Keď susedovi umrie koza… alebo Aj tak sme stále frajeri!
Vo Fínsku sa cez víkend začali 67. majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. V nedeľu večer boli ulice našich miest a dedín takmer ľudoprázdne, Slovensko totiž hralo úvodný zápas s Ukrajinou. Sledovať športové prenosy v pohostinských zariadeniach nižšej cenovej skupiny má určite svoje čaro. Spontánne prežívanie zápasu sa totiž rozhodne nedá plnohodnotne vychutnať v obývačke vlastného bytu, to vie predsa každý. To sa človek musí ísť kuknúť do miestnej krčmy. Doma by bol pod neustálym dozorom manželky: ,,Koľké pivo to už piješ?“ či susedky: ,,Čo tam revete, čo ste sa načisto zbláznili, vy blázni blázniví!!!“ Tak toto sa vám v krčme stať nemôže. Jednou z mnohých predností je, že človek si okrem konzumácie lacného pivka a oddávania sa masovej eufórii vypočuje mnohé zasvätené komentáre o tom, kto kazí hru, koho treba vystriedať a ako by to dobre vyzeralo, keby tam hral ten či onen tak ako v osemdesiatom piatom. Raz darmo, v krčme sú skoro všetci rodení stratégovia, ktorí by svojimi radami mohli koučovať hocijaký tím v NHL, len keby ich už zavolali... Nech už je to Pod lipami, U Kadnára alebo v Papuči, ten obraz je skoro rovnaký: zo stropu visí kovová konštrukcia držiaca televízor značky Tesla Orava a štamgasti, ktorí už za mnohé roky aktívneho pobytu v miestnej putike získali neoceniteľné skúsenosti, prenášajúce sa z generácie na generáciu, hlasno komentujú zápas. Každá poriadna dedinská krčma musí mať okrem svojho miestneho blázna aj miestneho ,,fiškusa“, ktorý z rukáva vysype všetky zostavy mužstiev a výsledky za posledných dvadsať rokov. Pivo je načapované, chlapi usadení, konečne je všetko tak, ako má byť. Zápas sa môže začať. Po prvom Zedníkovom góle všetci zrevú: ,,Góóóóóól!!!“ Keď už máte pocit, že im navreté žily na krku prasknú, rev sa premení na chorál: „Slovenskoóó, Slovenskoóó!“ a je tu príležitosť objednať si ďalšie pivo či frťana borovičky. Postupne nám Pálffy so Stümpelom dávajú príležitosť na ďalšiu a ďalšiu rundu, veď každý gól treba zapiť. S pribúdajúcimi gólmi a hladinou krvi v alkohole, stúpa aj guráž niektorých štamgastov. Začínajú sa trúsiť nadávky adresované Ukrajincom. Deviaty gól im dáva doslova krídla: ,,Ale sme to tým k…m ruským dali, čo?“ Hádať sa a vysvetľovať, že to nie sú Rusi, ale Ukrajinci, je celkom zbytočné… Pocit jedinečnosti a nadradenosti im v tejto chvíli nik nemôže vziať. Hokej sa skončil a krčmár prepne na Primu, kde ,,dávajú Krampola“. Osadenstvo sa schuti zabáva na vtipoch. Pri jednom, ktorý zosmiešňuje slovenských colníkov, ľudia trochu stíchnu, niečo zamrmlú, ale bavia sa ďalej. Hrobové ticho nastane, až keď si český herec druhýkrát uťahuje so Slovákov, pričom výraz ,,je..ť“ s rôznymi predponami použije aspoň desaťkrát. Vulgárne vtipy sú v krčme celkom bežné, no teraz, keď prichádzajú z televíznej obrazovky a ešte k tomu z českých úst, majú úplne iný účinok. Pôsobia ako ľadová sprcha. Radosť z vyhraného zápasu je preč, pocit jedinečnosti tiež. Vystrieda ho nasrdenosť a zlosť: ,,Čo si tí Čechúni o sebe vlastne myslia?“ Opojenie skazil akýsi neznámy holohlavý herec. ,,No, ešteže tá Amerika je po prehre s Dánskom a Švajčiarskom z kola von,“ utrúsi ktosi po chvíli mlčania. Aj tak sme stále frajeri!
