Reklama
Reklama

Zradení/é a zabudnutí/é

Kábul, Afganistan. Vo vzduchu cítiť atmosféru jari a nového začiatku. Západné časopisy a noviny na každom rohu, pouličné kaviarničky so štýlovou hudbou, režiséri nakrúcajú filmy s hercami, ktorí sa húfne vracajú z exilu, všade moderné autá a veselá mládež, ženy ponáhľajúce sa do práce na vysokých opätkoch v elegantných kostýmčekoch, s nalakovanými nechtami a perfektným mejkapom. Skrátka Paríž Strednej Ázie.
Počet zobrazení: 506

Kábul, Afganistan. Vo vzduchu cítiť atmosféru jari a nového začiatku. Západné časopisy a noviny na každom rohu, pouličné kaviarničky so štýlovou hudbou, režiséri nakrúcajú filmy s hercami, ktorí sa húfne vracajú z exilu, všade moderné autá a veselá mládež, ženy ponáhľajúce sa do práce na vysokých opätkoch v elegantných kostýmčekoch, s nalakovanými nechtami a perfektným mejkapom. Skrátka Paríž Strednej Ázie.

Taká bola predstava posttalibanského slobodného Kábulu v hlavách „osloboditeľov“ zo západného sveta. A prezident Bush len nedávno sľuboval Iračanom, že nový Afganistan je model zeme zasľúbenej, ktorá čaká aj ich po páde Saddáma.

Zahraničná pomoc a stabilizácia politickej situácie? Ako vyzerá v skutočnosti krajina, o ktorej podpore a svetlej budúcnosti presviedčali verejnosť páni Bush a Blair? Kde je 4,5 miliardy dolárov, ktoré sľubovali Američania pred bombardovaním al-Káidy a Talibanu? Je pravda, že minulý rok natieklo do Afganistanu 1,8 miliardy USD zahraničnej pomoci. Niekoľko šťastných Afgancov získalo džoby prekladateľov alebo šoférov, väčšina však pomoc nijako nepocítila. Množstvo peňazí sa totiž spotrebovalo na nové kancelárie s dokonalým vybavením a klimatizované džípy pre 1025 organizácií OSN a humanitárnej pomoci, ktoré sa usídlili vo vilkách v luxusnej časti Kábulu Wazir Akbar Khan. Predtým sa v nej zdržiaval Usáma bin Ládin so svojimi Arabmi. Krajina je však na kolenách, nemocnice, školy, cesty, mosty, farmy, všetko je zničené, plné nášľapných mín. Iba 5 percent vidieckeho obyvateľstva má prístup k pitnej vode, 17 percent k zdravotníckej pomoci, 13 percent k vzdelaniu. Zato štvrtina detí sa nedožije piatich rokov, priemerný vek je 43 rokov. Ulice sú plné žobrajúcich detí, asi 3 milióny utečencov ešte stále žijú v utečeneckých táboroch v Iráne a Pakistane Afganistan má aj svojich zbohatlíkov. V luxusnej časti Kábulu vedľa západných organizácií žijú ministri Severnej aliancie. Minister obrany Fahim si kúpil celú ulicu a uzavrel ju pre verejnosť. Keďže je to jediná luxusná a obývateľná štvrť, ceny domov sú tu vyššie ako v Anglicku (okolo 400 tisíc USD). Taký Ismail Khan v Herate zarába takmer milión USD denne, kým afganská vláda nedokáže zaplatiť ani učiteľov s platom 16 USD mesačne. Cesta k bohatstvu je veľmi jednoduchá – stačí skonfiškovať zopár zachovaných domov a prenajať ich západným organizáciám. Na to ani nie je potrebné vzdelanie. Na post ministra afganskej vlády mimochodom tiež nie.

Kde sú ženské práva? Eufória a nadšenie po páde Talibanu a prevzatí moci podľa amerického receptu pečenou Severnou alianciou, vyvolávala v celom svete najmä jeden obraz – obraz afganskej ženy zhadzujúcej čadar. Fotky žien v školách a šoférujúcich auto obehli celý svet. Boj za ženské práva sa však rýchlo skončil potom, ako pokrokovú ministerku pre ženské práva, Simu Samar, doslova vyrazili z vlády za „rúhanie sa“. Neuznávala totiž extrémne islamské právo šaríu. Samar napríklad presadzovala, aby zahraničné pomocné zdroje boli viazané podmienkou na rešpektovanie ľudských práv žien. Slogany na stenách v Kábule podpísané mudžhahedínmi vyzývajú ženy, aby chodili na verejnosť len celkom zahalené pod čadarom. Tie najemancipovanejšie sa odvážia vyjsť na ulicu bez čadaru, zato zahalené od hlavy až po päty (podľa iránskeho vzoru). Podľa šaríy má slovo muža dvojnásobnú cenu ako slovo ženy. Presvedčiť súd, že žena bola bitá, týraná alebo znásilnená, alebo jednoducho len dosiahnuť rozvod je aj dnes veľmi ťažké, ak nie nemožné. Žena, ktorá oznámi znásilnenie a nepodarí sa jej ho dôveryhodne dokázať, riskuje trest za cudzoložstvo. Štyridsaťročná policajtka Rana, ktorá si udržala svoju pozíciu za Talibanu, tvrdí, že znásilnenie je fyzicky nemožné a že takýto zločin vlastne neexistuje. „Ako sa dá previesť niť cez uško ihly, ak sa ihla stále vrtí?“ pýta sa tvrdiac, že nijaký muž si nedokáže vynútiť sex od ženy, ak táto „nepodrží“... A Rana to myslí vážne. Práve ona je zodpovedná za prešetrovanie všetkých trestných činov vykonaných v Kábule proti ženám. Fundamentalizmus a náboženský fanatizmus je silnejší ako kedykoľvek predtým. V auguste 2002 bolo znovuobnovené ministerstvo pre islamské učenie (za Talibanu známe ako ministerstvo na presadzovanie mravnosti a potláčanie nerestí), ktoré odporučilo ženám odievať sa podľa „oficiálneho národného odevného kódu“, založeného na islamských hodnotách, mejkap je zakázaný. Rina Amiri, vedúca kancelárie OSN v Afganistane, hovorí o súčasnej vláde ako o „smiling face of the Taliban“. „Možno zmenili klobúky, ale ich hlavy sú stále tie isté,“ zhodnotila situáciu mladá Afganka.

Saddám po afgansky „Medzinárodné spoločenstvo tvrdí, že chce zbaviť moci vojenských diktátorov a opäť zaviesť právo a poriadok. Ale v Herate sa robí pravý opak. Priateľ medzinárodného spoločenstva v západnom Afganistane je nepriateľom ľudských práv,“ tvrdí John Sifton v správe Human Rights Watch (HRW) o Afganistane z novembra 2002. Päťdesiatjedenstranová správa s názvom Všetky naše nádeje zničené: násilie a represie v západnom Afganistane dokumentuje týranie, porušovanie ľudských práv vojakmi a políciou pod vedením a na príkaz guvernéra Ismaila Khana. Svojvoľné, často politicky motivované zatýkanie, zastrašovanie, vydieranie a mučenie, ako i vážne porušovanie slobody slova, cenzúra a zákaz zhromažďovania sa... nechýba nijaká z praktík diktátorov. Najmä príslušníci paštúnskej menšiny sú často „stredobodom pozornosti“ Khanovej tajnej polície. Väčšina krajiny je v rukách ozbrojených bánd, USA povolilo vyzbrojenie vojenských diktátorov a ich prívržencov. Human Rights Watch žiada rozšírenie pôsobnosti International Security Assistance Force (ISAF) a monitorovanie ľudských práv aj mimo Kábulu. Vyzýva tiež, aby finančná pomoc nebola distribuovaná cez vládu Ismaila Khana, ale cez mimovládne organizácie a konečne sa začalo so systematickou pomocou trpiacemu civilnému obyvateľstvu. „Armáda USA bude pokračovať v spolupráci s vojenskými diktátormi v Afganistane napriek obvineniam z porušovania ľudských práv, pretože v neprítomnosti silnej centrálnej vlády zabezpečujú stabilitu a bezpečnosť,“ odpovedal veliteľ gen. Dan McNeill v mene koaličných vojsk.

Poučenie z krízového vývoja? Výrok generála McNeilla priam neguje všetky americké argumenty použité na odstránenie Saddáma Husajna. Obrázky jasajúcich Iračanov stotožňujúcich slobodu s bezprávím a anarchiou dávajú len tušiť, že situácia z Afganistanu sa zopakuje. USA už teraz začínajú regrutovaním bývalých policajtov a ich ozbrojovaním. V krajine s viac ako 65 percentami príslušníkov šiítskeho etnika je veľmi pravdepodobné, že sa v prípade skutočne slobodných demokratických volieb dostane k moci niektorý z fundamentalistických islamských vodcov. Ako dlho ostane otázka ľudských práv, ktorá poslúžila ako jedna zo zámienok na rozpútanie vojny, skutočne relevantnou?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama