Coca bez koly
Neohrozený, večne zamračený Arnold je pevne rozhodnutý pomstiť smrť manželky a syna, a to priamo v epicentre zla, v Kolumbii. Informácie o krajine si hľadá na internete pod heslom Anti-Democratic Forces. Za jediný deň prechádza Darien – priepasť medzi Kolumbiou a Panamou, oblasť, ktorej prechod si dobre rozmyslia aj tí najväčší dobrodruhovia. Nebezpečné sú pre Arnolda mestá aj vidiek. Negatívni hrdinovia sú, pravdaže, najmä ľavicoví rebeli, neprívetiví bradáči zdobiaci si príbytky portrétmi Che Guevaru, díleri drog a nepriatelia slobodného severu. To sú predstavy o Kolumbii z produkcie Hollywoodu, ako sme si ich mohli pozrieť v autobuse cestou do Panamy vo filme Collateral Damage. Sprievodcu po Kolumbii sme si neniesli žiadneho, podľa vzoru Arnolda som sa aj ja rozhodol použiť ako informačný zdroj internet. Tam som našiel v skratke toto: Ministerstvo zahraničných vecí USA varuje svojich občanov, aby v tomto období necestovali do Kolumbie. Násilie a únosy sú vážnym problémom a všetci cudzinci sú potencionálnym cieľom. Viac ako tritisíc ľudí je každoročne unesených, čo sú iba oficiálne údaje. Násilie narkomafie a paramilitantných jednotiek vytvorilo kultúru strachu. Cestovanie po krajine je nebezpečné akýmkoľvek spôsobom. Širokým oblúkom sa vyhnite kolumbijskej polícii, ak ju naozaj nevyhnutne nepotrebujete, pretože tá má horšiu ako zlú reputáciu. Príchod do krajiny bol naozaj problematický. Colníci si na nás zgustli. Batohy sme rozoberali do najmenších častí, vojaci so samopalmi dohliadali nielen na vybaľovanie, ale aj na spätné balenie. Konečne som našiel veci, o ktorých som si myslel, že som ich už dávno postrácal... Po telefonátoch kolumbijského colníka na ambasády polovice sveta, s cieľom uistiť sa, či má nejaká Slovakia s Kolumbiou naozaj bezvízový styk, nás predsa len do krajiny pustili. Cartagena je nádherné mesto s koloniálnou architektúrou, množstvom príjemných ľudí, barov a živej hudby. Obľúbenou zábavou v piatkový večer je jazda autobusom. Nejde však o obyčajný autobus, ale o „kabriolet“ autobus, v ktorom hrá živá hudba, podáva sa alkohol a tancuje sa. Jazdí po uliciach mesta tri až štyri hodiny, nakoniec skončí na diskotéke alebo v bare, kde zábava pokračuje do rána. V jednom z nich sme ukotvili aj my. Dve sedmičky kolumbijského rumu zostali prázdne na našom stole a my sme sa rozhodli pokračovať v zábave inde a inak. Taxikára sme poprosili o pomoc pri zakúpení testovacej vzorky presláveného bieleho prášku. Taxikár nás odviezol do štvrte, kde by mi nebyť dvoch vypitých sedmičiek, nebolo bývalo všetko jedno. Taxikár z idúceho auta zakričal do tmy naše požiadavky a po niekoľkominútovom vození sa po okolí zastal na rovnakom mieste, kde nás už čakal zázračný balíček. Peter, prezentujúc svoje bohaté skúsenosti, okamžite vyčaroval dve hrubé „lajny“, pričom taxikár takmer prestal dýchať a trpko oľutoval, že sa niekedy na niečo také dal nahovoriť. To, že jeho strach nebol nepodložený, sme sa presvedčili, keď sa za zákrutou objavila policajná hliadka. Petra hliadka zaskočila natoľko, že sa mu jeho „lajny“ rozsypali po svetri, ak by sa teda v tej chvíli bola červená placka objavila v rukách hliadky, iný dôkazový materiál by už asi nebolo treba. Policajti nás však, vďaka Bohu, nepristavili, čím sme razom získali ďalších 20 až 30 rokov slobodného života. A tak sme zamierili do centra mesta, na diskotéku v štýle techno. Tam prebiehala naozajstná kokaínová slávnosť. Biely prášok sa konzumoval v takých dávkach a tak neopatrne, ako by šlo iba o hladkú múku. O desiatej ráno sme s Petrom vyšli na breh mora, čakajúc, kedy sa po pominutí účinkov drogy srdce pretaktuje na normálny pulz a nám sa konečne podarí zaspať. Z Cartageny sme pre krátkosť času odchádzali opäť letecky, do poslednej destinácie na našej dlhej stredoamerickej ceste, do Bogoty, hlavného mesta, ležiaceho vo výške 3000 metrov nad morom. Spoznávanie mesta sme už celkom rituálne začínali v bare. Tam som sa zoznámil so zlatovlasou prostitútkou Rosou Isela. Cítil som potrebu vysvetliť jej, že večer som sa rozhodol prežiť iba s kamarátmi, načo ona celkom prirodzene zareagovala, že jej to je úplne jedno, že radšej sa s nami bude rozprávať, ako len tak sedieť pri bare. Rosa Isela robila okrem prostitútky sestričku v nemocnici a ukázala sa ako veľmi dobrá vlastenka a znalkyňa svojej krajiny. Ponúkla sa nám ako sprievodkyňa pri našich budúcich návštevách, pričom po niekoľkých hodinách našej známosti sa už postarala aj o moje ubytovanie tvrdením „môj dom je aj tvoj dom“. Na druhý deň nám ukázala svoje mesto. Prezreli sme si spolu slávne múzeum zlata, všetky starobylé námestia, vyviezli sa lanovkou na kopec, z ktorého bol fascinujúci výhľad na osemmiliónovú metropolu. Bol to náš posledný večer v Kolumbii, v noci sme už sedeli v lietadle, ktoré nás odvážalo do Madridu, do Španielska, ktoré malo v posledných storočiach práve aj na krajiny Strednej Ameriky rozhodujúci vplyv. Bol to dôstojný záver našej cesty.
