Reklama
Reklama

Nová verzus stará, malí verzus veľkí?

V diskusii o budúcnosti Európskej únie sa za posledného pol roka stalo akoby módou rysovať čiary, deliace členské krajiny na proti sebe stojace tábory. Rozhodujúce bolo, ktorá z európskych politík tvorila v tom čase dominantnú tému. Podľa postoja krajín k nej sa potom hovorilo o rôznych skupinách, aktuálne delenie sa považovalo za rozhodujúce pre budúcnosť integrácie.
Počet zobrazení: 445

V diskusii o budúcnosti Európskej únie sa za posledného pol roka stalo akoby módou rysovať čiary, deliace členské krajiny na proti sebe stojace tábory.

Rozhodujúce bolo, ktorá z európskych politík tvorila v tom čase dominantnú tému. Podľa postoja krajín k nej sa potom hovorilo o rôznych skupinách, aktuálne delenie sa považovalo za rozhodujúce pre budúcnosť integrácie. Na jeseň 2002 šlo o spoločnú poľnohospodársku politiku. Vytvorili sa tábory reformátorov (predovšetkým Veľká Británia, Belgicko a Nemecko) a „konzervátorov“ (Francúzsko, Portugalsko). Výška a spôsob vyplácania poľnohospodárskych subvencií sa začali spájať s výdavkami na blížiace sa rozšírenie Európskej únie. Neľahký kompromis sa podarilo dosiahnuť až na poslednú chvíľu – na summite v Kodani. Do toho vošiel Irak. S proamerickým postojom pristupujúcich krajín sa začalo hovoriť o „starej“ a „novej“ Európe. Celá hra, prirodzene, nebola o Saddámovi Husjanovi a Iraku (aj keď ich obe strany šikovne používali ako argumenty), šlo o budúcnosť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, o miesto zjednotenej Európy v globálnom systéme. Situácia sa vyriešila nakoniec „sama“. Argumenty odporcov sa ukázali neúčinné voči americkej definitíve bomby (nehovorí to nič o ich správnosti, skrátka boli, z krátkodobého a obmedzene vojenského hľadiska, neefektívne) a európske krajiny si dnes postupne zvykajú, že Irak má nového pána. Už nejde o to, či bol útok správny alebo nie, ale o to, kto bude riadiť obnovu krajiny.

Mocenský boj Princípy zlyhali, ide o kontrakty. Európskej únii to však pomohlo prekonať vnútorné rozbroje a dokázala prijať spoločné stanovisko. Nestihla sa však ešte celkom spamätať a už prišiel summit v Aténach. Okrem historicky prelomového podpísania prístupových dohovorov s novými členmi sa hovorilo aj o inštitucionálnej budúcnosti únie, o prerozdelení politickej moci medzi jej inštitúcie. Objavil sa ďalší rozpor – malé krajiny verzus veľké. Kľúčovým bodom sa stal návrh, aby bol vytvorený post stáleho prezidenta Európskej rady, čím by zanikol terajší systém rotujúceho predsedníctva. Malé krajiny, ktoré celú iniciatívu vidia ako snahu inštitucionalizovať politickú hegemóniu veľkých členských štátov, samozrejme protestovali. Jednotnosť ich postoja malo potvrdiť i separátne stretnutie, ktoré spojilo terajších i budúcich členov. Diskusiu ešte zostril návrh prezidenta konventu Giscarda d´Estaigne. Bol koncentráciou snov intergovernmentalistov, ktorí by radi videli Európsku úniu ako klub riadený z úrovne členských krajín. Prirodzene, tých najsilnejších. Neprekvapuje, že Giscardov návrh boli ochotné prijať Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Španielsko, Taliansko a Poľsko. Malé krajiny, 17 z 25 budúcich členov, ho zas odmietli. Prenášanie kompetencií z národnej na európsku úroveň kombinované ponechaním politickej moci v rukách inštitúcií, ktoré ovládajú národné vlády, nemôžu vnímať inak ako pokus o svoju politickú marginalizáciu. Ani toto rozdelenie však nie je absolútne. Federalisti i intergovernmentalisti netvoria vnútorne jednotné tábory. Pozícia Berlína je odlišná od Paríža. Napriek tomu, že v otázke predsedníctva Európskej rady sa dokázali zhodnúť, pohľad na spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku je rozdielny. Francúzska vláda hovorí čoraz častejšie o multipolárnom svete, Schröder, a v tom si rozumie s Blairom, považuje udržanie transatlantických vzťahov za nevyhnutné. Naopak, britské radikálne zdôrazňovanie národnej samostatnosti pri tvorbe ekonomickej a sociálnej politiky má ďaleko od postoja Francúzska a najmä Nemecka. Tábor „malých“ je rovnako nejednotný. Pre krajiny Beneluxu je federálna Európa prirodzeným vyústením doterajšieho vývoja, pristupujúce krajiny ju zasa považujú za byrokratického strašiaka. Svojou neoliberálnou ekonomickou politikou, dereguláciou trhu a odporom voči európskej harmonizácii daní a sociálnych a ekologických štandardov majú omnoho bližšie k Londýnu než Bruselu.

Fiktívne delenia, konkrétne otázky Európsku úniu (terajšiu i budúcu) možno veľmi ťažko deliť jednoznačne narysovanými čiarami. Neexistuje „nová“ a „stará“, ani „malá“ a „veľká“ Európa. Podstatné sú dve otázky, ktoré musí únia riešiť – koľko kompetencií sa prenesie z národnej na celoeurópsku úroveň (napriek veľkému šumu v posledných týždňoch okolo spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky ide predovšetkým o ekonomické otázky) a ktorá inštitúcia bude dominovať v európskom politickom procese. Za rozdielnymi odpoveďami stoja rozdielne záujmy. Snaha ponechať rozhodovanie o hospodárskej a sociálnej politike v kompetencii národných štátov s minimom celoeurópskej harmonizácie nie je nič iné, ako otváranie zadných dvierok možnosti konkurovať si v boji o investície výhodnejšími daňami, či nižšími ekologickými a sociálnymi štandardmi. Napriek tomu, že sa zástancovia tejto cesty radi označujú za liberálov, podstatne bližšie majú k ekonómom z rozvojových krajín a ich ekonomickému nacionalizmu. Skúsenosti s integračnými procesmi v rozvojovom svete naznačujú, že ak sa začnú takto správať všetky členské krajiny, stane sa spoločný celok nefunkčným. V druhej otázke je zasa ponechanie čo najväčšieho počtu kompetencií v rukách Európskej rady (čiže národných vlád) a udržanie Európskeho parlamentu v politicky bezvýznamnom postavení výhodné najmä pre veľké krajiny. Ak sa však v integrácii začne hrať o to, či bude budúca Európa francúzska, nemecká alebo britská, celý jej proces sa môže zastaviť. Jednou z lekcií z irackej krízy je, že pre malé, predovšetkým pristupujúce krajiny nie je jedným štátom ovládaná (v tomto prípade Francúzskom), hoc i navonok silná, únia alternatívou voči celosvetovej americkej hegemónii.

„Mäkká politika“ príťažlivej alternatívy Je prirodzené, že sa v únii začalo v poslednom čase objavovať čoraz viac rozporov. Integračný proces dospel do fázy, keď sa zásadné rozhodnutia už nedajú odkladať. Zatiaľ existuje priveľa provizórií. Kompetencie v zahraničnej politike – nejasné. „Pán Európa“ – neexistuje. Spoločná ochrana vonkajších hraníc EÚ – v kompetencii národných štátov. Rozhodovací proces v inštitúciách – komplikovaný a pomalý. V hre je aj vážnejšia otázka. Po páde železnej opony dokázala Európska únia pretvoriť postkomunistické štáty na svoj obraz nie hrozbou vojenskej sily či bombami, ale perspektívou prehlbujúcej sa spolupráce. Štáty strednej a východnej Európy pretvorili svoj politický a ekonomický systém aj z vôle, aby bol kompatibilný s európskym. Nedá sa reálne rátať s tým, že by sa členmi únie mohli v budúcnosti stať Rusko, či krajiny Strednej Ázie a severnej Afriky, no práve perspektíva spolupráce (na inej báze) by mohla stimulovať podobné pohyby aj v ich spoločnostiach. Nie je to úsilie o „civilizovanie barbarov za hranicami“. Únia má dosť vlastných problémov s demokraciou, s ktorými sa musí vyrovnať. No takáto „mäkká politika“ (ktorá sa vo vzťahu ku krajinám strednej a východnej Európy ukázala omnoho účinnejšia ako americké bomby voči Balkánu) môže byť platformou pre vzájomný dialóg. Na to však musí byť podporená fungujúcim, demokratickým projektom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama