Armagedon na pražský spôsob

Záujem, no i schopnosť vnímať veci bežné a každodenné, dispozície na ich precítenie a v neposlednom rade talent pre netradičnú a pútavú interpretáciu – takto by sa dalo v hrubých črtách spisovateľské umenie pražského rodáka Emila Hakla (nar. 1958, vlastným menom Jan Beneš). Do povedomia literárnej verejnosti sa zapísal básnickými zbierkami Rozpojená slova (1991), Zkušební trylky z Marsu (2000).
Počet zobrazení: 968
10-m.jpg

Záujem, no i schopnosť vnímať veci bežné a každodenné, dispozície na ich precítenie a v neposlednom rade talent pre netradičnú a pútavú interpretáciu – takto by sa dalo v hrubých črtách spisovateľské umenie pražského rodáka Emila Hakla (nar. 1958, vlastným menom Jan Beneš). Do povedomia literárnej verejnosti sa zapísal básnickými zbierkami Rozpojená slova (1991), Zkušební trylky z Marsu (2000). V roku 2001 sa preorientoval na prózu zbierkou poviedok Konec světa a v roku 2002 pripravil pre svojich priaznivcov ďalšie dva prozaické tituly, romány Intimní schránka Sabriny Black a O rodičích a dětech.

Deväť poviedok a jeden román v zbierke Konec světa by pokojne mohli slúžiť ako autorov životopis. Životné skúsenosti, znásobené širokým spektrom povolaní, v ktorých Hakl pôsobil – aranžér, knihovník, skladník, strojník, zvukár, textár, redaktor – sú zárukou kvality ponúkaného „produktu“. Dvestoštyridsaťšesťstranová knižka je navyše doplnená pútavými a výstižnými ilustráciami Borisa Jirků; celkový výsledok tak pôsobí ako dokonalý súlad dvoch majstrov – štetca a pera. Poviedky predostierajú širokú paletu ľudských osudov, vyrozprávaných citlivo, no bez zbytočného pátosu. Práve naopak – (seba)irónia a vecné videnie sveta sú všadeprítomné, autor si ani náhodou nechce klásť servítku pred ústa. Na škodu tiež nie je spisovateľov minimalistický prístup a umenie narábať so slovom, ktoré, vždy v tom správnom tvare, zaujíma tú najvhodnejšiu pozíciu vo vete, umne vloženej do toho pravého odseku či kapitoly. To všetko len podčiarkuje nadanie pre výstižné popísanie atmosféry. Vyjadruje sa nekonvenčne, používa jazyk typický pre konkrétnu postavu, determinujúci jej charakter, sociálne zaradenie, triedne postavenie, vzdelanie. Čitateľ si tak môže vychutnať nielen pražský dialekt: „Tyvoé, todidoprdelé, dyž nepoznáš panůů! Helé, Fanda zapustil knír, Fandó, Fandikůů, pocem ty starej blbčéé, co to máš na huběéé, jak budeš teďka lízááát! Proč si nebyl minule v sauněéé... “ (s.245) a českú angličtinu „Verárjůfrom! Én vičtaun? Én důjůlajksinema? Én vičsinema? “ (s.15), ale i indickú angličtinu, ruštinu, dánčinu či nemčinu. Na druhej strane mu však nechýba jemnosť a citlivosť (nezabúdajme na Haklovu básnickú minulosť). Bez ohľadu na to, či rozpráva o výčapníkovi, narkomanke alebo bývalom väzňovi, tieto sa nevytrácajú. Práve naopak, sú korením Haklovho vycibreného štýlu, pomáhajú vykresliť jednotlivé osudy do najmenších (často bolestných) detailov. Každý príbeh tak vyznieva autenticky a dôveryhodne. V povetrí cítiť hustý, oči štípajúci, cigaretový dym pražských putík, jasne možno vnímať tváre stratených existencií štamgastov, prostitútok a povaľačov, alebo si uvedomiť pálenie tváre po presne mierenej facke či bolesť opuchnutého tela po depilácii.

Stručný, nepatetický štýl a vyhranený zmysel pre pointu Jedno odpoledne je epizóda, kde hlavný hrdina a rozprávač v jednej osobe s priateľom Pavlikom prežijú pozoruhodné popoludnie – zvyčajné miesta, známe tváre denných krčmových hostí, dve výčapníčky – toto sú rekvizity otvárajúce erotický začiatok s búrlivým pokračovaním, ktoré sa môže skončiť všelijako. A dej sa ešte len začína... Pod výstižným názvom První cizinci v Praze sa skrýva príbeh, v ktorom sa nečakane dohrnie do Honzovho bytu jeho terajšia priateľka Řípa spolu s Hustom, arabským Dánom, a ďalšími dvoma dánskymi priateľmi. Čudesná skupina sa, aj napriek živým Honzovým protestom, usadí v jeho byte, odkiaľ nerušene podniká každodenné výpravy do mesta. S Honzom, ktorému sa napokon pod tlakom objektívnych okolností podarí samozvaných hostí z bytu vykázať, okúsime neskôr (okrem celého radu zaujímavých príhod a nečakaných náhod) i napätie pri odhalení pravdy zabudnutého Hustovho oranžového medveďa – po jednom dôkladnejšom štúdiu totiž Honzo usúdi, že plyšák je podstatne ťažší, ako by sa na jeho veľkosť patrilo. Dlhšie časové pásmo zachytáva hlavná dejová línia dvojdielneho príbehu Zlaté časy, situovaná do polovice 80. rokov. V prvej časti sa zoznámime s Jenikom a jeho spolubývajúcimi Smrčkom, Elou a Fáfom, sovietskym občanom, práve prepusteným z výkonu trestu za príživníctvo. Spolu s Jenikom navštívime susedku Mirku, ktorá „jede na věcech“. Jenik prišiel pôvodne Mirke prečítať úryvok z Voltairovho Candida, aby jej tak pomohol prekonať krízu po príliš silnej dávke. Napokon však podľahne pokušeniu a drogu vyskúša. Výstižným popisom celej situácie Hakl opäť raz dokazuje svoj existencionalizmus a nechuť k prázdnym slovám a pózam. Pravdivo, bez prikrašľovania, nazýva veci pravým menom, volí radšej smutnú pravdu ako pretvárku či eufemistické zľahčovanie. Hakl nechce zbytočne šokovať, nemoralizuje ani neprevychováva. Problému hľadí priamo do očí, neuhýba a nevykrúca sa. Necháva na vnímavosť čitateľa, aby si vytvoril vlastný názor. V druhej časti stretávame opäť Fáfu. Kedysi nenapraviteľný optimista a „gašpar“ každej spoločenskej udalosti je dnes unavený, plný zúfalstva a životného smútku. Jenikovi vyrozpráva tragikomický príbeh svojej nešťastnej lásky ku krásnej „Mädchen z NDR“. Jej otec, potomok starej šľachtickej „von“ rodiny, pri ich prvom a zároveň poslednom stretnutí usúdil, že Fáfa nie je partia pre jeho krehkú, na klavíri hrajúcu, jedinú dcéru. V Láďovom posledním tangu nás pastelovo modrý boeing premiestni až do Bombaja. Silné indické slnko okamžite vyvolá ťažké kropaje potu na celom tele. Vedno s ryšavým Nemcom, novým Láďovým známym z letiskového taxíka, inhalujeme bombajskú atmosféru. Po noci strávenej na chodníku jednej z betónových ulíc hlavného mesta sa naši hrdinovia vyberú na vidiek. Ďalšia indická noc je plná stúpajúcej hladiny adrenalínu. Vydýchneme si až na poludnie nasledujúceho dňa, keď napokon všetci šťastne vystúpia z naprataného autobusu, ktorý viedol permanentne zaspávajúci vodič. Ocitáme sa na šírom indickom vidieku a spoločne s Láďom sa zoznámime s tunajšími zvykmi a obyčajami. Nebudeme sa tiež dlho čudovať, keď zistíme, že malé ružové prasiatka sa tu netmolia len na dvorčeku, ale po celom príbytku: „Za domem byl dvorek. Po dvorku a vůbec všude se motala malinká prasátka s modrýma očima. Měla dlouhé, zlaté řasy. Mrkala na Láďu. Koketní, ženská prasátka. Chodila i po domě a lezla až k Láďovi do ložnice, ale nerušila. Rochala v koutě, házela po Láďovi okem, ňuchala pod postelí, předstírala, že něco hledají, a zase odchádzela.“ (s. 104) Po množstve rôznych zážitkov napokon ukončíme indický výlet v nemocnici jedného prímorského mestečka, kam sa Láďo dostal kvôli žiarlivosti urazeného ctiteľa. Dlhé dni a noci prebdel v mrákotách na nemocničnom lôžku v izbe plnej „smradu černých sraček a bílé dezinfekce, který beze zbytku vyplňoval pokoj. Dobro a zlo bylo v jakés takés rovnováze, jako vždycky. A vedlejší produkty toho odvěkého zápasu byly k nevydržení, jako vždycky“ (s. 132), kým sa napokon odvážil na útek. Až v lietadle, na spiatočnej ceste do Čiech si uvedomil, že za celý ten čas v Indii nevidel ani jedného živého slona.

Instantná zmes románu Román Druhá třetina s prívlastkom rychlorozpustný, ktorý uzatvára Haklovu „desiatku“, je skutočne akousi instantnou zmesou všetkých doteraz použitých ingrediencií. Ústrednou postavou a rozprávačom je opäť Honza Beneš, ktorý sa márne snaží nájsť „vhodné“ a vyhovujúce zamestnanie – vystrieda ich niekoľko, od práce vo vodárňach, cez tvorcu reklamných sloganov, súkromného podnikateľa, až po konečné zistenie, že všetko je vlastne aj tak zbytočné: „Už se mi nechtělo někde zůstávat a zase si od začátku zvykat. Absolvoval jsem to už tolikrát, že jakmile jsem někam strčil nos, hned jsem plasticky a s nezvratnými detaily viděl, co by bylo za týden, za půl roku, za pět let. Denně polykat smrad a prach jednoho a toho samého místa, to by na tom zdaleka nebylo to nejhorší; nejhorší bylo, že to samo o sobě nestačilo. Že na to člověk musel spolu s těmi ostatními ještě i dnes a denně nadávat, jinak by mezi nimi nevydržel. Osvojovat si tenhle druh prašné žoviální skepse, to bylo přesně to, do čeho se mi už nechtělo.“ (s. 240) Opäť sa zoznámime s mnohými zaujímavými postavami. Okrem niekoľkých Honzových lások – prešibaná hrdzavá Radka, temperamentná Dana, nevypočitateľná a prelietavá Petruša – spoznáme napríklad pána Svobodu, bývalého kádrováka diplomatického zboru; pani Olczak z Gdaňska, vdovu po námornom kapitánovi a jej krásnu dcéru, ktorá stratila pri autohavárii kus zadku; sympatického, no striktného a prísneho riaditeľa firmy, ktorý si potrpel na „polomáčenkách“. Krátko sa tu mihne i Pavlik (obedujúci chlieb s kečupom), teraz ako riaditeľ neprosperujúcej firmy.

Nebojím sa pozrieť pravde do očí Rafinovaná štruktúra Haklových prozaických útvarov na prvý pohľad neodhalí fakt, že každý príbeh je zložený z niekoľkých krátkych, často od seba nezávislých, epizód (väčšinou označených ako jednotlivé kapitoly), ktorých dej plynie lineárne. Každá nová udalosť má tiež svoj vlastný koniec, ktorý potom otvára priestor pre nasledujúcu. Na začiatku sa preto nikdy nedá logicky predpokladať koniec. A ako správny majster pera Hakl nenechá čitateľa ani chvíľu oddychovať, ustavične ho drží v strehu, nedovolí, aby prestal sledovať kľukaté cestičky odvíjajúceho sa príbehu. Čo dodať na záver? Možno len toľko, že aj súčasná slovenská čitateľská obec by si zaslúžila akéhosi „slovenského Hakla“, vnímavého a vnímajúceho pozorovateľa spoločnosti, ktorý je schopný nastoliť problém v celej jeho podstate a bez obalu; pozorovateľa, ktorý nemá strach pozrieť pravde do očí a nebráni sa ani sebairónii a sebakritike: „Ve dne v noci po celém světě probíhala válka praktické většiny proti nepraktické menšině... Uvědomil jsem si, že budu vždycky, ať už se v budoucnu octnu na kterékoliv straně, vždycky budu latentní dezertér. Zaboha se mi nepodaří patřit ani k těm, ani k těm, a hlavně ne tehdy, až o to začnu doopravdy stát, unaven těmi obtížnými raply, se kterými jedinými si umím porozumět, a k smrti unaven těmi ostatními, těmi vylízanými pazdráty, které zajíma jen a jen to, jestli s nimi ten druhý v dané chvíli souhlasí.“ (s.148) Hakl sa však nechce posmievať. On len vecne a prakticky, bez zaujatia a výčitiek, konštatuje a „poukazuje“: „Bloudil jsem očima po lokále. Za sklenicemi se leskly tváře, zvyklé už předem souhlasit s kdejakou bandou šejdířů, která jim začne říkat, co mají dělat. Přes den souhlasit a po večerech nadávat, obojí úpřimně. Tahle praxe už formuje ksichty v Čechách desítky a stovky let.“(s. 144) A môžeme si byť istí, že (v) dnešnej spoločnosti má (ešte) stále čo povedať.

Emil Hakl: Konec světa. Argo, 2001

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984