáva spisovateľovi právo vstúpiť do verejného rozhovoru, v ktorom sa stretávajú informácie a komentáre k udalostiam. Kde berie právo vkladať do nich svoj osobný jazyk? Z akej pozície, prečo si myslí, že vie tie veci pomenovať lepšie, vie ich vidieť citlivejšie ako odborníci, komentátori, žurnalisti, politici? Možno aj preto je na Slovensku v diskusii o súčasnej vojne tak ticho, lebo mnohí spisovatelia sa nechcú pliesť do mediálnej „premávky“, keďže ich hlas by tam podľa ich názoru znel, akoby sa vnucoval. Samozrejme, keď človek má čo povedať, má si nájsť priestor a nemal by sa obzerať na podobné veci. Aj mne položili mnohí ľudia takúto otázku – či si myslím, že som nejako iný, keďže akoby som zrazu chcel poučovať. Vec je vraj zložitejšia, jemnejšia, vraj je to nejako ináč. Sú situácie, v ktorých sa vraj človek musí rozhodnúť, povedať áno alebo nie, mať jednoznačný postoj. Všetky ostatné reči sú buď uhýbavé, alebo smiešne.

Jana Juráňová: Nadviažem na Ivana Štrpku. Hovoril o tom, že tento priestor je plný rozličných postojov. Niekto je za, niekto proti, a akoby sme si odvykli rozmýšľať o tom, že každá vec, a najmä vojna, má aj iné dimenzie – že niekam smeruje a z niečoho vznikla. Nie je to len momentálna situácia, aj keď je závažná. Mne sa však zdá, že nielen spisovatelia nehovoria o vojne, resp. sa ich na ňu nepýtajú. Je to aj otázka toho, kde sa človek môže vyjadriť. Nevšimla som si žiadne diskusné fóra alebo niečo podobné. Navyše, k tejto otázke sa vyjadrujú momentálne väčšinou len politici a mne osobne v médiách chýbal napríklad hlas analytikov. Keď sa hovorilo o tých najzávažnejších rozhodnutiach, ich dôsledkoch, mala som možnosť počuť a vidieť hlavne politikov a len minimálne ľudí, ktorí sa napríklad vyznajú v priestore Stredného východu. To je samo osebe dosť čudné. Pri tejto vojne v Iraku jasne vidno, že Slovensko je veľká provincia. Máme asi aj historickú traumu, že slovenskí politici pod tlakom malosti niekoľkokrát za sebou urobili zlé historické rozhodnutia. Mohli sa rozhodnúť pre jedno zlo alebo pre iné zlo. A taká je asi aj terajšia situácia. Taká malá krajina jednoducho nemá možnosť rozhodovať sa dostatočne svojprávne. Chceme vstúpiť do väčších štruktúr, máme za sebou konkrétnu minulosť a máme určitú geografickú polohu. Tým nechcem hodnotiť politikov, nikomu nezávidím povinnosť rozhodovať. Ale napríklad situácia Rakúska je už iná, je tam iná historická skúsenosť a oni ju mohli pretaviť do svojho rozhodnutia, zatiaľ čo Slovensko akoby nemohlo, alebo nechcelo. Od otázky som trochu odbočila, no myslím, že súvisí s diskutovaným kontextom. Zdalo by sa mi dosť čudné, keby niekoľko spisovateľov alebo spisovateliek hovorilo o vojne, keď na Slovensku o nej nehovorí nikto.

Peter Macsovszky: Pokiaľ ide o to, ako by sa spisovateľ mal, či nemal k určitým veciam vyjadrovať, tak si myslím, že by sa mal predovšetkým vyjadrovať ako človek. Nemal by preceniť svoju rolu spisovateľa, pretože to môže byť pokojne v živote prechodná rola. Mal by sa teda vyjadrovať z pozície jednoduchého sedliackeho rozumu. Pokiaľ ide o vojnu, pre mňa je smerodajné rozprávanie mojej starej mamy o bombardovaní Nových Zámkov. Rozprávala mi, ako sa ľudia od strachu pocikávali, keď svišťali bomby. Spisovateľ musí o vojne hovoriť ako človek. Aj preto ma prekvapili reakcie niektorých celebrít. Čítal som napríklad reakciu Mariána Labudu, ktorý hovorí, že domnievať sa, že Spojeným štátom ide v Iraku predovšetkým o ropu, je priveľmi prvoplánové. Neviem, kde berie tú istotu. Spisovateľ by teda asi mal prejavovať určitú mieru skepsy a nepúšťať sa do jednostranných výrokov.

Ivan Štrpka: Marián Labuda nie je spisovateľ.

Peter Macsovszky: Nie je, ale jeho výrok ma podnietil k tomuto zamysleniu...

Jana Juráňová: Určite má viac príležitostí vyjadrovať sa k verejným veciam ako Ivan Štrpka alebo iní.

Ivan Štrpka: Je to výborný herec a veľká mediálna osobnosť.

Peter Macsovszky: Mňa to prekvapilo, pretože ho ako herca mám rád, a toto je priveľmi isté vyhlásenie. Odkiaľ to vie? Má nejaké informácie, ktoré my nemáme a ktoré hovoria, že Američania sú sebaobetaví a ide im o demokraciu, slobodu? Ešte viac ma šokoval príspevok Pavla Vilikovského v Domine. Sarkastickým spôsobom kritizuje Nemecko a Francúzsko za to, že sa postavili kriticky proti vojne a obviňuje Francúzsko z toho, že dlhodobo paktovalo s Husajnovým režimom, zabudol však pripomenúť druhú stránku veci. Vďaka zahraničnej politike USA tam Husajn mohol pretrvávať pri moci a vyvražďovať Kurdov. Nechápem, odkiaľ sa berú takéto prejavy jednostranného myslenia. Prečo sa nehovorí o oboch možných pravdách alebo nepravdách.

Ivan Štrpka: Ja si myslím, že sme sa ocitli zoči-voči zjednodušovaniu. Mnohí neuvažujú o veci, ale zaujímajú postoj. Za posledné desaťročie je v našej spoločnosti vo vzduchu stále čosi, čo ľudí akoby zvádzalo k tomu, že musí byť jasné, čo si myslia, kde stoja a treba to vyjadriť ako postoj. Bez toho, aby uvažovali a analyzovali. A keď už raz niekto nejaký postoj má, tak sa ho pokúša zdôvodniť. Vidí na veci len to, čo vidieť chce. Veci sa neberú do rúk preto, aby si ich človek zo všetkých strán poobzeral. Človek zaujme skrátka nejaký postoj a ten sa vždy vyvinie konfrontačným spôsobom. Buď za, alebo proti. To pôsobí na spisovateľov a aj na ostatných. Spisovatelia to robia rovnako ako ostatní, keďže sa vyjadrujú ako ľudia.

Adam Bžoch: Nie je to vždy tak. Príkladom silného občianskeho a intelektuálneho postoja k súčasnému dianiu je napokon sám Ivan Štrpka, rovnako tak Ivan Kadlečík, ktorý mňa prekvapil veľmi razantným vystúpením v denníku SME. Napísal: „Možno zbombardovať režim, ideológiu, presvedčenie? Nie sme všetci prinajmenšom v štylisticko-lexikálnej pasci, v pomätenej intelektuálnej a kvázilogickej sieti abstrakcií a eufemizmov, ako spravodlivá, legálna, či preventívna vojna, teda dovodená, posvätná, preventívna vražda, zabíjanie?“ ďalej prichádza k záveru: „Kto prehráva, je ľudské pokolenie.“ Je to teda rovnaká argumentácia z hľadiska ľudskosti, o akej hovoril Peter Macsovszky. Kadlečík pokračuje: „Lebo jar si možno všetko pamätá. Určite si raz zapamätá aj to, že 21. marca sa v durínskom Eisenachu narodil Johann Sebastian. Takže popri holokauste, Drážďanoch, Hirošime, či Bagdade a podobne občas toto naše ľudské plemeno nejakú vojnu aj vyhrá. Bach patrí k najväčším víťazstvám v bitke dobra a zla, života a smrti, ducha a matérie.“ Bol som veľmi rád, že sa v našej tlači objavili takéto slová, lebo zároveň v súvislosti s Drážďanmi, Hirošimou a Bagdadom sa dnes dočítame aj niečo iné. Mám pocit, že nivelizácia názorov, ktorá existuje v tlači, je diktovaná politickými elitami. A ako hovorila Jana Juráňová, z diskusie sú vylúčení na Slovensku nielen spisovatelia, ale aj mnohí odborníci, islamisti a podobne. Naozaj je to tak, že sme my, občania, vložili politikom do rúk dôveru, zodpovednosť aj za naše uvažovanie? Sami sa vlastne marginalizujeme tým, že nevstupujeme do debát alebo pre ne nevytvárame príležitosti. Máme skutočne k politikom takú veľkú dôveru?

Jana Juráňová: Tak to asi nie. Myslím si, že ľudia, ktorí rozmýšľajú, alebo majú nejaký nárok vyjadrovať sa k veciam a chcú verejne povedať, čo si myslia a stáť si za tým, sú od nežného prevratu v 1989 v zvláštnom lise. Hovorím za generáciu, ktorej ako-tak rozumiem, štyridsiatnikom a vyššie. Neviem, čo si myslia mladší ľudia. Zažili sme komunizmus a spoznali sme, čo znamená, zažili sme úžasné ilúzie, ktoré realita permanentne sklamávala – čo je normálne –, zažili sme politikov, ktorí neuveriteľným spôsobom zdržali vývoj o takmer celé desaťročie a teraz máme volebné obdobie, v ktorom by sa akoby dalo niečo robiť. A na Slovensku ešte vždy nevznikol štýl slobodnejšieho rozmýšľania. Stále sme boli nútení byť za alebo proti a akoby sa ľudia na Slovensku v takomto položení aj dobre cítili. Keď napokon stratia toho, proti komu majú byť, zrazu nevedia, čo majú presne hovoriť. Naozaj sme si nezvykli na to, že veci sú vždy zložitejšie, než aby bol človek len za alebo proti. Ľudia, ktorí sa väčšinou vyjadrujú k veciam – aj za hranicami –, sú takzvaní ľavicoví intelektuáli. Sú otvorenejší, viac proti režimu. Takáto skupina ľudí sa na Slovensku vyprofilovala veľmi slabo, ak vôbec. To slovo „ľavicovosť“ pritom vôbec nie je nálepkou marxizmu. U nás sa ho bojíme práve preto, že si ešte veľmi čerstvo pamätáme minulosť a nechceme byť nálepkovaní ako marxisti či komunisti. To však neznamená to isté. To vidno aj na médiách. Mnohí ľudia, od ktorých by to človek nečakal, sa zrazu začnú správať ako dobrí žiaci režimu. A to je potom trápne a smiešne, lebo s nimi nie je možná žiadna polemika ani diskusia. To nie je úroveň, na ktorej by sa dala rozvinúť diskusia. Čo už možno povedať na názor, že sa vojna nevedie kvôli rope? Veci sa jednoducho zatvárajú, namiesto toho, aby sa otvárali. A to je veľký slovenský problém. Už aj v okolitých krajinách, ktoré majú takú istú stigmu postkomunizmu a dlhodobého zatvárania, boli ľudia predsa len väčšmi navyknutí myslieť diferencovanejšie. Akýkoľvek hlas Ivana Kadlečíka či Ivana Štrpku potom u nás vyznie až extrémisticky. A to tiež nie je dobré, lebo sa na to opäť zle reaguje. Cítim veľmi neživnú pôdu pre akúkoľvek diskusiu – nestimulujúce prostredie, ktoré človeka ubíja.

Ivan Štrpka: Myslím si, že všetko, čo sa na Slovensku povie, je veľmi prudko politicky zafarbené. U nás sa veľmi silno utilitárne spolitizuje. Všetko sa zužuje podľa toho, čo potrebuje vláda, robí sa z toho politický problém. No vojna nie je ani zďaleka len politický problém. V tomto priestore necítim nejaké chvenie, ktoré by nasvedčovalo, že sa v ňom odohráva nejaké uvažovanie. Nielen v tejto chvíli. Tento problém je trvalý. Stále žijeme vo svete nasýtenom prejavmi násilia rôznej kvality a intenzity. Sme sami aktérmi, sme zahrnutí. Samotná vojna je len posledným výbuchom. Násilie je tu všade. Mám pocit, že v spoločnosti je vákuum, spočívajúce v tom, že pokiaľ človeka nezasiahne priamo guľka, tak veci ignoruje.

Jana Juráňová: Ak máme hovoriť o násilí, hovoríme väčšinou o sebe, o našom slovenskom syndróme. Na Slovensku sa totiž ešte vždy nevníma to, čo je najväčším celosvetovým problémom – rozpor bohatého Severu a chudobného Juhu, globalizácia, ktorá prináša veľa zaujímavých a dobrých vecí, no ktorá má zároveň aj svoje šialené, odvrátené stránky. Sme vo zvláštnej situácii. Aj keď sme v postkomunistickom regióne, sme zahrnutí do bohatého Severu. My sa stále máme ešte veľmi dobre – oproti mase ľudí tvoriacich svetovú chudobu. Zároveň sme malá krajina, ktorá si nevie so sebou rady a k takýmto veciam ani nezaujíma postoj. Na Slovensku sa predsa nezaujímali postoje k vojne v Juhoslávii, a to bolo za rohom, kam chodievame na dovolenky. Naozaj ide o hrozný slovenský syndróm. Zároveň strašne zabúdame. Prvá či druhá myšlienka, ktorá mi zišla na um, keď Bush hovoril o osi zla a začali padať bomby, bolo to, že my sami sme žili v krajine, ktorú svojho času mohli označiť za súčasť osi zla. Na to sme už zabudli? Keby žil pred pätnástimi rokmi nejaký politik, ktorý mal príslušnú možnosť a moc, keby sa veľmoci neboli držali navzájom v šachu a on by povedal, že treba bombardovať os zla a nestačí ísť len na Moskvu, ale aj na Prahu a Bratislavu, tak by sme to schytali. Ľudia v Iraku sú v situácii, ktorú vlastne poznáme z vlastnej skúsenosti. Strašne rýchlo sme na to zabudli a sme zrazu strašne demokratickí. A napokon vieme, ako je to s tou ropou. Povedať, že ide o naivnosť, by bolo asi slabé slovo.

Adam Bžoch: Hovoríme o tom, že tieto nedostatky sú vecou mentality, ale aj vecou verejného priestoru. K verejnému priestoru patria aj médiá. Ako vnímate ich otvorenosť voči kritickým hlasom obracajúcim sa proti násiliu?

Peter Macsovszky: Niekedy si ani nie som istý, či sa nejaká vojna vôbec odohráva. V médiách sa ukazujú obrázky zakrvavených tiel a mŕtvol, čo môže a zároveň nemusí byť pravda. Táto vojna sa presunula niekam inam. Presunula sa na obrazovky, do novín, prestrelka sa odohráva medzi slovami a pojmami prostredníctvom obrázkov, ktoré sú však už vopred selektované. Niekedy sa vojna bagatelizuje, ako pri jej začiatku, potom sa zasa dramatizuje. Ovplyvňuje sa psychika, konanie človeka, ale zároveň sa človek nemá šancu dozvedieť o skutočnom priebehu vojny. Výrazným príkladom sú posledné dni, keď televízia ukazovala obyvateľov Bagdadu, nadšene vítajúcich americkú armádu. Zároveň však nemecké stanice ukázali, že tá skupina ľudí nemala viac ako dvesto členov. A Bagdad má päť miliónov obyvateľov. V irackých nemocniciach je pritom neporovnateľne väčšie utrpenie, depresia a dezilúzia. Čo si z toho mám vybrať? Naozaj sa Iračania tešia? Navyše, veď nie je problém hlásiť sa v jednej chvíli k Husajnovi a v druhej k západnej civilizácii. A nemožno to ani nijako z hľadiska morálnych kritérií odsudzovať. Je to pud sebazáchovy.

Adam Bžoch: V každom prípade žijeme v epoche médií a tie určujú náš obraz reality. O tom nemožno pochybovať, rovnako ako treba brať do úvahy, že médiá manipulujú – slovom, obrazom. Stále je však otvorená otázka, či sú k dispozícii médiá, ktoré umožňujú vyjadrovať kritické stanoviská k taký háklivým veciam ako k násiliu.

Jana Juráňová: Dúfajme, že áno, aj keď, bohužiaľ, nemám jazykové možnosti sledovať nemeckú a francúzsku televíziu. Pokiaľ som počula, tak ponúkajú aspoň opačný obraz. Keďže rozumiem len po anglicky, nedozvedela som sa prakticky nič. Všetci vieme, že médiá manipulujú. Zažili sme prvú vojnu v Iraku, o ktorej sa hovorilo ako o „vojne v priamom prenose“. To bolo príšerné, pozerali sme sa priamo na to, ako vojna prebieha a viem, že som z toho mala hrozne zlý pocit. Teraz sa tomu snažili trochu vyhnúť a o „vojne v priamom prenose“ nehovorili, no je len samozrejmé, že keď ukazujú jednu stránku veci, ja sa pýtam na tú druhú, ale nedozviem sa ju. Ak počujem, že americkí vojaci jedia už tri dni len jedno jedlo denne a nemajú vodu, tak sa pýtam, a čo sa deje v irackých nemocniciach – tam tá voda je? Nikto to nevie, nik to neukazoval, nik tam nešiel filmovať. A možno to aj nafilmovali, len sme to nevideli. Samozrejme, potom sa nedôvera zväčšuje – čo vidím, nie je pravda, alebo to nie je celá pravda, vidím niečo, čo nie je relevantné. Ďalšia vec je, že euroamerická civilizácia asi vôbec nerozumie arabskému svetu a on nerozumie jej. Aj keď som tam bola len chvíľu ako turistka, je mi jasné, že komunikácia je veľmi ťažká a vzájomné nepochopenia sú vražedné a to určite zohráva v zobrazovaní veľkú rolu. Ak nám arabský svet ukazujú ako nepriateľský a my nemáme žiaden podklad pre to, aby sme tomu neverili, je to potom problém.

Peter Macsovszky: Neviem, či poznáte americkú komédiu Vrtieť psom. Padne v nej jedna poznámka: „Pamätáš sa na vojnu v Zálive? Tá raketa, čo vletela do toho komína a vybuchla. Pamätáš sa na ten záber? Ten sme robili v štúdiu v Hollywoode.“ Koľko takých záberov existuje? To je básnická otázka, nečakám na ňu odpoveď.

Ivan Štrpka: Myslím, že tie rakety sú dnes už naozaj dosť presné. Je to ten istý elektronický a digitalizovaný svet, ktorý ovláda elektronické masmédiá. Správy z vojny sú správy z vojny. Každý podáva svoju verziu. Tak isto by to bolo aj v staroveku, keby mali televíziu. Ale je tu ešte niečo elementárnejšie, horšie. Teraz nehovorím o propagande. Správy vyzerajú ako klipy, sú to krátke zábery z nejakej akcie, ktoré sa rýchlo prestrihnú na iné. Človek sa nemá čoho chytiť a vytvoriť si obraz o žiadnej z tých situácií. Je tam, ale akoby zároveň nebol priamo prítomný. Chvíľu je v tanku, ktorý má niečo na muške, alebo na muške má niekto jeho, pár sekúnd je v akcii, potom zasa nie, nevie, kam tá guľka letela, nevie, či niekto pred ním naozaj bol a ide sa ďalej. Takýto obraz je akoby len pokračovaním množstva zbytočného násilia, ktoré médiá produkujú v rámci zábavy. Svet veľkých televízií je všade na zemeguli presýtený sendvičom fikcie, skutočnosti, správ... Udalosti o skutočnom vrahovi sú premiešané s fiktívnym príbehom, v ktorom má prázdne násilie človeka iba zabávať a spolu to vytvára obraz, ktorý neustále produkujú médiá. Tým sa vytvára niečo, o čom filozof Jean Baudrillard povedal, že „násilie sa nachádza v diere, ktorú obrazovka otvára v mentálnom svete“. Tá diera je už otvorená, prerazená fungovaním médií a do nej sa potom veľa zmestí, keď sa spustí priamy prenos z vojny. Keď napríklad sledujete CNN (hoci teraz sú už stanice, ktoré sú v spravodajstve rýchlych záberov oveľa viac vpredu), vidíte, že pri obrovskom množstve fragmentovaných faktov a informácií sa človek môže len ťažko orientovať, utvoriť si obraz. Aj keby ste to pozerali 24 hodín v kuse, je to rozbité, uhýbavé. Nechcem k tomu zaujímať a priori odmietavý postoj, no mediálne podávanie vecí ma mätie.

Jana Juráňová: Možno by sa správy dali dokonca čítať podľa toho, čo nám neukazujú. Nevidíme už, čo sa deje v Afganistane – asi nič dobré – nevidíme druhú stranu vojny v Iraku. Vidíme vojakov, nie civilistov. Stále je tu mnoho zamlčaných vecí. Je to tým, že sa skrátka nezmestili do tých dvadsiatich minút správ? Asi nie.

Adam Bžoch: Virtualizácia, zozábavnenie násilia a následná selekcia informácií, to všetko si vyžaduje veľmi vyspelú techniku, ktorou disponujú naozaj len tí najbohatší. Keď hovoríme o novinách, tak bude opačnou stranou zozábavnenia násilia pravdepodobne cynizmus, s ktorým sa v tlači často stretávame. Pamätám sa, že keď v Afganistane akýsi sniper zastrelil na veľkú vzdialenosť príslušníka Talibanu či al-Káidy, tak o ňom isté slovenské noviny napísali, že sa „venuje ostreľovaniu“ už niekoľko rokov. Je dosť signifikantné, že naša tlač pripúšťa taký cynizmus. Dnes zase čítame o „naivných protivojnových demonštráciách“. Môžeme nájsť aj celkom vážne mienenú vetu: „Spravodlivé vojny sa stali nespochybniteľnými symbolmi odvahy a ľudského ducha.“ Prečítame si o „mierovom gýči“ – a to všetko píšu vzdelaní ľudia. Čo vedie ich pero?

Jana Juráňová: Podľa mňa jednoznačne oportunizmus. Mierové manifestácie boli faktom a boli masové, a stojí minimálne za to zamyslieť sa nad nimi, nie prejsť ich takýmto glosovaním. Diali sa aj v krajinách, ktoré takéto masové prejavy nemávajú každodenne. Možno ani nechceš odpoveď, no podľa mňa je to jednoznačne oportunizmus.

Ivan Štrpka: No domyslené do konca to znamená, že taký človek sa naozaj aktívne stavia na stranu vojny. Vojnu teda chce, podporuje ju. Neviem prečo. Komu to môže vyhovovať? Možno je to naozaj oportunizmus. Možno má však nejaké vlastné, osobné dôvody, pre ktoré vojnu podporuje.

Jana Juráňová: V prípade Iraku sa vojna jednoznačne prezentovala ako zničenie režimu, ktorý je zlý, škodlivý, má zbrane a vraj sa to nedá urobiť inak ako násilím. Vznikla voči tomu vlna odporu, ktorá okamžite musela čeliť obvineniu – „Vy ste za to, aby tam niekto disponoval chemickými zbraňami?“ Vojna prehrmela, vydrancovali sa múzeá a knižnice a nikto nikdy nijaké zbrane nenašiel. Čítala som jeden veľmi zaujímavý analytický materiál, ktorý tvrdil, že na Irak možno udrieť len preto, lebo je úplne jasné, že tieto zbrane nemá. Keby ich mal, bolo by to priveľmi nebezpečné. Potom už možno rozmýšľať, či je v tom ropa a či je to konflikt Severu a Juhu. Odpoveď nie je jednoduchá. Postaviť to však tak, že ide o zničenie diktátora a jeho zbraní, a potom sa nenájde ani diktátor, ani zbrane – to je dosť zaujímavé.

Peter Macsovszky: Je to niečo podobné, ako s obálkami s bielym práškom, ktoré sa tu rozosielali pred rokmi. Tlač sa tým už ďalej nezaoberala. V obálkach bol kriedový prášok, no zaujímalo by ma, čo prinútilo niekoho posielať tisícky obálok s kriedovým práškom. Prezident Bush sa dušoval, že nájde Usámu bin Ládina a že ho živého alebo mŕtveho privedie do USA. Takisto nič. Zmizol aj Saddám Husajn s celou republikánskou gardou. Dnešná tlač písala, že ďalším nepriateľom je Sýria, takže bude pravdepodobne tam.

Jana Juráňová: Možno to je aj pointa celej diskusie. Vojna je príšerná. O tom asi netreba diskutovať, že bombardovanie je hrozné. No ešte hroznejšie je to, že vznikol precedens, a na pokračovanie asi nebudeme dlho čakať. Celá rétorika o osi zla, jednoznačné pomenovania, nálepkovania jednotlivých civilizácií bez pohľadu do zrkadla, to je ešte nebezpečnejšie. Svet sa dostáva do situácie, v ktorej už akoby nič nebolo reálne. Jednoznačné pomenovania svedčia o tom, že sa rozbieha niečo príšerné. A slúžia tomu aj niektorí „intelektuáli“.

Peter Macsovszky: Verejná mienka prestáva byť zaujímavá. V jednej televíznej diskusii som počul, ako František Šebej povedal istej sociologičke, ktorá argumentovala tým, že 70 percent európskej verejnej mienky je jednoznačne proti vojne, že ak je to tak, potom to musí byť pravda a ironicky sa pritom usmial. Štefan Hríb zase napísal, že keby Američania neboli zrovnali so zemou Drážďany a Hirošimu, tak by bol počet predpokladaných obetí oveľa väčší. Na vojnovej rétorike je veľmi zaujímavé to, že stále pracuje s predpokladmi a s budúcnosťou. Nikto nevie, aká bude budúcnosť, aký bude ďalší deň, ale vojnoví stratégovia už vedia, že ak by dnes neurobili toto, tak by bol počet obetí väčší. Pritom sa o Hirošime a o Drážďanoch vie, že obidve krajiny boli pred kapituláciou a bombardovanie oboch miest už na celej veci ani neubralo, ani jej nepridalo.

Jana Juráňová: Beriem späť slovo oportunizmus, toto je niečo viac. Oportunizmus je oproti tomu mierumilovný.

Ivan Štrpka: V takejto diskusii sa okrem toho používa obyčajná demagógia, ktorá je vždy veľmi dobrá na zapraženie obyčajnej polievky. Pretože ak niekto povie, že neuznáva vojnu ako riešenie nejakého problému, lebo si myslí, že ide o spôsob, ktorý pre budúcnosť, o ktorej nič nevieme, nemôže vytvoriť nijaké pozitívne predpoklady, tak ho označia za človeka, ktorý si chce zobrať na svedomie, že v Iraku bude naďalej vládnuť diktátor a bude tam masakrovať svojich ľudí. To je nezmysel. Ja chcem nájsť iný spôsob, ako vyriešiť tento problém. Z princípu však odmietam vojnové riešenie. Stále sa hovorí, že svet sa mení, že sa zmenil pádom komunizmu, pádom „dvojičiek“, lenže ďalšie kroky a odpovede na novú situáciu bývajú často veľmi staré. A najstaršia odpoveď je vojna z pozície sily. A to sme v situácii, keď najsilnejšie krajiny sveta majú možnosť vyriešiť problém týkajúci sa terorizmu alebo zbraní hromadného ničenia. Ale nie vytváraním svetovej hystérie, že keď neudrieme my, tak zajtra všetci zomrieme na neznámu smrť spôsobenú teroristami. Keď toto neprijímam, tak sa stretávam so starým myslením a riešením situácie z pozície sily. Z pozície sily najsilnejšej krajiny sveta by sa pritom s podporou akejkoľvek demokratickej svetovej verejnosti mohla nastoliť nová situácia v medzinárodných vzťahoch, v rovnováhe, ktorá – či chceme alebo nie – bude musieť vyformovať globálne pohyby. Keď sa má toto všetko vyriešiť, potom musíme my, tí najsilnejší, konať z pozície, z ktorej môžeme inými prostriedkami ovplyvniť a dokonca aj donútiť nejakú krajinu či celé územia, aby zmenili svoje správanie. Aj to je istá forma nátlaku. Ale to je normálna politika, normálne medzinárodné fungovanie záujmov štátov a formovanie novej svetovej politiky vo vzťahoch medzi štátmi. Keď však pokračujem starou kartou a vypadol z hry aj ten najsilnejší súper, voči ktorému bola sila nasmerovaná – a to bol komunistický tábor – tak sa to teraz so zotrvačnosťou len kvôli odľahčeniu kamsi vrhá, namiesto toho, aby sa sila využila len ako pozícia. Veď už princípy kráľa Artuša a rytierov vychádzali z absolútnej sily rytierstva, bojového umenia a vojenskej prevahy. No vtedy používali silu len istým spôsobom a v istých situáciách, pretože cieľom nebolo zničiť objekty či ľudí, ktorí prídu do cesty, ale presadiť niečo, čo stálo vyššie ako obyčajné vojenské zabíjanie, ktoré predtým na ich území fungovalo po stáročia. Neobhajujem tu nejaké križiactvo. Len čo vstúpim do vojny, každý, či je to už spojenec alebo nepriateľ, je zarátaný do konfliktu. Potom sa už bude ťažko moralizovať, kto v tej chvíli koho nemal zabiť a kto nemal komu ublížiť. Všetci sme v tom, až po tých zlodejov, ktorí dnes vykrádajú bagdadské múzeá. Aj to je vojna.

Jana Juráňová: Z tvojich slov vyznieva, ako keby niekto nechcel do tej vojny ísť. Keď si však spomenieme na začiatok rétoriky o osi zla, o existencii zbraní hromadného ničenia, o netrpezlivosti, tak to všetko smerovalo k tomu, aby sa tá vojna uskutočnila. Preto otázka možno stojí aj tak: Prečo vlastne došlo k vojne? Nenašli sa ani zbrane, ani Saddám Husajn, no zároveň sme videli obrovskú, neuveriteľnú demonštráciu sily, akú sme si nevedeli ani predstaviť. Určite sa vo vojne vyskúšalo veľa nových vecí, ktoré vyzerali úžasne a fascinujúco. Je to veľmi zaujímavé, lebo jeden z mála analytikov, ktorý sa k tejto otázke na našich televíznych obrazovkách vyjadroval a ktorého som mala možnosť vypočuť si, povedal, že na problém tretieho tisícročia, teda na problém terorizmu a úplne iných mocenských vzťahov, odpovedá americký prezident spôsobom druhého tisícročia. Môžem sa len opýtať, prečo to robí. Nemyslím si, že USA je taká slabá a zaostalá krajina, že by nemala možnosť na to reagovať spôsobom tretieho tisícročia, skôr ide o niečo iné. Zbrane sú skutočne fascinujúce, sú šialene zastrašujúce a veľmi významné, a zohrávajú úlohu nielen reálnej sily, v dôsledku ktorej môže byť krajina na kolenách za pár týždňov. Zohrávajú aj rolu úžasnej symbolickej sily, pretože zbraň reprezentuje aj symbolickú silu. Mala som možnosť vypočuť si aj komentár jednej nemenovanej spravodajkyne nemenovaného verejnoprávneho média, ktorá hovorila, ako sa najnovšie zbrane v súčasnosti pretavujú už aj do podoby hračiek a ako zbrojársky priemysel nadviazal kontakty s hračkárskym priemyslom a ona sama už videla chlapčeka, ktorý mal nový model tanku.

Ivan Štrpka: Myslím si, že táto vojna je oveľa hygienickejšia z technologického hľadiska. Je to cynické, ale je v nej relatívne menej obetí na ľudských životoch a menej plošných zničení. To však nie je argument pre tento spôsob riešenia. Znova sa ukazuje, že prastarý spôsob riešenia vojnou je efektívny. A vyvoláva to dojem takej modernizácie, že čoskoro aj deti budú môcť ovládať nejaké zbrane, a preto niet dôvodu, prečo by sme túto metódu nepoužili aj v budúcnosti. A kto takéto zbrane nemá, tak použije tie hrubšie, širokoplošné. Skutočne existujú na svete zbrane hromadného ničenia a všetci aj vieme, kto ich má.

Jana Juráňová: Neviem, či je takýto spôsob vojny efektívny, no určite je veľmi pôsobivý. Lebo neviem, čo sa dosiahlo v Afganistane – tá krajina je v troskách a už sa o nej nič z médií nedozvieme. Ale je to veľmi pôsobivé a zastrašujúce. V tom je tá hrozná symbolická sila.

Na otázky z publika, týkajúce sa príčin vojen, ničenia kultúrnych pamiatok, vymazávania kultúrnej pamäti a alternatív voči „estetike“ technologickej vojny hostia odpovedali:

Peter Macsovszky: Príčiny vojen sú celkom presne opísané v románe Anatola Francea Ostrov tučniakov. Píše tu napríklad o priemyselných vojnách, ktoré sú schopné stupňovať sa natoľko, až zničia civilizáciu, ale jedna sa vždy zachová, aby sa znovu rozbehol obchod, aby mohla byť niekedy opäť ďalšia priemyselná vojna, ktorá bude zase zničujúca. Nedá sa povedať, že by sa nehovorilo o súvislosti medzi pádom „dvojičiek“ a vojnou v Iraku, no súvislosť medzi oboma napriek tomu nie je úplne odhalená. V istých novinách som čítal, že pád „dvojičiek“ prišiel mimoriadne vhod americkej vláde. Poznajúc trošku americké obchodné myslenie, hru s reklamami a stratégie PR-agentúr, nie som si celkom istý, či to nebol vyrobený atentát, aby potom mohli byť na niekoľko desaťročí zámienky na vojnu. Otázka je, prečo bol ten atentát urobený. Newyorská burza mala tesne v období pred atentátom niektoré aktivity a akcie, ktoré neboli kryté. Ukazuje sa, že najbohatšia krajina sveta je zároveň najzadlženejšia. Takže predpokladané vojny v arabskom regióne majú korene niekde tu.

Jana Juráňová: Pokiaľ má ľudstvo nejakú pamäť, tak tá hovorí o tom, že dejiny ľudstva sú dejinami vojen a zapísaná história je históriou vojen. Ukazuje sa, že vojny boli vždy aj najstimulujúcejšie, pokiaľ išlo o rozvoj techniky. Celý Starý zákon je napokon zápisom vojen. Taký bol vývoj – na tomto mieste nemienim moralizovať. To však neznamená, že to tak musí ísť donekonečna, a možno už dnes, keď sme na bode, pri ktorom nám hrozí zánik, by už stálo za to, niečo s tým urobiť. Keby som vedela, ako sa dá bojovať proti vojne, tak už to robím. Lebo človek sa môže aj o niečo usilovať, no jeho snaženie nemá taký dosah, ako majú veľké a ťažké kalibre. Ale možno vedie cesta cez menšinové, tichšie žánre, ktoré zdanlivo nepôsobia, lebo nie sú také hlučné. Je však dobré, ak existuje diverzifikácia kultúry a vedomia. Na Slovensku sa ukazuje strašný deficit rôznosti. Preto by sme ju mali začať pestovať.

Ivan Štrpka: Čo môžeme robiť? To, čo robíme bez všetkej elektroniky, technológie. Lebo nie všetko, čo je technologicky možné a súčasne mocensky zvodné, smeruje tam, kam by sme chceli. Práve naopak. My tú technológiu nemáme v rukách. Svojím spôsobom a svojím jazykom však verím v to, že menšiny môžu mať takisto veľký vplyv na spoločnosť a môžu svojím nenápadným a tichým spôsobom udržiavať v spoločenstvách citlivosť a hodnotovú orientáciu. Keď je niekto precitlivený, nech sa drží čím ďalej od vojny, hoc aj v kryte. Tak ako Marcel Proust, pre ktorého bol vojnou aj hluk Paríža. Nechal si vyložiť korkom celú miestnosť, v ktorej písal, a hľadal tak svoj stratený čas. Dúfam, že náš čas nebude celkom stratený. Čo sa týka tej histórie: Mesto Bagdad bolo centrom veľkej kultúry. Nebudeme tu dnes plakať nad Ibn al Rašídom, ktorý nemá so Saddámom Husajnom, samozrejme, nič spoločné, a priamo ani s jeho etnikom. Bol to veľký kalif spojený s príbehmi Tisíc a jednej noci. Spomínam ho preto, lebo po jeho časoch sa ponad toto územie prehnal veľký mongolský vpád, ktorý zdecimoval vtedy slávne centrum vzdelania a kultúry, kde sa transformovali vplyvy z Indie, Stredného východu a z Grécka. Hovorí sa, že masakra trvala 40 dní. Podľa tradície bola rieka Eufrat čierna od popola zo spálených kníh z knižnice, ktorá vtedy nemala na svete obdobu. To sa opakuje, zopakovalo sa to v uplynulých storočiach, opakuje sa to aj teraz. Peter Macsovszky: Médiá často operujú tým, že západná civilizácia je ohrozená z východu. Tento pocit Západu, že je odkiaľsi ohrozovaný, je dosť starý a akékoľvek popudzovanie k nemu (napríklad zo strany KDH), že Európu treba zachrániť pred barbarmi, Áziou a podobnými záležitosťami, je dosť morbídne a anachronické. Mám pocit, že viac ako dvetisíc rokov budovaný európsky humanizmus zlyhal už v prvej a druhej svetovej vojne a už z neho nič neostalo. Pretože v týchto vojnách sa nerešpektovalo nič z toho, k čomu humanizmus dospel počas posledných storočí. Veľmi výstižne to povedal istý maďarský spisovateľ, ktorý sa vyjadril, že európska vzdelanosť zmizla v komínoch Osvienčimu. Ak na území Európy bolo možné niečo také ako holokaust, potom nemáme ďalej čo debatovať o ochrane európskej civilizácie, pretože tá neexistuje.

Jana Juráňová: Pri všetkých reakciách na vojnu v Iraku, ktoré sme zaznamenali, som bola rada, že som príslušníčkou toho širšieho europriestoru, ktorého historické poučenie nevyšlo celkom nazmar. Diverzifikované myslenie nášho širšieho priestoru je zrejme lepšie než monolit, ktorý, aj keď je vo vnútri diferencovaný, vydáva stále len jeden hlas.

Ivan Štrpka: Dúfam, že táto vojna bude nadlho posledná a nebude sa vyvíjať do ďalších vojen. Žiaľ, mám skúsenosť, ktorá mi hovorí, že vojny nie sú umelecké diela, sú oveľa strašnejšie, a práve preto nevedú ku katarziám. Hovoríme o poučeniach, ktoré si uvedomujeme, ale prakticky som si nevšimol, že prebehla nejaká katarzia. Nie je to tak v tomto prípade, nebude to ani v iných prípadoch. Nedávno som čítal názor istého človeka, ktorý povedal, že je dobré, že sa aj Slovensko pripojilo na správnu stranu vojny, pretože už onedlho sa budú rozdeľovať vojnové zisky a my tentoraz budeme pri tom. Lebo sme dokázali našu neposratosť, odvahu, nezostali sme ako provinční sedieť v kúte, ale pridali sme sa. A teraz budeme účastní delenia. Aj to je názor. Ja sa však čudujem, ako môže byť z vojny nejaký zisk, ktorý by sme mohli ako ľudia prijať. Katarziu nám to takisto nespôsobí, tak ako ju nevyvolá ani u tých, ktorí tu vojnu vedú. Vojna, ktorá vyšla z akéhokoľvek popudu, sa skončí, ale tým sa neskončí problém, ktorý jej predchádzal.

Jana Juráňová (1957), je spisovateľka, prekladateľka z angličtiny a ruštiny, členka feministického združenia Aspekt a spoluvydavateľka rovnomenného časopisu.

V 80. rokoch pracovala pre divadlo, je autorkou hier Téma Majakovskij (1988, spolu s Blahom Uhlárom), Salome (publikovaná 1995) a Misky strieborné, nádoby výborné (publikovaná 1997). Okrem toho vydala zbierky poviedok Zverinec (1993) a Siete (1996), ako aj novelu pre dievčatá Iba baba (1999) a prózu Utrpenie starého kocúra (2000).

Ivan Štrpka (1944), básnik, esejista a prozaik

Jeden z trojice známych „Osamelých bežcov“ – významnej básnickej skupiny zo šesťdesiatych rokov. Začiatkom deväťdesiatych rokov šéfredaktor obnoveného týždenníka Kultúrny život. V súčasnosti je šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid. Autor básnických zbierok Tristan tára (1971), Teraz a iné ostrovy (1981), Pred premenou (1982), Všetko je v škrupine (1989), Krásny nahý svet (1990), Rovinsko juhozápad; Smrť matky (1995) a iné. Spolupracoval s hudobníkom Dežom Ursínym, prekladá zo španielčiny a portugalčiny (J. L. Borgés, F. Pessoa).

Peter Macsovszky (1966), básnik, prozaik a prekladateľ

Poéziu píše po slovensky a po maďarsky. Je autorom slovenských zbierok básní Strach z utópie (1994), Ambit (1995), Cvičná pitva (1997), Súmrak cudnosti (1996), Sangaku (1998) a maďarských Álbonctan (1998) a Kivéve (1999). Vydal dve knihy próz Frustraeón (2000) a Fabrikóma (2002). Pracuje v redakcii časopisu Readers Digest.