Literatúra ako cenný odpad
Meno srbského spisovateľa Mirka Kovača (1938) nie je u nás neznáme. V Československu sa už v sedemdesiatych rokoch premietal film Okupácia v 26 obrazoch, natočený podľa jeho scenára o Juhoslávii počas druhej svetovej vojny a roku 2000 publikovalo vydavateľstvo Kalligram Kovačovu knihu esejí Európska hniloba. Najnovšie mu v neformálnej edícii toho istého vydavateľstva, ktorá prináša knihy balkánskych autorov (A. Tišmu, D. Albahariho, D. Jančara a ďalších), vyšla novela Malvína. Autor ju vydal pôvodne roku 1971, neskôr ju viackrát – podľa svojho zvyku – prepracoval. Hoci táto novela získala uznanie domácej i zahraničnej kritiky (preložená bola do taliančiny, francúzštiny, švédčiny a poľštiny), juhoslovanská moc po krátkom čase dielo zakázala, ba dokonca ho prikázala odstrániť z verejných knižníc. Nebolo to primárne z mravnostných dôvodov (kniha obsahuje dekadentný opis lesbického vzťahu), ale kvôli neúprosnej kritike a paródii srbského i chorvátskeho nacionalizmu, ktorý Mirko Kovač už v tom období pociťoval ako latentné nebezpečenstvo spolunažívania v multinacionálnej Juhoslávii. Dej novely sa síce odohráva v bezčasovom pásme (jediný časový údaj je tu október 1948 – vtedy príbeh kulminuje zavraždením Malvíny Pavičićovej a jej muža, Kirila Deretića), podľa štýlu rozprávania a narážok na antikvizujúce skutočnosti však možno usudzovať, že siaha do hlbšej minulosti, azda do čias rakúsko-uhorskej monarchie. No svojím vyznením zasahuje zároveň aj do najživšieho jadra našej súčasnosti. Je to novela či malý román v pätnástich listoch napísaných rozličnými postavami rôznym adresátom. Opisuje sa v nich zmätená história ľúbostného (alebo „mravného“) života istej Malvíny Trifkovićovej, ktorú poslali rodičia najprv do srbského pravoslávneho kláštora, no ona odtiaľ utiekla do Záhrebu, vydala sa za istého Tomislava Pavćiča, zakrátko sa s ním rozviedla a začala ľúbostný vzťah s jeho sestrou Katarínou, ktorá medzičasom otehotnela s akýmsi neplnoletým mladíkom, pri pôrode umrela a Malvína sa začala starať o jej dcérku, pokrstenú podľa nej na Malvínu; keď Malvína Pavčićová dosiahla vek sedemnástich rokov, macocha ju ako kupliarka vydala za policajta Kirila Deretića. Nakoniec Malvínu Pavčićovú i jej muža brutálne zavraždia. Prípad sa nikdy neobjasní, no z dvojvraždy vinia Malvínu a istého Jova Čamparu, údajného otca mladej dievčiny. Na okrajoch Samotný dej ešte veľa nevypovedá o explozívnom charaktere tejto útlej knižky. Dá sa však povedať, že fabula tu podkopáva sama seba; tak napokon kedysi autor sám pomenoval proces písania prozaickej literatúry. Takpovediac na okrajoch tejto prózy, v jej vedľajších líniách, v digresiách a minucióznych dokumentaristických opisoch (či skôr „lešteniach“ – použijúc metaforu autora, vášnivého zberateľa a reštaurátora starožitného nábytku), ktoré však len kde-tu pripúšťa epištolárny žáner, sa občas blysne to pekelné, nebezpečné, ako napríklad rozmáhajúci sa nacionalizmus, brutalita skrytá v rodinných vzťahoch či otvorený sadizmus, vyplývajúci z neobmedzenej moci. Tieto tiene siahajúce do súčasnosti nachádzame napríklad vtedy, keď Kovač opisuje, ako pred chorvátskou Spoločnosťou pre obrodu Katarínin otec Ladislav Pavčić prednáša „o nadávkach“ a ako z jeho nabubrelej, prázdnej reči o potrebe zachovania národnej mravnosti preskakujú iskry na vzdelané auditórium; alebo keď rozprávač robí inventúru kufríka mŕtvej Kataríny Pavčićovej; alebo keď na konci novely podáva podrobný opis obhliadky dvoch mŕtvol. Ani jedno zo spomínaných vybočení z fabuly nie je čírym ornamentom, všetky sa končia prekvapivou katastrofou a spätne zasahujú do hlavnej línie rozprávania, alebo ju ozmyselňujú z inej strany. Slovom všetko, čo sa v texte javí ako vedľajšie, nepodstatné, po ceste márnotratne odhodené alebo vytrasené z vrecka, tu má svoju funkciu, ktorá sa v rozprávaní prejaví až neskôr. Odpad Mirko Kovač o sebe viackrát napísal, že ho vždy fascinoval odpad. Tu je azda dôležité rozlišovať medzi odpadom a smeťami, hoci sám Kovač v tomto nie je terminologicky taký presný. Odpad je na rozdiel od smetí nielen špina, ale niečo, čo prestalo byť v istom okamihu zaujímavé alebo účelné, no kedysi také bolo a pokiaľ máme dostatočne vyvinutú imagináciu a schopnosť anticipovať, musíme pripustiť, že sa dnešný odpad môže zaujímavým a účelným stať ešte niekedy v budúcnosti. Napokon, takýmto odpadom (ak máme Kovačovi veriť), je aj uverejnená korešpondencia, ktorú autor údajne našiel kdesi medzi starými písomnosťami a urobil z nej literatúru. V eseji Dokumentárnosť ako postup roku 1979 celkom príznačne opísal, ako mu prehŕňanie sa v smetiach a sliedenie po odpadkoch pomáhalo pri písaní Malvíny: „Túlal som sa po antikvariátoch a blších trhoch ako nejaký pomätený zberateľ smetí. A takto, prehŕňajúc sa v smetiach, som raz naďabil na istý referát o nadávkach, vedecky síce mizerný, ale v krátkom románe Životopis Malvíny Trifkovičovej mi vyriešil postavu otca. (...) Koncom šesťdesiatych rokov, keď som písal ten životopis o Malvíne, som zároveň sledoval, ako sa správa mimoestetický materiál. (...) Činnosti preberania paraliterárneho prachu spolupôsobia v zložitom procese, a román je zložitý proces: od ponúknutej látky, ktorá vychádza z empirickej skutočnosti, obsahu, ktorý spočíva na tvorivom vnútornom pretlaku, až po dielo stvárnené do formy, ktorá všetko zjednocuje. Často som zdôrazňoval, že môj krátky román Malvína je ukradnutý zo smetiska, vystavujúc sa riziku, že ma tie isté literárne kreatúry, ktoré (Danila) Kiša vyhlásili za plagiátora, tiež očiernia ako zlodeja.“ Moc a sexualita Niet pochýb, takéto zbieranie „odpadu“ a domýšľanie jeho (literárnej) účelnosti je nesmierne cenné. Možno je to dokonca jedna z najdôležitejších funkcií písania. V príbehu Malvína sú na pôdoryse zabudnutej domácej histórie ako „odpadu“, ktorý na „smetisko dejín“ vyvrhol tok efemérneho historického diania, celkom presne načrtnuté kultúrne protipóly, ktoré budú určovať vývin na Balkáne v deväťdesiatych rokoch. Je to srbsko-chorvátska antinómia, protiklad náboženstiev a najmä: smrteľne nezmieriteľné zložky týchto protikladov, ktoré sa v konkrétnom príbehu Malvíny manifestujú v osudnej prepletenosti moci a sexuality. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že lesbická pletka Malvíny Trifkovićovej a rozličné obhrublé i eufemistické, klinické i dekadentné literárne narážky na sexualitu sú v príbehu kontingentné, náhodné; pri pozornejšom čítaní však zistíme, že vyrastajú presne z toho „okraja“, z ktorého vrhajú dlhý tieň na dianie príbehu a predlžujú aj jeho anticipačný potenciál. Hrôzostrašný je testament Malvíninho otca D. Trifkovića „v prospech blížnych a na počesť srbského národa“, v ktorom s naoko veselým, no v skutočnosti s vražedným egocentrizmom tento starý smilník odkazuje aj s príslušným obscénnym komentárom peniaze všetkým svojim milenkám; rovnako hrôzostrašný je aj opis lesbických scén, odohrávajúcich sa v otupenosti a polosnovom stave – tento opis je hodný D. A. F. Sada a rovnako ako u tohto najznámejšieho libertína, ktorý prekročil všetky hranice, aj u Kovača sa odohrávajú sexuálne scény s vylúčením citlivosti i reflexie a s automatizmom, v ktorom je celkom zreteľne cítiť prvok mocenskej manipulácie. „Chlapská“ bodrosť rovnako ako i pudová otupenosť boli napokon sprievodnými znakmi aj tých foriem násilia, ktorých sme boli svedkami v deväťdesiatych rokoch – a aj keď „horúce“ médiá tieto aspekty nedokázali sprostredkovať, ešte vždy tu bol kriticky reflektujúci film, písomná publicistika a literatúra. Fikcia, autobiografia, realita Iste, našli by sa aj autobiografické motívy, ktoré Mirka Kovača viedli v príbehu Malvína k vyzdvihnutiu deštruktívnych prvkov; autor sám vo svojej autobiografickej eseji-poéme Životopis bez radosti (v knihe Európska hniloba) napísal: „Netajím sa láskou k rodnému kraju, aj keď ju ani nezdôrazňujem; / tam ma už toľkokrát potupne napadli, že falšujem fakty, / že staviam škaredé nad krásne, / že zdôrazňujem odporné stránky rodného kraja a ľudskú zlobu.“ Pravdaže, to osobné, ako napríklad zlý vzťah k despotickému otcovi, „novozákonný pesimizmus“ a všetko to ostatné, čo nám prezradil Mirko Kovač zo svojho života, musí byť fragmentom z toho istého celku, z ktorého výlomkom je aj život jeho Malvíny. Táto podivuhodná a obdivuhodná, i keď nevyhnutne štylizovaná jednota či súhra osobného príbehu, „odpadu“ z minulosti, literárnej fikcie a všeobecnejšej reality je vecou autorskej citlivosti – takej citlivosti, akú stále potrebuje dobrá európska literatúra i jej čitatelia. (Mirko Kovač: Malvína. Kalligram, Bratislava 2003, prel. Karol Chmel.)
