Nebo – nemožnosť možného
Krysztof Kieslowki. Toho netreba zvlášť predstavovať. Najmä jeho „farebná trilógia“ stanovuje jeden významný katalyzátor deja, ktorý využíva v celej svojej tvorbe. Je to čosi, na čo sa pýtame samých seba a svojich priateľov pri rozhovoroch o nemožných veciach. O tom, ako je možné, že sa deje to, čo sa deje, a nedeje sa to inak. Keď Kieslowski nakrúcal film Náhoda, zrejme už vedel, že sa o jeho tvorbe bude uvažovať aj spôsobom, ktorý by práve náhodu ustanovil za onen významný prvok výstavby príbehu.
Tom Tykwer tiež nie je neznámou postavou a rovnako aj on pracuje s náhodou. Či už vo filme Lola beží o život alebo v Zimných spáčoch. A určite nie náhodou sa jeden z posledných scenárov (vraj posledný, ale kto by tomu veril?) Kieslowského dostal do rúk práve Tykwerovi. Ak nechceme hovoriť o možnostiach komparácie režisérskych rukopisov, vzdali by sme sa tým možno toho, čo by bolo pre zmenu katalyzátorom pre tento text. Nebo je zvláštny film. Neviete, či mu môžete veriť. Na jednej strane sme uvedení do možného sveta, kde zhody okolností neuveriteľne žičia unikajúcej dvojici muža a ženy. Zhody okolností rovnako žičia dvojici v tom, aby nebola obyčajnou dvojicou, aby sa stala neobyčajným mileneckým párom. Začínajúci komandant u karabinierov sa zaľúbi do anglickej lektorky obvinenej zo spáchania bombového útoku. Konflikt placho pôsobiaceho strážcu poriadku s obvinenou, rázne konajúcou ženou je rovnako zrejmý. Keď sa v kinematografii kolonizovanej schematizmami začali objavovať zápletky popierajúce čierno-biele videnie, hovorilo sa o relativizácii. Kieslowskeho skúsenosť s totalitarizmom mala nepochybne blahodarný účinok pre poznanie toho, aké vrtkavé sú pojmy ako objektivita či pravda. Celá jeho tvorba je toho dôkazom. Tykwer je dozaista tiež talentovaný režisér. Mám však pocit, akoby sa tejto veľkej výzvy – zrealizovať scenár toho, koho bezhranične obdivoval – trocha zľakol.
Kieslowského scenár, Tykwerova ruka Nemali by sme sa celkom vzdávať komparatívnej metódy. Ťažko sa dá predvídať, ako by film urobil sám Kieslowski. Vychádzajme z jeho posledných filmov. Civilné herectvo, úcta k tichu, citlivá práca s hudbou. Čo sa týka dramaturgie obrazu, Kieslowski by určite nepoužíval také časté prerámovania, ako to robí Tykwer. Zrejme by prispôsobil strih komornému príbehu. A v mene presvedčivej kresby charakterov by sa vzdal prehnanej estetizácie obrazu. Postupoval by v duchu skromnej vizualizácie podstatného, všetky vedľajšie postavy by pravedpodobne ponechal iba v náznakoch. Tykwer síce zachoval civilné hranie a stavil na minimálnu hereckú štylizáciu, zameral sa na detailné drobnokresby. Treba hneď dodať, že Cate Blanchettová (Pán prsteňov) a Giovanni Ribisi (Zachráňte vojaka Ryana) vytvorili svoje charaktery vynikajúco a ich prejavu patrí veľká úcta. Na rozdiel od Kieslowského komorného filmového rozprávania, Tykwerova obrazová koncepcia pripomína hollywoodske prerámovania. Kamera je v permanentnom pohybe, ustavične sa mení veľkosť záberu. Takmer stále počujeme hudbu. V obrazoch sa vypovedá o všetkých postavách príbehu. A obrazy sú „prekomponované“, dovedené do estetickej dokonalosti. Povedali by ste si, že je to dobré. Ale nie vždy.
Čas na domýšľanie Jedna redukovaná filmová poučka hovorí: menej je viac. Filmári niekedy postupujú touto cestou. Existujú objekty mimo rámu, mimo obrazu. Divák má tendenciu domýšľať si objekty, ktoré sú mimo záberu, a tieto objekty mimo sú veľmi silno vnímané. V praxi to vyzerá nasledovne: Predstavte si (triviálny príklad), že sa schyľuje k vražde. Viete, že vrah je v dome, ale nevidíte mu do tváre. To je napríklad princíp detektívky. Silueta s nožom v ruke sa blíži k obeti. Začujete výkrik a vidíte, ako krv ostrieka bielu posteľnú bielizeň. To, ako vyzerá obeť, rana i vrah sa môžete iba domnievať. Spomeňte si na podobné prípady, ako ste sa v noci báli zaliezť do postele, pretože ste sa obávali podobného scenára. Akcie mimo rámu jednoducho disponujú veľkou silou presvedčivosti práve preto, lebo na ich vytváraní participuje samotný divák. Je na vás, čo a ako si predstavíte. Častým prerámovaním sa tejto možnosti vzdávate. Ukazujete všetko. Možno to vyzerá zaujímavo, pretože obraz sa neustále premieňa, ale nie je čas sústrediť sa na ústredné postavy a nie je čas uveriť im. Uveriť ich konaniu, ich citom. A potom nemôžete uveriť ani príbehu. Vo filme sa môže stať všetko, čo len chcete. Ale, aby vás to o svojej možnosti stať sa naozaj presvedčilo, to musí byť povedané adekvátnymi prostriedkami. Film je možným svetom. Pokiaľ máte dané pravidlá, že v „tomto filme sa bude namiesto chodenia lietať“, pravdepodobne si poviete, že sa dívate na zvláštnu alternatívnu realitu a všetko je v poriadku. Problém nastáva, ak film funguje podľa dvojakých pravidiel. Lieta sa tam, ale iba niekde a iba niekto. A vy si neviete vysvetliť, ako je to možné. Alebo skôr, neviete, prečo vám ten film, i keď ste sa nenudili, prišiel trochu „nemožný“.
Nebo (Heaven), USA/VB/Franc./Tal./Nem. 2002 Réžia: Tom Tykwer, Scenár: Krysztof Kieslowski, Krzysztof Piesiewicz, Kamera: Frank Griebe Hrajú: Cate Blanchett, Giovanni Ribisi
