Reklama
Reklama

Medzi enkulturáciou a akulturáciou (2. časť)

Kultúrni antropológovia chápu kultúru ako súbor stratégií, ktoré umožňujú človeku adaptovať sa na podmienky prostredia, v ktorom žije. Oddelenie časti etnického spoločenstva od jadra materského etnika však narúša takto ustálený kultúrny systém.
Počet zobrazení: 447

Kultúrni antropológovia chápu kultúru ako súbor stratégií, ktoré umožňujú človeku adaptovať sa na podmienky prostredia, v ktorom žije. Oddelenie časti etnického spoločenstva od jadra materského etnika však narúša takto ustálený kultúrny systém.

Etnologické výskumy v prostredí slovenských minorít v strednej a južnej Európe jasne ukazujú, že možnosti ekonomického a sociálneho vzostupu i urýchlenie modernizačných procesov sa stávajú ďaleko silnejšími faktormi v ich spôsobe života ako tradícia. Tradícia, ako kvalitatívna kategória kultúrnych hodnôt koncentrovaných v kolektívnom vedomí ľudí a odkazovaných z generácie na generáciu v čase, je nevyhnutnou podmienkou existencie každého etnosociálneho spoločenstva. Napriek tomu sa v prostredí slovenských minorít veľmi rýchlo zabúdajú informácie o javoch kultúry, ktoré prestávajú plniť svoju reálnu funkciu v každodennom živote. Aby nevystupovala tradícia v sociálnom organizme ako konzervatívna sila, vyberá si z nej nastupujúca generácia tie kultúrne javy, ktoré v spôsobe život zodpovedajú jej predstavám.

Modernizačné a civilizačné trendy Každé obdobie spoločenského vývinu stavia pred ľudí nové ideály hodnôt, ktoré sa potom usilujú napĺňať. Tento dynamický proces kultúry spočíva v tom, že sa kultúrne hodnoty prispôsobujú potrebám a možnostiam spoločnosti, v ktorej vznikajú a ktorú súčasne i spoluvytvárajú. Je poslaním etnológie zachytiť toto kultúrne kontinuum v jeho historických i etnických aspektoch. Aj kultúrny vývoj strednej a juhovýchodnej Európy prebieha nepretržite ďalej. Etnológia dnes vie rozlíšiť roľnícku predindustriálnu kultúru od industriálnej. Na rozdiel od tradičnej, roľníckej, v ktorej na utváranie kultúrnej identity bolo dôležité osvojiť si súvekú kultúru v národnom jazyku, obdobie modernizácie, ktoré sa v Európe začalo už v polovici 18. storočia, prinieslo nové civilizačné podnety a znamenalo zrelativizovanie nielen etnickej, ale i regionálnej identifikácie obyvateľstva k svojim kultúrnym tradíciám. Mnohé z nich celkom miznú. Dvadsiate storočie bolo svedkom prehlbujúceho sa dialógu medzi kultúrami. Proces modernizácie, chápaný ako ústup od tradície a strata významu tradičných noriem, viedol ku kultúrnej diskontinuite, často až k spochybneniu tradičných systémov hodnôt. Táto tendencia globalizácie spôsobu života vedie v mnohých oblastiach k nivelizácii kultúrnych rozdielov. Vzory kultúrneho a sociálneho správania sa budú v celosvetovom meradle pravdepodobne čoraz väčšmi zbližovať. Stratou hodnôt a funkčnosti tradičnej kultúry tento proces výrazne akceleroval. Úmerne tomu strácala tradičná kultúra i miesto v kultúrnej identifikácii etnického spoločenstva. Pre človeka modernej doby tradície strácajú svoju posvätnú zvrchovanosť a príťažlivosť, tvrdí etnologička O. Danglová. Človek postmodernej doby už nie je nútený uctievať hodnotový svet svojich predkov spojený s obmedzením vlastného práva byť sám sebou. Súčasne však postmoderná kultúra otvára priestor k opätovným návratom k tradičným predstavám, k lokálnym, regionálnym i etnickým hodnotám. Tento proces prebieha i v prostredí slovenských menšín v strednej a juhovýchodnej Európy. I to je výsledok modernizácie, ktorá by mala byť vždy spojená s pluralitou kultúrnych hodnôt. Proces modernizácie môžu sprevádzať pozitívne, ale i negatívne dôsledky. Ak majú byť pozitívne, musí proces modernizácie prebiehať kontinuitne, v otvorenom systéme, kde zmena nie je deštrukcia, ale adaptácia v systéme, v ktorom racionalizmus nie je zamieňaný sociálnym inžinierstvom, kde sa záujmy ľudí formujú zdola (Ľ. Lipták). Aj keď takýto systém musí byť otvorený, jeho kultúrne hodnoty sa vytvárajú v prostredí ich nositeľov a prenos z iného kultúrneho prostredia je selektívny, schopný prispôsobiť sa miestnym kultúrnym vzorom. Známy poľský sociológ Z. Bauman však upozorňuje, že globalizácia, ako prejav modernizácie, t.j. procesu zmien životných podmienok ľudí, má i svoju druhú stránku – lokalizáciu. Byť lokálny znamená stratu vplyvu pri vytváraní globálnych hodnôt, pripútanosť k lokalite, kde neznalosť miestnej kultúry vydeľuje cudzincov spomedzi domácich. Úplné oslobodenie sa od priestoru a kultúry však nie je možné. Podľa neho je to len želaný stav pre novovytvorenú elitu, ktorá sa svojou nezávislosťou na priestore zbavuje zodpovednosti za lokálne dosahy svojich rozhodnutí. Teritórium tak stráca svoj priestorový i kultúrny význam, zároveň však stráca i schopnosť poskytovať identitu tým, ktorí v ňom žijú. Tu možno súhlasiť s názorom V. Krupu, že ak by mala byť takáto univerzálna kultúra len akýmsi spoločným menovateľom, komercionalizovanou subkultúrou, nestojí za to o ňu usilovať. I v tejto rovine hádam prinesie život a zdravý rozum potrebnú vyváženosť. V akokoľvek zjednotenej Európe či globalizovanom svete, a to sa netýka len slovenských minorít, nás nakoniec budú posudzovať podľa kultúrnych počinov, tradícií, ale aj schopnosti adaptovať sa na civilizačné výzvy okolitého sveta.

Zdroje etnickej predpojatosti Napriek predpokladom kultúrnej globalizácie, urýchlenej modernizačnými procesmi, etnologické výskumy i každodenný život dokazujú, že etnická identita, ako istý druh kolektívnej identity ľudí, má i v súčasnosti svoj význam, ktorý môže v multietnickom prostredí narastať. Môže sa stať dokonca zdrojom potencionálnych konfliktov. Najstabilnejšou formou kultúrnej identity spoločenstva je národ, ktorý si na ochranu vlastnej identity obyčajne vyberie tú najefektívnejšiu formu – národný štát. Je to prirodzené, veď národné vedomie predstavuje i veľa pozitívnych momentov. Národ poskytuje spôsob, ako vyjadriť svoju identitu, svoju kultúru i väzbu na svoju komunitu. Ak však pritom nie sme schopní prekročiť hranicu kultúry vlastného národa, môže sa stať, že aj mnohé kultúrne javy sa v symbolickej rovine dostanú do pozície etnického znaku, ktorý potom môže byť i zdrojom etnickej predpojatosti a etnocentrizmu. Neochota niektorých západoeurópskych národov vzdať sa národnej meny v prospech jednotnej európskej meny je toho najaktuálnejším príkladom. Je preto potrebné objavovať príčiny tohto druhu etnickej, kultúrnej či ekonomickej identifikácie, ktorej vyvolávanie je často len politická, ekonomická alebo konfesionálna objednávka.

Kolektívne dielo Európy – kultúra Každý priestor, kde žijú ľudia, je kultúrne jedinečný. Kultúra má však vo svojej podstate výber a prijímanie informácií i z okolitého sveta, ktoré ju neustále zbližujú s inými kultúrami. Tento prirodzený proces prebiehal a prebieha aj v prostredí slovenských enkláv v strednej a juhovýchodnej Európy. Iste sa dá súhlasiť s myšlienkou, že najväčším kolektívnym dielom Európy je jej kultúra. Kultúra slovenských menšín tvorí jej významnú časť. I na nej vidieť, že spôsob života ľudí je podmienený rozmanitosťou, ale zároveň obsahujú všetko, čo je potrebné pre budovanie celkov. Ani kultúra európskych národov nepozná preto osamotenie. Už od svojho vzniku hľadá v tomto geografickom priestore rovnováhu medzi zvláštnym a všeobecným, medzi časťou a celkom. Historické i etnologické štúdie dokázali, že kultúry rôznych národov boli oddávna poprepájané vzájomnými vplyvmi a zhodnými prejavmi v spôsobe života. Od každého etnického spoločenstva záviselo, i bude závisieť, ako na jednej strane zvládne kontakty s inými kultúrami a na druhej strane vlastnú identifikáciu v rámci nich. Prínosom etnológie je schopnosť poukázať nielen na spoločné a diferencované črty v kultúre etnických spoločenstiev, ale i snaha vysvetliť, prečo je to tak. A to je prvý predpoklad vzájomného porozumenia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama