Krok zlým smerom
Privatizácia energetiky by v tomto roku mala podľa vládnych plánov postúpiť ďalej. Viacerí predstavitelia koaličných strán sa už vyslovili za „doprivatizovanie“ štátnych podielov v SPP či rozvodných energetických podnikoch (REP), najväčším „sústom“ by mala byť privatizácia Slovenských elektrární. O dosahu týchto krokov však existuje iba jedna štúdia – vypracoval ju privatizačný poradca, ktorého odmena bude závisieť od množstva získaných peňazí.
Poradenská firma PricewaterhouseCoopers (PWC), samozrejme, nie je nijaký nováčik. Na jednej strane by to mala byť výhoda, lebo slovenská vláda sa môže spoľahnúť na skúseného „hráča“. Lenže na druhej strane je závažným faktom skutočnosť, že dlhodobé pôsobenie v tejto oblasti vytvorilo rôzne prepojenia PWC s viacerými účastníkmi privatizácie Slovenských elektrární (SE). Sú medzi nimi bývalí, aj dlhodobí zákazníci, a hoci teraz je zákazníkom slovenská vláda, ňou ponúkaná odmena sa predsa len nedá porovnať s minulými a budúcimi výnosmi z možnej spolupráce s privatizérmi SE.
Poradca ako trójsky kôň Podobný názor sa už objavil viackrát. Asi najotvorenejšie ho na stránkach Hospodárskych novín vyslovil Andrej Hanzel, ktorý dlhé roky pôsobil v energetike. „Návrh rozdeliť navzájom sa doplňujúce elektrárne na viacero právnických subjektov vyvoláva v domácej, ale aj v zahraničnej odbornej verejnosti rozpačité pocity. Príbeh pripomína notoricky známu udalosť zo starogréckej Tróje, kde Trójania na radu práve „zahraničných poradcov“ vtiahli do svojej ohrady veľkého dutého dreveného koňa – a na druhý deň ráno sa celá Trója náramne čudovala...“ Nielen Hanzel kritizuje návrh na rozdelenie Slovenských elektrární na jadrové elektrárne a konvenčnú výrobu (teda všetko ostatné). „Súčasný svetový trend privatizácie je zlučovanie do väčších vertikálne prepojených celkov s veľkými synergickými efektmi,“ vysvetľuje A. Hanzel. „U nás, naopak, poradenská firma akoby nepoznala tieto trendy, predkladá jeden zo svojich hlavných privatizačných návrhov na rozdelenie relatívne malých SE na niekoľko častí, nechápuc, že rozdelené elektrárne stratia synergický efekt a prevádzkovanie ich nástupníckych subjektov prinesie značné technicko-ekonomické problémy. A nehovoriac o tom, že súčasná proexportná výhoda SE bude takýmto, v zahraničí nevídaným krokom, úplne ohrozená, ak nie – vzhľadom na technické zvláštnosti exportu elektriny – úplne znemožnená.“ Návrhy PricewaterhouseCoopers, ktoré doteraz uprednostnila vláda (a to tak predošlá, ako aj súčasná), skôr nahrávajú záujemcom o privatizáciu než slovenskej energetike. Najčastejším argumentom je tvrdenie, že inak by sa Slovenské elektrárne nepodarilo predať. Lenže potom je namieste základná otázka: prečo SE predávať, keď dobrú cenu dostaneme iba v prípade, že sa podriadime záujemcom? Je teda privatizácia prostriedkom, alebo sa už aj v tomto prípade stala cieľom?
Privatizačná ideológia bez argumentov Energetika bola do začiatku 90. rokov jedným z mála hospodárskych odvetví, kde suverénne dominoval štát. V 80. rokoch deregulovali energetiku iba tri krajiny (USA, Čile a Nový Zéland) a vojenská diktátorská vláda v Čile bola dokonca jednou z úplne prvých, ktorá sa rozhodla elektroenergetiku aj sprivatizovať. Vzhľadom na vtedajšie pomery asi nikoho neprekvapí, že kupujúcimi boli výlučne veľké zahraničné firmy. „Zjednodušene sa dá povedať, že za snahou o celosvetovú reformu elektroenergetiky sa skrýva kombinácia silných súkromných záujmov a ideologického presvedčenia,“ konštatujú autori nedávno vydanej publikácie Riziká liberalizovanej energetiky. Základnou ideologickou poučkou, odôvodňujúcou privatizáciu v energetike je, že štát je zlý vlastník, znižujúci efektivitu, ziskovosť, vytvárajúci zbytočné náklady a ochraňujúci monopoly, pričom mnoho peňazí sa „stratí“ pod rôznymi politickými tlakmi. V roku 1995 však vydavateľstvo Oxfordskej univerzity vydalo knihu M. Pollita, ktorý sa týmito otázkami zaoberal. Ten v nej píše, že výsledkom medzinárodného porovnania efektivity elektrárenských spoločnosti bolo, že neexistuje podstatný rozdiel medzi štátnymi a súkromnými spoločnosťami. M. Pollit si pre svoju štúdiu starostlivo vybral a z hľadiska výrobných nákladov porovnával súkromné a štátne elektrárne zo štrnástich krajín. Na záver štúdie dokonca skonštatoval, že „z hľadiska dodávok elektriny ako celku sa najlepšie výsledky dosahujú v prípade reštrukturalizácie a zlepšenia manažmentu štátom vlastnených spoločností“.
Privatizovať chce aj krachujúca firma Od prvej chvíle ministerstvo hospodárstva medzi najpravdepodobnejších záujemcov o SE zaraďuje E.ON, Electricté de France (EdF) a British Energy (BE). To, že EdF je štátna firma (už úspešne privatizovala v prípade Stredoslovenskej energetiky) a pokusy francúzskej pravicovej vlády o jej privatizáciu vyvolávajú masové demonštrácie, nechajme teraz bokom. Zaujímavejšia je British Energy. Aj to bola až do konca 90. rokov štátna firma. Prekvapujúco tak prežila dlhoročnú konzervatívnu vládu (M. Thatcherová a J. Major) a predala ju až labouristická vláda Tonyho Blaira. Iba rok trvalo jej „súkromné“ fungovanie a už sa dostala na pokraj krachu. Na začiatku septembra minulého roka oznámila, že ak jej vláda nepomôže, zavrie všetky svoje elektrárne. BE sa dostala do problémov pre vlastné jadrové elektrárne a prevažujúcu ponuku elektrickej energie na trhu veľkoodberateľov. To síce stlačilo ceny, ale keďže BE vyrába celú štvrtinu elektriny v Británii, jej krach by spôsobil jej akútny nedostatok, a teda prudký nárast cien pre konečných spotrebiteľov. Vláda sa teda nakoniec rozhodla elektrárenskému gigantu pomôcť, čo znamenalo stovky miliónov libier daňových poplatníkov. Takže na chvíľu znížené ceny napokon ľudia „zaplatili“ aj tak, len okľukou cez dane. Mimochodom, nie je to nič nové. V novembri 1999, po tom, čo cyklón zdevastoval pobrežie indického štátu Orissa, americká spoločnosť AES, ktorá tam podniká s elektrinou, okamžite požiadala vládu o pomoc. Mala to byť buď priama dotácia vo výške 60 miliónov dolárov, alebo možnosť okamžite zvýšiť ceny elektriny na trojnásobok. AES pritom tvrdila, že potrebuje kompenzácie, lebo prírodná katastrofa jej zničila nepoistené zariadenia.
Pridrahá privatizácia Už bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši predložil vláde analýzu, v ktorej dokázal, že časť financií z privatizácie pohltia náklady, ktoré ňou štátu vzniknú. Celkový odhad potrebných peňazí sa priblížil k pol miliarde korún. V rámci znižovania nákladov sa totiž predpokladá, že v elektroenergetike príde v rokoch 2002 až 2006 o prácu 2896 ľudí. Z celkového počtu 20 163 zamestnancov by sa znížil počet pracovných miest o 14,6 percenta. Rezort práce predpokladá, že na rekvalifikáciu bude potrebných 30 miliónov. Návrh vyčleňuje ďalších 58 miliónov pre 10 percent z uvoľnených zamestnancov, ktorí sa dokážu sami zamestnať. V prípade využitia podpory uplatnenia sa uvoľneného zamestnanca na dohodnutom pracovnom mieste u zamestnávateľa sa priemerná výška príspevku pohybuje blízko hodnoty 300 tisíc Sk. Potom odhad potreby prostriedkov na využitie tohto nástroja pre skupinu 40 percent uvoľnených zamestnancov je takmer 350 miliónov korún. Napriek častým sľubom už prvé rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví ukázali, že ani znižovanie cien očakávať nemôžeme. Skôr naopak. Po tohtoročnom príde zdraženie aj v budúcom roku. Vzhľadom na technické podmienky u nás „nehrozí“ ani žiadna skutočná súťaž medzi výrobcami a dodávateľmi. Privatizácia energetiky je jednoducho zlý nápad. Ibaže by ste hájili výlučne záujmy privatizérov.
