Demokratizácia krajiny
Krajiny Ďalekého východu: Čína, Kórea a Japonsko sa chceli brániť útoku európskeho kolonializmu absolútnou izoláciou svojich krajín od zvyšku sveta. Čína sa vpádu cudzincov nakoniec neubránila, ale bola priveľká a bolo priveľa záujemcov, ktorí zabránili, aby sa stala kolóniou ako napríklad India. O Kóreu javilo záujem Rusko. Lenže na Ďalekom východe sa zjavila nová mocnosť, ktorá si čoskoro vynútila rešpekt – Japonsko.
Systém v Japonsku mnohými znakmi pripomínal európsky feudalizmus. Forma vlády nad krajinou však bola veľmi svojská: hoci hlavou krajiny bol formálne cisár, jeho právomoc bola zredukovaná iba na niektoré náboženské úkony a skutočnú moc mal v rukách tzv. šógun – formálne iba veliteľ japonskej armády, v skutočnosti neobmedzený vládca, ktorý, pravda, vládol v cisárovom mene. Išlo tu o zaujímavý paradox – modernizácia krajiny sa mala uskutočniť tak, že sa cisárovi vrátila do rúk absolútna moc.
Revolúcia Meidži V tejto súvislosti môžeme napríklad uviesť, že dovtedajšie delenie obyvateľstva na štyri stavy sa zmenilo na rozdelenie na štyri skupiny: cisára a príslušníkov cisárskeho rodu, vyššiu šľachtu (dvorná šľachta a kniežatá), nižšiu šľachtu (samuraji), prostý ľud (obyvateľstvo nesamurajského pôvodu, napríklad roľníci a obyvatelia miest) a vyvržencov (buraku, ktorí sa zaoberali tzv. nečistými remeslami ako mäsiarstvom alebo odstraňovaním mrcín). Formálne bola medzi týmito skupinami vyhlásená rovnosť pred zákonom. Prestali platiť aj dovtedajšie predpisy o obliekaní, mieste bydliska, výbere povolania, prístupe k vojenským a úradníckym hodnostiam a uvoľnil sa zákaz sobášov medzi jednotlivými sociálnymi skupinami. Fakticky však nerovnoprávnosť ostala. Napríklad vyvrženci zostali bývať vo svojich getách a naďalej ich považovali za menejcenných. Aj postavenie samurajov sa zmenilo len minimálne. Väčšinou tvorili dôstojnícky zbor japonskej armády a považovali ich za nositeľov ozajstných japonských tradícií.
Japonská ústava Keď japonskí odborníci študovali ústavné systémy jednotlivých európskych krajín, dospeli k záveru, že najlepším vzorom pre japonskú ústavu by bola pruská. Na vypracovávaní textu ústavy sa potom zúčastnili aj japonskí právnici. Ústavu vyhlásili 11. februára 1889, v deň, na ktorý pripadá podľa japonských mýtov založenie cisárstva. Nielen tento dátum, ale aj ceremónia, počas ktorej text ústavy prevzal predseda vlády z rúk panovníka, mali Japoncom ukázať, že ústava je vlastne darom cisára jeho ľudu. Prvý paragraf jej textu sa týkal cisára, ktorého osoba bola vyhlásená za „posvätnú a nedotknuteľnú“ a ako predstaviteľ „večnej a neprerušenej“ línie panovníkov bol jediným zdrojom moci v krajine. Mal právo zasahovať do činnosti všetkých orgánov výkonnej moci, ktoré boli podľa ústavy nadradené zákonodarným a súdnym orgánom. Členovia vlády boli zodpovední cisárovi. Cisár mal právo vyhlasovať vojnu a uzatvárať mier, menovať a odvolávať vysokých vládnych a vojenských hodnostárov, zvolávať a rozpúšťať parlament. Cisár bol tiež hlavným veliteľom pozemnej armády a vojenského námorníctva. Ústava funkciu parlamentu výrazne obmedzovala. Mal síce právo prerokovávať, schvaľovať alebo odmietať vládne návrhy, ale vláda nebola parlamentu zodpovedná. V prípade zamietnutia návrhu štátneho rozpočtu vláda nemusela odstúpiť, ale automaticky platil minuloročný rozpočet. Ľud bol podľa ústavy poddaným cisára a jeho hlavnou povinnosťou bola úcta a oddanosť panovníkovi. Demokratické práva boli do ústavy začlenené v minimálnej miere a obmedzovali ich zákony. Autoritu panovníka navyše posilnilo, že staroveký mýtus o jeho božskom pôvode bol vyhlásený za oficiálnu štátnu doktrínu. Konštitučnosť japonského štátneho systému bola do značnej miery formálna.
Japonsko sa stáva mocnosťou Do sféry japonských mocenských záujmov patrila predovšetkým Čína a Kórea. Po porážke Číny vo vojne v roku 1894 v Kórei vypuklo protivládne povstanie, ktoré mali pomôcť potlačiť čínske vojská. Táto intervencia bola zámienkou, aby Japonsko vyhlásilo Číne vojnu. Počas bojov mali Japonci drvivú prevahu. V roku 1895 musela Čína uznať „nezávislosť“ Kórey, čo fakticky znamenalo, že sa voči nej vzdáva všetkých nárokov, Japonsku musela odstúpiť polostrov Liao-tung, ostrov Taiwan a Pescadorské ostrovy. Japonská diplomacia získala za spojencov Veľkú Britániu a neskôr USA, ktorým priznala práva na Filipíny. Hlavným protivníkom v regióne sa postupne stávalo Rusko. To malo záujmy v Mandžusku, kde vraj dokonca existovali plány premeniť ho na akési „Žltorusko“, a v Kórei. Aj vojna s Ruskom sa skončila zdrvujúcim víťazstvom a Kórea sa o niekoľko rokov neskôr mohla stať japonskou kolóniou. Lenže americké sprostredkovanie rusko-japonského mieru obmedzilo japonské zisky a Rusko v tomto regióne ostalo silným činiteľom. Počas prvej svetovej vojny sa Japonsko stalo spojencom mocností Dohody a získalo tak nemecké územia v Číne a Tichomorí.
„Tanakovo memorandum“ a Japonsko v 2. svetovej vojne V roku 1929 uverejnila čínska tlač dokument, ktorý mal byť zhrnutím výsledkov tzv. Východnej konferencie, ktorá sa konala v júni a júli 1927 v Tokiu. Zúčastnili sa na nej zástupcovia ministerstva pozemnej armády a vojenského námorníctva, oboch generálnych štábov, Kuantungskej armády (japonských vojsk, ktoré boli v Mandžusku na hraniciach s Ruskom) a japonských diplomatov, ktorí pôsobili v Číne. Číňanmi uverejnený text mal vraj predložiť premiér Tanaka japonskému cisárovi. Hoci pravosť dokumentu sa nikdy nepotvrdila, jeho obsah zodpovedá nasledujúcim krokom japonskej zahraničnej politiky. Japonci mali najprv ovládnuť Mandžusko, potom dobyť celú Čínu a začať boj za podrobenie ďalších ázijských krajín a možno aj celého sveta. Konštatovala sa v ňom nevyhnutnosť vojensky sa vysporiadať nielen s Čínou, ale aj so Spojenými štátmi americkými a Ruskom. V lete 1931 došlo k záhadnému výbuchu na trati Juhomandžuskej železnice. Japonské vojská potom začali útok na čankajškovskú armádu, ktorú napokon vytlačili z územia celého Mandžuska. Prvého marca 1932 bol vyhlásený bábkový štát Man-čou-kuo, na ktorého čelo Japonci dosadili posledného čínskeho cisára Pchu I, ktorého zvrhla revolúcia v roku 1911. Kauzu japonskej agresie proti Číne začala vtedajšia Spoločnosť národov prerokovať až v roku 1933 a navrhla nový štát neuznať. Na protest proti tomuto rozhodnutiu Japonsko vystúpilo zo Spoločnosti národov. Japonsko našlo spojencov v nacistickom Nemecku a fašistickom Taliansku. V roku 1937 Japonci zaútočili na ďalšie čínske územie. Hoci japonské vojská dosiahli významné úspechy, Čína sa nevzdávala. Na okupovanom území existovalo rozsiahle partizánske hnutie. Napriek vlečúcej sa vojne v Číne Japonsko zaútočilo najprv na francúzske kolónie v Indočíne, obsadilo Indonéziu, Malajsko, Singapúr a Barmu. V decembri dokonca podniklo úrok na USA. Dá sa povedať, že až do roku 1942 Japonci víťazili, ovládli dokonca územia v polovici Tichého oceánu. Po neúspešnom útoku na ostrov Midway Američania uštedrili Japoncom také straty, ktoré znamenali prelom vo vojne. Hoci Američania potom zaznamenávali úspechy, Japonci kládli veľmi tuhý odpor. Symbolom tohto odporu boli tzv. kamikadze, lietadlá riadené pilotmi – samovrahmi. USA si preto želali, aby po ich boku do vojny zasiahol aj Sovietsky zväz. Ten však krátko pred nacistickou agresiou uzavrel s Japonskom pakt o neútočení. Napriek incidentom so zadržanými loďami a napriek prestrelkám na hraniciach, Japonsko pakt dodržalo. ZSSR preto žiadalo za vstup do vojny isté zisky, nielen návrat Kurilských ostrovov a južného Sachalinu, ale aj územia v Číne (prístavy Ta-lien a Lü-šun), prípadne okupačnú zónu v Japonsku. USA okupačnú zónu v Japonsku ZSSR odmietli dať, ale zato bol na dve okupačné zóny rozdelený Kórejský polostrov.
Americká okupácia Japonska Počas Postupimskej konferencie vydali vlády USA, Veľkej Británie a ZSSR deklaráciu, ktorá vyzývala Japonsko, aby prijalo bezpodmienečnú kapituláciu. Spojenci v tejto deklarácii zároveň vyhlásili, že nechcú Japoncov „zotročiť ako rasu, ani zlikvidovať ako národ“, požadovali však potrestanie vojnových zločincov a vytvorenie záruk pre skutočnú demokratizáciu Japonska. Signatári zároveň varovali pred dôsledkami odmietnutia tejto deklarácie. Japonský premiér Suzuki vyhlásil, že ignoruje túto deklaráciu. Malo to dva dôsledky: Američania použili nukleárne zbrane a Sovietsky zväz vyhlásil Japonsku vojnu. Po okupácii Japonska sa realizovali tzv. MacArthurove reformy, ktoré boli nazvané podľa veliteľa amerických okupačných vojsk. Treba tu však podotknúť, že v čase japonskej kapitulácie nemali ešte USA konkrétnejšiu predstavu o úlohe, ktorú má mať vo svete povojnové Japonsko. Centrom amerických záujmov bola čankajškovská Čína, ktorá mala byť hlavnou oporou USA v regióne Ďalekého východu. Prvým krokom k demokratizácii bolo nariadenie, podľa ktorého sa mali zrušiť všetky obmedzenia demokratických práv a slobôd, mali byť prepustení politickí väzni, rozpustená tajná polícia kempejtaj a ďalšie represívne orgány. Úplne novým javom v japonskom politickom živote bola legalizácia komunistickej strany. Z demokratizačných reforiem malo najväčší význam vyhlásenie novej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947. Inštitúcia cisárstva sa síce zachovala, ale cisár musel vyhlásiť, že sa zrieka mýtu o svojom božskom pôvode, a ústava ho zbavila možnosti zasahovať do politiky. V ústave sa nehovorilo o cisárstve, ale o japonskom štáte. Vláda sa zodpovedala parlamentu. Kapitola o právach a povinnostiach občanov zaručila nebývalé demokratické slobody. V ústave sa tiež Japonsko zrieklo práva mať armádu a medzinárodné spory riešiť silou. Pre ďalší osud ústavy sa ukázalo rozhodujúcim ustanovenie, že jej zmenu musia schváliť nielen dve tretiny poslancov oboch komôr parlamentu, ale aj všeľudové hlasovanie. Vplyv militaristickej statkárskej vrstvy zlomila pozemková reforma. Rozpustené mali byť tiež tzv. monopoly zaibacu, no reforma zasiahla iba dvadsať najväčších. Reformou prešiel aj školský systém, ktorý namiesto výchovy k šovinizmu a militarizmu mal vychovávať v duchu demokracie a tolerancie. Americkú politiku v Japonsku modifikovali dve udalosti: víťazstvo Mao Ce-tunga v Číne a neskôr vojna v Kórei. Je paradoxom, že práve táto vojna viedla k takému nárastu výroby v Japonsku, že sa dalo hovoriť o „hospodárskom zázraku“.
