Reklama
Reklama

Strašiak menom školné

Otázka školného sa dostala do neproduktívnej polohy. Čím väčšmi sa politizuje, tým väčšmi sa vzďaľujeme riešeniu, ktoré by bolo prospešné pre všetkých aktérov: študentov, univerzity i daňových poplatníkov.
Počet zobrazení: 373
15-m.jpg

Otázka školného sa dostala do neproduktívnej polohy. Čím väčšmi sa politizuje, tým väčšmi sa vzďaľujeme riešeniu, ktoré by bolo prospešné pre všetkých aktérov: študentov, univerzity i daňových poplatníkov.

V prvom rade si treba uvedomiť, že jedným z výsledkov vysokoškolskej reformy, či presnejšie reformy financovania vysokých škôl je to, že sa konečne zaviedol systém školného – vytvoril sa mechanizmus, ktorý nahrádza financovanie v štýle „od buka do buka“ istými pravidlami. Školy dostávajú (v zásade) finančné prostriedky systémom „na študenta“. Pokojne môžeme tieto prostriedky nazvať školným, hoci sú (zatiaľ) plne hradené z verejných zdrojov. Už toto je oproti minulosti veľký pokrok. Druhým krokom však musí byť „vyladenie“ tohto mechanizmu financovania tak, aby výška školného reálne vyjadrovala náročnosť toho-ktorého druhu štúdia, aby tento finančný nástroj nepreferoval kvantitatívny rozvoj školstva pred kvalitatívnym, nebol likvidačný pre menšie študijné odbory či vedecký výskum, nezneprístupnil vysokoškolské vzdelanie sociálne slabším skupinám a pod. To nie je jednoduchá úloha a otázka, či sa na hradení školného budú podieľať i priamo študenti, prípadne v akom pomere, je síce najmedializovanejšia, ale zďaleka nie najdôležitejšia v celom systéme.

Pri hľadaní vhodného mechanizmu financovania univerzít si treba ujasniť, čo si od nového systému určovania a hradenia školného sľubujeme: zrejme by mal viesť k zvýšeniu kvality, výkonnosti a efektívnosti nášho vysokého školstva. Rozmenené na drobné to znamená, že musí zaviesť: princíp konkurencie medzi jednotlivými školami, medzi študentmi, súťaž škôl o najlepších študentov a podporovať záujem študentov o štúdium na najlepších školách. A aby toho nebolo málo, musí to byť mechanizmus, ktorý urobí naše vysoké školstvo konkurencieschopné v medzinárodnej súťaži. A to všetko tak, aby bol nový systém „politicky“ priechodný.

Prvý pokus zaviesť školné hradené (aj) študentmi nevyšiel. Externé štúdium sa spoplatniť nepodarilo. Nový systém mal podľa argumentov jeho obhajcov prinajmenšom legalizovať stav, keď sa školné vyberalo nepriamo. Ako protiargument slúžila reálna obava, že po pootvorení týchto dvierok budú mať školy tendenciu posilňovať finančne zaujímavé externé formy štúdia na úkor denných, čo je sotva v celospoločenskom záujme. Navyše celému nápadu chýbalo presvedčivé zdôvodnenie, prečo by mali platiť len externisti – teda študenti, ktorí spravidla platia dane a nepriamo tak hradia svoje vzdelávanie, ktoré je navyše lacnejšie.

Druhý pokus čiastočne odbremeniť verejné zdroje od nákladov na školné sa už má týkať aj poslucháčov denných foriem štúdia. Výška poplatku má závisieť od nákladov a musí byť nenulová. Pre sociálne slabších študentov sa uvažuje so systémom štipendií. Z hľadiska cieľov vysokoškolskej reformy však takáto forma prináša viac nevýhod ako výhod. Zabezpečí síce školám zvýšené príjmy (poplatky mínus zdroje pre sociálne štipendiá), študenti po spoplatnení môžu (teoreticky) žiadať lepšie služby, ale to je tak všetko. V prvom rade je diskutabilné určovanie výšky študentom hradeného školného. Problém je stanovenie jeho dolnej a rovnako i hornej hranice. Stanovením minima, ktoré študent bude musieť hradiť, sa štát vzdáva jednoduchej možnosti podporiť záujem o odbory strategického významu, ktoré sú však momentálne vďaka jeho vlastnej zlej politike málo atraktívne (napr. učiteľstvo). Navyše si komplikuje možnosť pozitívnej diskriminácie pri prístupe k vyššiemu vzdelaniu pre tie sociálne skupiny, ktorým je prakticky uzavreté i v podmienkach „bezplatného“ školstva. Samotná automatická podpora sociálne slabších bez ohľadu na to, ako usilovne študujú, je rezíduum z toho najhoršieho, čo nám voľakedy ponúkala zdiskreditovaná „sociálna“ politika prednovembrového režimu. Takáto forma pomoci je z hľadiska štúdia totálne domotivujúca. Rovnako veľký problém bude pri tomto systéme predstavovať odchod (často najnadanejších) maturantov za vzdelaním tam, kde im ho poskytnú kvalitnejšie – a navyše bezplatne.

Takisto je problematické i zavedenie hornej hranice výšky poplatkov hradených študentmi. Obmedzuje to možnosť vytvárania špičkových študijných programov, ktoré by poskytovali také vzdelanie, že by si zaň záujemcovia ochotne zaplatili i viac. Toto je však úzko späté s hodnotením úrovne vysokých škôl – nie výrok akreditačnej komisie, ale kvalita uplatnenia absolventov takéhoto štúdia presvedčí potencionálneho uchádzača, že to budú dobre investované peniaze. Politická priechodnosť navrhovaných riešení nie je o nič menším problémom. Sami študenti pociťujú, že nie je v poriadku, aby na školách „študoval“ zadarmo (a zaberal miesto) kolega, ktorého v posluchárni sotva vidno a ktorý len s vypätím síl všetkých naokolo „prelieza“ do vyššieho ročníka. Študentov však bude treba presvedčiť, že ak by si za vzdelanie mali priplácať, tak výška poplatku bude závisieť od jeho kvality (a prípadne vlastnej usilovnosti). Rovnako školy musia cítiť, že im študenti nielen prinášajú peniaze, ale ich množstvo bude transparentne závisieť (i) od kvality toho, čo im ponúknu. Daňoví poplatníci musia zasa cítiť, že peniaze, ktoré investujú do vzdelania, sa im vrátia – a to bude sotva v prípade absolventov, ktorým ho (skoro) celé zaplatili a ktorí na oplátku s čerstvým diplomom odchádzajú do cudziny.

Politicky by bolo možno priechodnejšie, zmeniť formu platenia školného: na jednej strane úplne rozviazať univerzitám ruky pri určovaní sumy hradenej študentmi, na druhej strane zaviesť kombináciu systému (ročných) štipendií viazaných na študijné výsledky a pôžičiek na hradenie školného, splatných po absolvovaní a to buď finančne, alebo formou odpracovaných rokov. Takýto systém by výraznejšie pohol reformu vysokého školstva vpred a mal by i väčšiu šancu na implementáciu. Tento druhý rozmer problému treba mať zvlášť na pamäti v situácii, keď sa témy školného už chytili politickí populisti a mútia vodu z ideologických pozícií insitnej pravice či ľavice.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama