Mečiar čoskoro akceptovateľný?!
Reálna politika zväčša predstavuje boj záujmov, zabalený do rečí o hodnotách. To, čo sa však v posledných týždňoch deje v politickom predstavení Vladimír Mečiar a strany vládnej koalície, je veľa aj na mnohých starých politických harcovníkov.
„Ak bude (V. Mečiar pozn. autora) schopný takto viesť svoju stranu, myslím si, že nebude žiadny problém,“ vyhlásil predseda SMK Béla Bugár. V uplynulých dňoch sa v parlamente naskytol nezvyčajný obraz: Mikuláš Dzurinda s Vladimírom Mečiarom sa objímali a potriasali si navzájom rukami. Koalícia zasa zhodne hovorí o zlepšení vzťahov s opozíciou. Nejeden politický pozorovateľ zostal zaskočený. Ešte pred pár rokmi či mesiacmi si nevedeli prísť na meno, jeden bol pre druhých antidemokrat, ktorý zneužil tajnú službu v politickom boji, rozkradol štátny majetok a rozdal ho svojim a súbežne s tým vykoľajil Slovákov na čas z cesty na Západ. Druhý bol zasa slabý premiér, hovorca bez osobnosti, zvolený vďaka kampani postavenej proti niekomu a nie za niečo, zradca národných záujmov dosadený Západom, ktorý dlho kriminalizoval opozíciu, lebo nevedel čo s krajinou. A tak podobne. No časy sa menia. O čo teda v tejto prapodivnej politickej inscenácii ide?
Mečiar: bez tváre, ale akceptovaný Vladimír Mečiar svoje zásadné rozhodnutie už nemohol tlačiť pred sebou. Nedávno stál opäť oboma nohami v straníckej kríze. Otázka teda znela (ako už často predtým), ako politicky prežiť. V prípade predsedu hnutia - ľudovej strany to už dlho znamená jedinú prioritu: prelomiť bariéru neakceptovateľnosti a nulového koaličného potenciálu seba a svojej strany. Ďalšie roky a ďalšie voľby by už v kresle predsedu úplne izolovanej strany pravdepodobne neprežil. Vnútropolitická akceptácia sa teda stala prioritou priorít, ktorej Mečiar podriadil skutočne všetko. Mohli sme sledovať neuveriteľný politický obrat. Euroatlantická integrácia ako reálna, nie papierová najvyššia priorita, zmierlivý tón na adresu vlády, ale takisto v kontakte s médiami, čoraz častejšie a ostrejšie ataky na hlavného súpera vládnej koalície Roberta Fica, či podávanie si rúk a potľapkávanie po pleci so súčasným predsedom vlády. Výsledný efekt: koalično-opozičná pozícia tichého tolerovania vládnej politiky, teda úplné opustenie štandardnej opozičnej pozície dôslednej oponentúry vládnej politiky. Vladimír Mečiar sa teda rozhodol. Veľká dvadsaťpäťpercentná strana v izolácii je podstatne menej ako povedzme desaťpercentná, ale aspoň ako-tak akceptovaná potenciálnymi koaličnými partnermi. Strata obrovského počtu voličov, prenechanie opozičného poľa Robertovi Ficovi, či niečo také ako zachovanie vlastnej tváre boli straty, ktoré v očiach Vladimíra Mečiara neprevážili zisk v podobe postupného prelomenia bariéry neakceptovateľnosti a koaličnej nespôsobilosti, pre samotného Mečiara aj politického prežitia.
Stratégia funguje, vládne strany spolupracujú Úspech stratégie radikálnej zmeny kurzu (a tváre) na seba nenechal dlho čakať. Reakcie konkrétnych politikov strán vládnej koalície boli až priveľmi nedvojzmyselné. Nakoniec v hre je aj záujem koalície samotnej. Parlamentná koaličná sedemdesiatosmička je prislabá a nestabilná pre efektívne vládnutie a pre prijímanie kľúčových reforiem. Možnosť tichej ad hoc parlamentnej podpory zo strany HZDS je vždy vítaná. A tak Béla Bugár hovorí o pomaly sa zvyšujúcom koaličnom potenciáli HZDS a koalícia ako celok si pochvaľuje konštruktívnu spoluprácu s opozíciou. Skutočný odkaz vládnej koalície smerom k HZDS a Vladimírovi Mečiarovi by mohol znieť nasledovne: „len tak ďalej, keď budete ďalej ticho pritakávať, či minimálne nerobiť priveľký cirkus okolo našej reformnej politiky a čo je dôležitejšie, keď pôjde v parlamente do tuhého a koalícia si v rozhodujúcich momentoch nebude svojou 78-ičkou celkom istá, tak podržíte, či už vytvorením kvóra alebo priamo hlasovaním. Potom to nepotrvá ani tak dlho a za nejaký čas budeme ochotní privrieť obe oči nad všetkými vašimi hriechmi a prehreškami z minulosti, o ktorých sme ešte nedávno hovorili od rána do večera. A keby s tým mali voliči nejaký problém, tým to už nejako vysvetlíme, časy sú ťažké, vyžadujú politickú stabilitu, alebo ešte lepšie, novú, rozumej lepšiu politickú kultúru opozično-koaličných vzťahov.“ Klasický politický „barter“. Tichá tolerancia vládnej politiky za premlčanie starých hriechov a postupnú akceptáciu. Čo na tom, že princípy a morálka sa ocitli na vedľajšej koľaji? Tie to majú v reálnej politike všeobecne ťažké.
,,Nová“ politická kultúra Táto nová forma priamo-nepriamej, zakryto-otvorenej ad hoc opozično-koaličnej spolupráce sa tu národu ponúka ako nová, rozumej lepšia a zdravšia politická kultúra. Niekto by mohol povedať: „Veď sa aspoň toľko nehádajú.“ Omyl! Zdravá demokratická politická kultúra vyzerá celkom inak. Je to otvorený, často tvrdý a ostrý súboj alternatív riešení problémov, súboj argumentov. To je zdravá konkurenčná demokracia v praxi. Stačí si raz pozrieť prenosy povedzme z britského či nemeckého parlamentu. Vo veci samotnej, v alternatívach riešení problémov sa vedú ostré argumentačné súboje, z toho demokracia žije. Osobné urážky a dehonestácia je samozrejme inou kapitolou. Parlamentná opozično-koaličná tendencia Slovenska ide presne opačným smerom a je pre demokraciu vyslovene nezdravá. Aj keď sa mnohým Slovákom a Slovenkám možno páči. Nikto predsa nemá rád hádky.
Tretí v hre: nový nepriateľ Chcenú-nechcenú, priaznivú a súčasne rizikovú rolu v tomto predstavení zohráva aj dôsledne opozičný Smer. HZDS nedvojzmyselne uvoľnilo priestor a bez boja prenechalo Smeru rolu hlásnej trúby všetkých nespokojných so súčasnou vládou, čo vôbec nie je závideniahodná pozícia. Na druhej strane práve v tejto pozícii pre Smer spočíva nemalé riziko. Riziko cielenej izolácie zo strany vládnych strán, ako aj HZDS. Riziko úspešnej izolácie samozrejme nie je ani zďaleka porovnateľné s HZDS v jeho „najlepších“ rokoch, so všetkými majstrovskými kúskami z praktickej demokracie, využívania či zneužívania tajných služieb, privatizácie a podobne. Na druhej strane, hra na vytváranie vnútorného nepriateľa a démona, ktorého treba izolovať, lebo je priveľkým rizikom pre správny vývoj spoločnosti, je u slovenských „demokratov“ pomerne obľúbená a úspešne odskúšaná. Smer je teda tiež v dileme: dôsledná kritika vlády je celkom prirodzená opozičná pozícia a politicky sa ráta, no na druhej strane nahráva stratégii izolácie zo strany vládnej koalície. Ani so stúpajúcimi percentami sa v politike niekedy nežije ľahko.
