Povstanie vo varšavskom gete

V minulom storočí sa antisemitský mýtus, že Židia nechcú a nevedia ani bojovať, ukázal ako lživý výmysel. Existuje viacero prípadov, keď sa ľudia, ktorým nacisti predurčili smrť, postavili na ozbrojený odpor, aby aspoň zomreli so cťou, s vedomím, že sa dokázali vzoprieť zlu. Existuje niekoľko príkladov takýchto povstaní. Ozbrojení Židia napríklad zničili vyhladzovací koncentračný tábor v Treblinke.

Nacisti pri holokauste zneužili svoje znalosti židovskej mentality. Z dovtedajších dejín si Židia vyvodili ponaučenie, že každé prenasledovanie, hocako ukrutné, sa raz skončilo. Požiadavky utláčateľov mali nakoniec svoje obmedzenia a dali sa splniť. Pokiaľ viem, na rozdiel od kresťanov, si Židia nikdy nedokázali predstaviť, že diabol sa môže zjaviť aj v ľudskej podobe. Nacisti dali židovským obciam zdanie samosprávy. Táto samospráva musela zostavovať zoznamy, hlásiť úmrtia a pôrody, presadzovať medzi Židmi nacistické nariadenia. Títo predstavitelia trpeli tragickou ilúziou, že ak budú nacistom slúžiť, tak sa aspoň oni zachránia. Tento systém nadobudol najodpornejšiu podobu v getách na okupovanom území Poľska, v Lodži a vo Varšave. Vo varšavskom gete mohlo žiť okolo pol milióna Židov. Od hladu a chorôb z nich zomrelo najmenej 83 tisíc. Aj v getách sa prejavili snahy aspoň trochu si spríjemniť život v tamojšej beznádeji. Existovali tam orchestre, kabarety a divadlá, tajne sa tlačili a rozširovali noviny. V júli 1942 sa židovský predák varšavského geta Adam Cziernakow dozvedel pravdu o holokauste. Uvedomil si, že jeho kolaborantstvo s nacistami nedokáže nikoho zachrániť. Otrávil sa a zanechal list, v ktorom napísal: „Som bezmocný. Srdce mi puká ľútosťou a smútkom. Nemôžem to už naďalej znášať. Môj čin všetkým vyjaví pravdu a možno im ukáže cestu, čo robiť.“ Keď obyvatelia giet boli postupne odsunovaní do vyhladzovacích táborov, niektorí Židia sa predsa len odhodlali k boju. Žiaľ, aj v getách boli rozdelení na rôzne politické smery a názorové skupiny, takže sa nevedeli dohodnúť na spoločnom obrannom pláne. Vo Varšave si však vybudovali systém podzemných bunkrov, ktoré boli napojené na mestskú kanalizáciu. Vodcom bojovej skupiny, ktorá pozostávala zo 750 Židov, bol Mordechaj Anielewicz. Podarilo sa im získať deväť pušiek, päťdesiatpäť pištolí a niekoľko granátov. Nacisti rozhodli, že 19. apríla 1943 varšavské geto, v ktorom žilo ešte okolo 60 tisíc ľudí, zrovnajú so zemou. Narazili však na zúfalý odpor. Povstalci dokázali bojovať v rozvalinách a na presuny využívali mestskú kanalizáciu. Vodca povstania padol 8. mája, ale jeho spolubojovníci dokázali vzdorovať ešte ďalších osem dní. Pripomínam, že keď kancelár Willi Brandt 7. decembra 1970 kládol k pamätníku hrdinov varšavského geta kvety, poklonil sa, pokľakol a v očiach sa mu zjavili slzy. Vo vtedajšom západnom Nemecku sa potom ozvali hlasy, ktoré toto gesto zmierenia ostro kritizovalo ako „priveľké“.