Reklama
Reklama

Dej životov mužov predpisuje žena

Henrik Ibsen bol určite znalcom ženského šarmu a mysle, keď dokázal stvoriť takú ženskú postavu, ako je Rebeka Westová. Dal jej dušu a počaril ňou všetkým mužom. Vzala im vlastnú tvár a schopnosť samostatne konať tak nebadane, že by si to ani jeden nedokázal uvedomiť, keby to nahlas nevyslovila svojimi ústami.
Počet zobrazení: 463
11b-m.jpg

Henrik Ibsen bol určite znalcom ženského šarmu a mysle, keď dokázal stvoriť takú ženskú postavu, ako je Rebeka Westová. Dal jej dušu a počaril ňou všetkým mužom. Vzala im vlastnú tvár a schopnosť samostatne konať tak nebadane, že by si to ani jeden nedokázal uvedomiť, keby to nahlas nevyslovila svojimi ústami.

Divadlo P. O. Hviezdoslava siahlo k náročnej problematike Ibsenovej hry Rosmersholm vzápätí po komediálnejšom Oskarovi Wildovi. Premiéra bola 12. apríla 2003 na javisku Činohry SND v Bratislave. Dej životov mužom v nej predpisuje žena. Stáva sa manipulátorkou, aj keď nebadane. Ponurá atmosféra osamelého domu na severskom vidieku podfarbuje náročnú navrstvenú dejovú líniu hry plnú motívov a konania. Režisér Vladimír Strnisko sa rozhodol pre tento titul po vyše šesťdesiatich rokoch, keď v roku 1940 túto hru režíroval Ján Jamnický na javisku Činohry SND. Nestratila svoju aktuálnosť v istých momentoch ani po takmer dvoch storočiach od svojho vzniku, keď ju Ibsen napísal ako prejav svojej spisovateľskej zručnosti a znalosti ľudského jadra. Je analýzou ženskomužského vzťahu a človečenskej duše. Dráma Rosmersholm bola jednou z posledných jeho hier. Vložil do nej všetko svoje vedomie aj tušenie a predložil v rozsiahlom diele čitateľovi a zároveň divákovi množstvo pólov konania ako jeden subjekt a obrovský labyrint myšlienok. Hra má vo svojej pôvodnej podobe skoro štyri hodiny, ale režisér skresal jej dejovú líniu na dve hodiny. Zhutnil pocitovosť a reakčnosť do kratšieho času tak, aby hre neubral na dynamike. Dlhé sedenie za veľkopanským stolom nie je po chuti ani samotným hercom, takže za stodvadsať minút Strnisko povytriasa z človeka všetko, čo v ňom je. Rosmer je pod vplyvom svojej priateľky, ktorej pravú tvár nepozná. Vzdá sa svojej viery a spácha spolu s ňou dokonca samovraždu. Stáva sa takzvaným voľnomyšlienkárom, keď vystúpi z protestantskej cirkvi. To však neprospieva politickým záujmom ani jedného z jeho pomyselných priateľov. Oni evidentne ťažili z jeho presvedčenia a úcty, ktorej sa tešil počas svojho vtedajšieho postavenia. Tu sa Ibsen nebál napadnúť, alebo načrtnúť hodnotový rebríček človeka, čiže z hľadiska tejto polohy sa dostáva spomenuté manipulátorstvo a „zlomyseľné“, až zištné konanie Rebeky (Anna Javorková) voči Rosmerovi (Marián Geišberg) kontroverzným. Ani postava Pani Helsethovej (Viera Strnisková) nie je naivnou podriadenou slúžtičkou bez rozmýšľania. Do nej Ibsen vsadil a režisér ponechal kus ženského umu, ale zároveň ju obdaril mužskou zádumčivosťou, či mlčanlivosťou. Je neutrálna a zostáva čistá. Absorbuje okolité vnemy s ranami na duši, ale bez slov. Vidí trápenie aj zmeny, ale mlčky sa prizerá. Rektor Kroll (Jozef Vajda), brat zosnulej Rosmerovej manželky Beáty je rovnako očarený Rebekiným šarmom, čo však navonok neovplyvňuje jeho konanie natoľko ako Rosmerovo. Ale iba naoko, pretože neskôr sa práve ona stáva jeho najväčším nepriateľom. Dopustila sa svojho nekalého konania voči všetkým v Rosmerovej rodine. Ťažisko Krollovho aj Mortensgaardovho (Richard Stanke) záujmu, Rosmerovu vieru sňala práve ona. Tu sa ukáže jeho pravá tvár všetkých, keď už Krollovi neprekáža ani utrpenie, ktorí švagor uštedril jeho mŕtvej sestre počas jej života. Práve z tohto vyplýva, že Rebeka nie je zďaleka taká zákerná. Priznáva však vyšší cit, ktorý je úprimný a vedie, vlastne postupne ju priviedol, k jej konaniu. Privádza priateľa k spoločnej samovražde. Dvojitou smrťou sa stanú obaja nesmrteľní a očistia Beatinu pamiatku. Režisér Strnisko siahol v obsadení po istote, ktorú v predstaviteľoch tejto hry už poznal z viacerých inscenácií. Anna Javorková je partnerkou Jozefa Vajdu aj v Bergmanových Scénach z manželského života na Malej scéne SND a s Mariánom Geišbergom sa často objavuje na komornom javisku Divadla a.ha.. Nebola to ani pre jedného z nich nová herecká poloha, nakoľko náročnejšie tituly sú pre nich priam ako stvorené. Režisér vlastne vsadil na tú správnu kartu. Scéna Pavla Andraška je harmonická nepreplnená a tajomná, čo podfarbuje aj samotné odvíjanie deja. Mnohí si iste nájdu v predstavení nejeden motív svojho konania, či nejednu pohnútku, ktorá v nich väzí. Je to nazretie do duše. Ani titul predstavenia, pre niekoho možno ťažšie vysloviteľný (rosmersholm – vyslovuj ako počuješ ), by nemal byť prekážkou. Podľa slov šéfa Činohry Juraja Slezáčka nie je žiaden dôvod na jeho zmenu. Je pre Ibsena a hru charakteristickým.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama