Ropa a stratégia: K politickej ekonómii ohlásenej vojny (1.)
Štúdia Michaela Ehrkeho vznikla dávno pred vypuknutím vojny v Iraku. Svojím analytických charakterom prekračuje dátum svojho vzniku. Možno povedať, že mieru jej aktuálnosti prestavuje množstvo nastolených otázok, ktoré nepoznajú stále odpoveď. Odpovede, ktoré naopak štúdia poskytuje, patria k tomu najlepšiemu, čo sa o tejto vojne stihlo dodnes povedať.
O čo ide v ohlásenej vojne USA proti Iraku? Ako pri každej vojne stoja proti sebe ospravedlňujúca rétorika a skutočné ciele vojny. Naozaj ide o odstránenie hrozby, ktorú predstavujú iracké zbrane hromadného ničenia pre USA a ich spojencov? Ide vôbec o demokratizáciu diktatúry alebo odstránenie budúcich teroristických útokov? Z mätúceho množstva údajných motívov vojny – od súkromného otcovského komplexu amerického prezidenta až po vlastnú dynamiku vojnovej mašinérie, ktorá sa dala do pohybu – sa črtajú kontúry dvoch možných objasnení, jedno politicko-strategické a druhé politicko-ekonomické. Politicko-strategicky (tak argumentujú napr. autori Middle East Research and Information Project) by sa Irak mohol stať prvým príkladom použitia Bushovej doktríny, príkladom novej formy americkej globálnej dominácie. Demonštračný efekt z tejto vojny pre zvyšok sveta – lebo tá sa potom bude konať – by v rámci tejto argumentácie nebol vedľajším pokračovaním, ale vojnovým cieľom. Politicko-ekonomicky ide o ropu, o spor medzi americkými, francúzskymi, ruskými a čínskymi záujmami a medzi spotrebiteľmi a jej producentmi na Blízkom východe. Tento názor znie dnes trochu otravne, pretože priveľmi pripomína zjednodušujúce imperialisticky orientované pamflety sedemdesiatych rokov (podľa vzoru „svetová veľmoc ropa“). To však neznamená, že musí byť nesprávny. Obe objasnenia sa vylučujú len na prvý pohľad. Môžu sa navzájom aj podmieňovať. Teroristické útoky z 11. septembra vytvorili podmienky na to, aby bola vojna o ropu nielen možnou, ale aby sa stala paradigmou nového svetového poriadku, ktorému by unilaterálne a vojensky dominovali USA.
Oficiálne ospravedlnenie: ohrozenie zbraňami hromadného ničenia V rétorike pripravujúcej vojnu sa ropa vôbec neobjavuje – nikto by sa nechcel vystavovať výčitke, že chce vymeniť „krv za ropu“. Namiesto toho dostala vojna tri zdôvodnenia, z ktorých dve sú zahmlené. Prvé zdôvodnenie, že vedenie Iraku sa nejakým spôsobom zúčastnilo na teroristickom útoku z 11. septembra, je napriek všetkým konštrukciám, ktoré USA vyskúšali (stretnutie Mohammeda Attu s irackým agentom v Prahe), bezobsažné – ako často sami protagonisti vojny viac-menej otvorene uznávajú. Zdôvodnenie sa zužuje na možnosť, že Irak by sa mohol zúčastniť na budúcich teroristických útokoch. Druhé zdôvodnenie, zrútenie diktatúry ako samoúčel, je rovnako sporné. Stačí len jeden pohľad na spojencov americkej „vojny proti hrôze“, od stredoázijských diktátorov cez afganských warlordov k pakistanskej a tureckej armáde, aby bolo zničené akékoľvek podozrenie na skrytú prodemokratickú „slabosť“ americkej blízkovýchodnej politiky. Navyše sa Bushova vláda vyslovila dostatočne zreteľne, že nie je (na rozdiel od stavu po druhej svetovej vojne v Japonsku a Nemecku) zainteresovaná na nákladnom projekte „budovania národa“: aj v Afganistane prenecháva upratovacie, bezpečnostné a obnovovacie práce predovšetkým Európe a Japonsku. Tretie zdôvodnenie treba brať vážne. Údajné disponovanie zbraňami hromadného ničenie zo strany Iraku sa neprezentuje len ako ohrozenie regionálnych spojencov USA, ale aj USA samotných. Tento tretí vojnový motív treba brať vážne, pokiaľ Irak vskutku porušoval rezolúcie OSN, a tým medzinárodné právo. Je otázne, či môžu tieto porušenia práva legitimizovať vojnu. Tento motív má empirickú a špekulatívnu rovinu. Empiricky by bolo nutné dokázať, v akej miere skutočne disponuje režim Saddáma Husajna atómovými, chemickými a biologickými zbraňami. Prirodzene, neexistujú tu jasné informácie, pretože nielen údaje Iraku, ale aj západných tajných služieb a bezpečnostných expertov sú vedené záujmami. Domnienka je však blízka tomu, že z na tri časti rozdelenej, ekonomicky (okrem iného vysokými kompenzačnými platbami) vykrvácanej, medzinárodne izolovanej a od konca druhej vojny v Perzskom zálive stále britsko-americkým vzdušným útokom vystavenej krajiny nevychádza nijaké ohrozenie, ktoré by bolo také veľké, že by ho nezatlačila jedenásťročná, hoci sporná politická izolácia. Otázka znie: Aký pokrok musel Irak vykonať v poslednom čase, že roky úspešná politika zatlačovania nebola náhle primeraná? Opačný predpoklad, že Irak je dnes vojensky slabší, než bol predtým a ako smel byť bezprostredne po druhej vojne v Zálive, je oveľa hodnovernejší.
Ak Bushova doktrína nemá zostať len rétorikou, potrebuje použitie – a Irak sa práve na to núka ako lekcia pre svet.
Problematickú empirickú argumentáciu preto musí doplniť špekulatívny predpoklad, ktorý vo forme Bushovej doktríny získal posvätenie oficiálneho bezpečnostného programu. Bushova doktrína následne môže a musí vytvoriť ohrozenie pre bezpečnosť USA a ich spojencov vojenským zásahom z vonkajšieho sveta, keď toto ohrozenie ešte neexistuje, ale len vzniká. To znamená, že doktrína preventívneho úderu legitimizuje nasadenie vojska aj vtedy, keď sa človek môže len domnievať, že nejaký štát v budúcnosti môže hroziť USA alebo ich spojencov nasadením zbraní hromadného ničenia. Tým odbremeňuje aj inšpektorov OSN, aby museli nájsť dôkazy o prostriedkoch hromadného ničenia. Keď chýbajú patričné dôkazy, dá sa útok ešte stále ospravedlniť tým, že Saddám Husajn by mohol vybudovať potenciál na ohrozenie. Táto domnienka sa stane ohrozením tým, že sa doplní o druhú: Saddám Husajn by nielenže mohol disponovať prostriedkami hromadného ničenia, ale by ich aj, na rozdiel od Izraela, Pakistanu, Indie alebo Ruska, ktorých arzenály mnohonásobne prevyšujú iracký, použil – ako to ukázal už vo vojne proti Iránu a pri potlačení kurdskej opozície. Nasadenie chemických a biologických bojových prostriedkov bol zločin – ale zločin, ktorého sa Saddám Husajn dopustil v rámci „mocensky racionálneho kalkulu“ (Volker Perthes). Vo vojne proti Iránu si mohol byť istý podporou USA a masová vražda Kurdov bola medzinárodne zaznačená ako beztrestná „vnútorná záležitosť“ Iraku. V druhej vojne v Perzskom zálive sa Saddám Husajn zdržal nasadenia nekonvenčných zbraní, aby na seba neprivolal tomu zodpovedajúci protiúder. Neexistuje však nijaký dôvod na domnienku, že sa Saddám Husajn dnes alebo v budúcnosti odchýli od svojej „mocenskej racionality“. Ešte menej pravdepodobné je, že Saddám Husajn prenechá svoj arzenál teroristickým skupinám a tým silám, ktoré nemôže sám kontrolovať. Napokon pravdepodobnosť, že sa zbrane z arzenálu Saddáma Husajna dostanú nechtiac do rúk teroristických skupín, je vďaka bezchybnému (ako človek môže počuť) systému dohľadu menšia ako napríklad v Rusku alebo Pakistane. Jediná šanca, ako použiť prostriedky hromadného ničenia Iraku, by bol útok na život Saddáma Husajna – americká stratégia vedie v tomto ohľade sebasplňujúce sa proroctvo.
Ropa a zahraničná politika: boj o rentu z ropy Keď je ohrozenie vychádzajúce z Iraku relativizované, akú úlohu hrá iracká ropa ako motív vojny? Medzinárodný trh s ropou nie je nijaký voľný trh, ale politicky kontrolovaný trh, ekonómia ropy je politickou ekonómiou. To spočíva i v tom, že príjem, ktorý sa dá dosiahnuť na trhu s ropou, sa skladá z vysokého podielu z rent (príjmov bez práce). Tvorba ceny na hypotetickom slobodnom trhu s ropou sleduje vzor základnej renty, analyzovanej už Davidom Ricardom: pre trhovú cenu sú určujúce náklady výrobných jednotiek, ktoré produkujú na najhoršej pôde, ale dokážu svoju produkciu dostať na trh. Producenti, ktorí produkujú na lepšej pôde, si môžu ponechať rozdiel medzi ich výrobnými nákladmi a trhovou cenou ako rentu. Vztiahnuté na trh s ropou to znamená: kým je cena určovaná výrobnými jednotkami, ktoré hospodária za porovnateľne nevýhodných podmienok, napr. v Texase, Severnom mori alebo Emslande v Nemecku, majú v lepších podmienkach operujúci blízkovýchodní producenti potenciálne astronomické renty. V skutočnosti je podiel renty z ropy, ktorú si môžu ponechať elity krajín ťažiacich ropu, výsledkom boja o rozdelenie, v ktorom sa rozhoduje o tom, akým dielom je rentou z ropy financovaná luxusná spotreba elity ropných krajín (alebo hospodársky vývoj ich krajiny), alebo ako je subvencovaná spotreba ropy upadajúcich priemyselných krajín. Meniaci sa vývoj na trhu s ropou – a vzťahy Západu s Blízkym východom – odrážajú tento spor o rozdelenie. Na mnoho desaťročí dopredu zabezpečené zásobovanie západných ekonomík lacnou ropou umožnilo vznik de facto subvencovaného „ropno-priemyselného komplexu“ (od ropného až po automobilový priemysel), ktorý je odkázaný na pokračujúci príliv lacnej ropy a je politicky dostatočne silný na to, aby dokázal ovplyvniť politiku západných demokracií.
Tzv. Cheneyho správa o zabezpečení energie pre Ameriku odporúčala umiestniť zabezpečenie ropy do centra americkej zahraničnej a obchodnej politiky.
Obe ropné krízy sedemdesiatych rokov boli politicky motivovaným pokusom blízkovýchodných producentských krajín vybojovať si väčší podiel ropnej renty. Zvýšenie ceny pôsobilo ako externý šok, ktorý krátkodobo spôsobil hospodársku krízu v krajinách spotrebúvajúcich ropu. Súčasne sa však dali alternatívy subvencovaného ropno-priemyselného komplexu vidieť a politicky dosiahnuť: išlo o šetrenie energiou a použitie obnoviteľných zdrojov energie. Od ropných kríz stoja západné vlády pred alternatívou, buď chrániť ropno-priemyselný komplex, jeho pracovníkov a spotrebiteľov garantovaním nízkej ceny energie, alebo chrániť alternatívne vzorce výroby a spotreby, alebo podporovať tieto alternatívne vzorce výroby a spotreby. V praxi sa presadil väčšinou vnútorne rozporný policy mix, ktorý obsahoval oba komponenty v rôznych a meniacich sa pomeroch. Vláda Georga W. Busha sa od svojho nástupu do úradu upísala politike, spočívajúcej na bezpodmienečnej ochrane ropno-priemyselného komplexu. Demonštratívne odstúpenie USA od Kjótskeho protokolu – tohto skromného pokusu celosvetovo obmedziť emisie vznikajúce pri spaľovaní oxidov uhlíka v prospech ochrany podnebia – malo preto aj symbolický význam. Bezpečné zásobovanie amerického hospodárstva ropou bolo od začiatku prioritou vlády Georga W. Busha. To našlo vyjadrenie v tzv. Cheneyho správe o energetickom zásobovaní Ameriky, ktorá bola zverejnená v máji 2001 a dá sa považovať za jeden z najdôležitejších dokumentov Bushovej vlády. Správa, ktorá konštatovala rastúcu importnú závislosť amerického energetického zásobovania – USA budú do roku 2020 importovať dve tretiny ropy, ktorú potrebujú, dnes je to asi polovica – odporúčala postaviť zásobovanie ropou do centra americkej zahraničnej a obchodnej politiky. Viaceré priority Bushovej vlády sa dali priradiť k prioritám Cheneyho správy. K nim patria - sporné otvorenie ropných zásob v arktickom chránenom území Aljašky; - priblíženie sa k Rusku, ktoré sa po rozpade ZSSR stalo po Blízkom východe druhým najväčším subjektom ponúkajúcim ropu; - americké zaangažovanie sa v kaspickom regióne (v Strednej Ázii a na Kaukaze), ktorého zásoby ropy zaberajú po Blízkom východe a Rusku tretie miesto na svete; - napokon, menšie intervencie ako v Kolumbii, kde oficiálne ide o boj proti produkcii drog, v skutočnosti však o ochranu ropovodov, ktoré často sabotujú vzbúrenci. Na Blízkom východe odporúčala správa zachovať úzky vzťah so Saudskou Arábiou, ktorá disponuje 25 percentami svetových zásob ropy. Hoci sa správa zmieňuje o samotnom Iraku len nepriamo (odporúča prehodnotiť existujúce sankcie vzhľadom na ich účinok na bezpečnosť zásobovania ropou), môže byť vylúčené, že Bushova vláda v kontexte svojej politiky, mieriacej na bezpečnosť zásobovania nemusela situáciu Iraku definovať ako problém. Irak disponuje 115 miliardami barelov ropy a má po Saudskej Arábii druhé najväčšie dokázané zásoby ropy na svete – a navyše ešte väčšie odhadované zásoby. V korzete sankčného režimu je však Irak, samozrejme, len spútaným obrom – legálne produkuje denne medzi 800 000 a miliónom barelov namiesto šiestich miliónov, ktoré by podľa irackých údajov boli možné v priebehu siedmich rokov a investovaní 30 miliárd dolárov v zahraničných investíciách. Sankčný režim predovšetkým blokuje rozvoj irackého potenciálu – domnelých 250 miliárd barelov v dokázaných zásobách. Od roku 1970 sa nevykonávajú nijaké systematické geologické štúdie. Päťdesiatpäť zo sedemdesiatich irackých ropných polí sa plne nevyužíva, na ôsmich ropných poliach sa tušia zásoby nad miliardu barelov v „ľahko“ vyťažiteľnej rope. Samozrejme existovali a sú možnosti, ako zmierniť sankcie – ako v prípade „food-for-oil“ alebo použití „smart sanctions“, ako sa to stalo – alebo úplne ich zrušiť. Z tohto by profitovali najmä neamerické firmy – francúzske firmy (TotalFinaElf) získali práva prístupu a ťažby k poliam Majnoon (18 miliárd barelov) a Nahor bin Umar, ruské podniky (Lukoil) disponujú príslušnými právami k ropnému poľu Qurna (15 miliárd barelov), okrem toho sa na irackom obchode s ropou zúčastňujú talianske (ENI) a čínske (China National Petroleum Company) firmy. Celkovo predal Irak neamerickým firmám práva na zásoby odhadnuté na 44 miliárd barelov. Po úplnom zrušení embarga alebo „prirodzenom“ konci režimu Saddáma Husajna by sa tak dostali značné zásoby pod kontrolou neamerických firiem. Čo by bolo lepšie než dosadiť v Bagdade nový, proamerický režim, ktorý by podrobil existujúce zmluvy revízii a uprednostnil by americké firmy? Ale ospravedlnilo by nové usporiadanie práv a záujmov tohto druhu vojnu?
Z Politik und Gesellschaft preložil Ľubomír Tokár
