Svet plávajúcich významov
Kórejský režisér Kim Ki – duk šokoval snímkou Ostrov filmové Benátky. Výtvarne zaujímavý film, zachytávajúci život na hausboutoch jedného jazera, prináša prezentáciu násilia, na akú sa nedíva ľahko. Na festivale v Karlových Varoch dokonca niektoré ženy zamdleli. Ostrov je zaujímavý film. Ale nie pre každého. Je totiž sadistický. Najskôr by sme asi mohli pátrať, prečo je vo filme prítomné také brutálne násilie a prečo je zobrazované v estetických parametroch? Na prvú aj druhú otázku existujú pomerne jednoduché odpovede. Kim Ki – duk sa vyjadril, že násilie je bežnou súčasťou ľudskej spoločnosti a zohrávalo významnú úlohu aj pri formovaní jeho vlastnej osobnosti. Násilie jednoducho obklopuje náš svet a je všadeprítomné. Jeho prezentácia vo filme je iba porušením istých tabu zobrazovania, možno provokáciou. O estetike násilia však môžeme hovoriť v súvislosti s americkým filmom. Ostrov prináša iný koncept „estetiky násilia“. Dá sa hovoriť o realistickom prístupe, veci sa dejú spôsobom, pri ktorom niet miesta na výraznú štylizáciu. Ani v hereckom prístupe k bolesti. Bolesť a smrť sú na „ostrove“ takým bežným javom ako káva alebo sushi. A nič v plynúcich obrazoch vás nebude upozorňovať na to, že v prípade násilia sa deje čosi, čo je zavrhnutiahodné. Sadistické scény s rybárskymi háčikmi idú na pokraj tabu zobrazovania a výrazne posúvajú hranice znesiteľnosti. Ak by sme mali film hodnotiť na základe impresie z obrazov, teda z toho, akými obrazmi sa rozpráva a čo sa rozpráva, asi by sme film mohli odporučiť iba pár zvedavcom. Za dobro vďaka, za zlo pomsta Existujú však iné, nazdávam sa, oveľa zaujímavejšie otázky, ktoré by sme si mali v súvislosti s týmto filmom položiť. Najmä, prečo sa dej filmu rozpráva práve takýmto spôsobom. I napriek realistickému príbehu môžeme v celkom priehľadnom šate uvidieť významné výtvarné štylizácie. A rovnako, napriek realistickému stvárneniu, je rozprávaný aj viacznačný príbeh, ktorého koniec je lahôdkou pre interpretačné semináre. Existuje pre to viacero predpokladov. Príbeh sa odohráva v homogénnom prostredí. Základom je plávajúci povrch jazera, na ktoré si prichádzajú prenajímať hausbouty výhradne muži. Hľadajú v nich pokoj. Na svoju rybačku, sexuálny styk s prostitútkami, alebo sa jednoducho prichádzajú na toto odľahlé miesto iba ukryť pred políciou, manželkou, pred samým sebou. Malé rôznofarebné plávajúce domčeky zásobuje nerozprávajúca žena, ktorá okrem dopravy zabezpečuje aj zopár nevyhnutných dodávok, nazvime ich servis pre rybačku a občerstvenie. A keď majú prostitútky voľno, zastúpi aj tie. Nehovoriaca je „univerzál“, perfektný manažér. Vybaví, čo potrebujete, a ponúkne sa vám, keď to potrebujete. Hrá pri tom hru podľa krutých pravidiel. Opakuje vaše ťahy: za dobro sa odvďačí, za zlo pomstí. Únik zo zóny násilia Medzi týmto „univerzálom“ a jedným „jazerovým azylantom“ sa vytvorí zvláštne puto. To puto má nezvyčajnú tvár, ktorá si rada nasadzuje masku. Azylant je trápiacim sa univerzálom: z rybárskeho drôtu vyrába reprezentácie túžby svojej mysle. Hojdačku, na ktorej sa hojdá, bicykel, na ktorom jazdí. Sklamaním zjazvené srdce sa nepúšťa do otvorenej konfrontácie, volí vyčkávaciu taktiku: veď ten objekt je príležitostná prostitútka. Ona ho sleduje. Láka ju, že nič nehovorí. Je ako ona. Iba sa pozerá. Aj to iba vtedy, keď sa mu chce. Ale nekomunikácia má aj svoje nevýhody. Bez nej nevieme, ako sa vlastne veci majú. Nemôžeme sa vždy spoliehať iba na intuíciu. Vyplývajú z nej nedorozumenia, ktoré prerastajú do sebazničujúcich rituálov bolesti a utrpenia. Násilie plodí násilie – učia nás nielen rozprávky. Preto je únik dvojice únikom vynúteným, únikom zo zóny násilia. Je hnaný motívom zacelenia rán. Nájdenia čohosi fixného, pevného, čo by bolo opakom plávajúceho. A posledný záber nám dáva na výber. To fixné je ostrov z vodných rastlín, ktoré trčia z hladiny. Tým druhým ostrovom je zakvitnuté pohlavie, zmrzačené sadistickým rituálom. Alebo je to všetko naopak: rastlinný ostrov je iba ilúziou a zakvitnuté pohlavie brutálnym znakom času „post mortem“. Môžeme si vybrať. Môžeme si vybrať spôsob nášho nazerania nielen na tento film, ale aj na skutočnosť ako takú. A rovnako si môžeme zvoliť možnosť ísť do kina a vidieť tento neobyčajný film. Môžeme si vybrať medzi svetom popcornovej istoty a svetom plávajúcich významov, ktoré sú roztečené na povrchu rozbúrenej hladiny jazera počas letného dažďa. Vždy si môžeme zvoliť nejakú možnosť. A mali by sme si vážiť to, že máme možnosti rozhodovať slobodne a sami za seba. Tá totiž hlavným protagonistom chýba. Ostrov (Seom), Južná Kórea 2000 Scenár a réžia: Kim Ki – duk Hrajú: Suh Jung, Yoosuk Kim, Sung – hee Park, Jae Hyun Cho, Hang – seon Jang
