Fenomén novovekého rasizmu
S obdobím romantizmu úzko súvisí jav, ktorý v negatívnom zmysle ovplyvňuje ľudstvo dodnes. Ide o rasizmus. V stredoveku sa považovala za hlavný atribút otázka ľudskej duše. Preto za otázkou, či Indiáni obývajúci Nový svet majú dušu, bolo vlastne hľadanie ich ľudskej podstaty. Myslitelia novoveku dualizmus duše a tela postupne opúšťali. Pozornosť sa presunula na biologické a intelektuálne kvality domorodcov.
Ako sa pozerali vedci 18. storočia na ľudstvo z hľadiska klasifikácie? V roku 1684 Francúz F. Bernier rozdelil ľudstvo podľa somatických, teda telesných hľadísk do štyroch skupín: 1. Európania a západní Ázijci, 2. černosi, 3. východní Ázijci a 4. Laponci. Carl Linné zaradil vo svojej klasifikácií ľudského rodu do skupiny Homo Monstosus (človek zrudný) Patagóncov, Hotentotov, Číňanov, kanadských Indiánov a Alpincov. Pojem rasy zaviedol nemecký anatóm Johann Friedrich Blumenbach, ktorý rozdelil ľudstvo do piatich hlavných rás: kaukazskú, mongolskú, etiópsku, americkú a malajzijskú. Intelektuálne základy novovekého rasizmu sa položili v čase, keď myšlienku jednoty ľudstva už západné elity väčšinou otvorene či podvedome akceptovali. Predošlá nedôvera Európanov k cudzím populáciám a pochybnosti, či ide o ľudské tvory, súvisela s pozostatkami archaického kmeňového myslenia a prežívala skôr v časti konzervatívneho poľnohospodárskeho obyvateľstva. O rasizme môžeme preto hovoriť až v dejinnej situácii, keď ľudstvo „tých druhých“ už uznáva, ale začína sa spochybňovať ich rovnocennosť. Moderný rasizmus sa spája s vedeckým rozvojom 19. storočia. Rasisti zhromažďovali dôkazy, že rozdielnosti v jednotlivých svetových kultúrach sú dané biologickými vlastnosťami ich nositeľov. Pokiaľ sa Európanom určitá domorodá kultúra zdala „primitívna“ a „barbarská“, tak to teoretici rasizmu interpretovali ako prejav nižších intelektuálnych, biologicky podmienených schopností. Nedá sa preto povedať, že by rasizmus vedu ignoroval, naopak bol značne inšpirovaný prírodnými vedami, evolučným učením darwinizmu. Kým tradičný evolucionalizmus videl v prírodných, „necivilizovaných“ národoch nižší vývojový stupeň v línii vedúcej k našej civilizácii, rasizmus tieto rozdiely medzi jednotlivými kultúrami absolutizoval a považoval ich pre dané populácie z dôvodu ich „menejcennosti“ za neprekonateľné. Tvorcom novovekej teórie rasizmu je dnes už polozabudnutý Francúz, knieža Artur de Gobineau. V roku 1853 vydal knihu Esej o nerovnosti ľudských rás. Vo Francúzsku nevzbudila veľkú pozornosť a po smrti kniežaťa v roku 1882 sa ňu prakticky zabudlo. Esej o nerovnosti rás uzrela svetlo sveta v spoločnosti, ktorá na ňu nebola pripravená. Bola to Comtova doba a francúzska veda objavovala pozitivizmus. Intelektuáli sa zaujímali skôr o socialisticky revolučné náuky, v ktorých videli dediča hodnôt osvietenstva a veľkej revolúcie. Hlavné Darwinove a Nietzscheho diela ešte nevyšli a politické myslenie nehľadalo ideologickú oporu v svojbytnej interpretácii prírodných vied. Okolo roku 1885 dochádza v Európe k zmene v intelektuálnej orientácii časti vzdelancov. Ako reakcia na pozitivizmus a naturalizmus sa myslenie obracia najmä v Nemecku späť k romantizmu a vzniká tzv. novoromantizmus. Jedným z jeho aspektov je predstava o degenerácii západnej civilizácie, ktorej výrazom bola rastúca dekadencia. Veľký úspech malo napríklad dielo Maxa Nordaua Degenerácia. Pocit rozkladu tradičných európskych hodnôt sa odrazil v niekoľkých románoch, poézii, filozofii, architektúre a v životnom štýle. Teória degenerácie prenikla aj do sociálnych a historických vied a často mala oporu i v konkrétnej situácii medzinárodnej politiky. Vo Francúzsku a Taliansku v dôsledku svetovlády britského impéria a v Španielsku po porážke vo vojne s USA v roku 1889 sa šírila frustrácia zo zdanlivej menejcennosti románskych národov a nadradenosti Anglosasov. „Z čoho vyplýva superiorita Anglosasov?“ pýta sa v roku 1897 v rovnomennej knihe francúzsky spisovateľ Edmont Demolins. V rokoch 1918-1922 vydal nemecký historik Osvald Spengler svoje hlavné dielo Pád Západu. V atmosfére neoromantizmu boli znovuobjavení Artur de Gobineau a ďalší francúzsky teoretik rasizmu, Vacher de Lapouge. Knieža Artur de Gobineau sa stal patrónom stúpencov teórie degenerácie, ktorí predznamenávali zrod fašizmu. Pri príležitosti 50. výročia úmrtia Gobineaua dal Benito Mussolini vytesať do jeho náhrobku nápis, označujúci ho za „postavu vešteckého mysliteľa“. Základná Gobineauova téza bola, že národ a čistota jeho krvi sú najdôležitejším faktorom histórie, ktorá je daná stretávaním sa konštruktívneho a civilizačného úsilia árijskej rasy s ničiteľskou úlohou nižších rás. Gobineau sa rovnako zaujímal o problematiku zániku veľkých civilizácií. Národ zanikne definitívne a jeho vzdelanosť s ním toho dňa, keď prvotný etnický prvok sa natoľko rozštiepi a utopí v prínosoch cudzích rás, že jeho schopnosť pôsobiť nebude už naďalej môcť dostatočne existovať. Artur de Gobineau neuznáva rovnocennosť ľudských rás a domnieva sa, že nerovnosť medzi ľuďmi je vrodená. Popri rase je základom civilizácie národ, ktorého autorita stojí i nad zákonom. Národ tvorí organický celok a potrebuje silného muža, ktorý by stelesňoval jeho kolektívnu vôľu. Z toho vyplýva, že monarchia je jedinou racionálnou formou vlády. De Gobineau vystupuje aj proti kresťanstvu, ktoré podľa neho neprispieva k rozvoju jedinečných vlôh konkrétneho národa, ale naopak národy nivelizuje, teda vyrovnáva rozdiely. Ľudstvo sa podľa neho skladá z jednotlivých rás, ktoré vznikli nezávisle od seba. Pred Gobineauom zastávali tento názor na pôvod ľudstva i renesanční panteisti G. C. Vanini a G. Bruno a francúzski encyklopedisti. Oproti tomu jednotný, monofyletický, vznik ľudského druhu obhajovali G. L. L. Buffon a J. C. Prichard, autor knihy Výskumy fyzickej histórie ľudstva z roku 1836. Artur de Gobineau však nie je v tejto otázke dôsledný, pretože ustupuje autorite Biblie a v snahe vyhnúť sa roztržke s doslovným znením Starého zákona hovorí neurčite o vzdialenom jednotnom a pôvodnom adamitskom pokolení. Rozoznával tri základné rasy: bielu, čiernu a žltú. Hnedá rasa, reprezentovaná Polynézanmi, vznikla zmiešaním čiernej a žltej. Tieto rasy majú veľmi rozdielne rozumové schopnosti a dispozície. Najnižšie stojí čierna rasa: intelekt má obmedzený, naopak zmysly sú silne vyvinuté, predovšetkým chuť a čuch. Emocionálne je čierna rasa nestabilná, excitovaná, a preto nie je schopná dosiahnuť mravnú dokonalosť. Vyniká len fyzickou silou. Žltá rasa ľahko podlieha apatii, je málo fyzicky zdatná, má silne vyvinutý vzťah k materiálnemu pohodliu a rozkoši a má v úcte poriadok. Trpí nedostatkom fantázie a schopnosťou teoretického uvažovania. De Gobineau ju označuje za „malomeštiacku rasu“, ktorá ľahko vytvára solídnu, pevnú sociálnu štruktúru, bez výnimočných civilizačných vzopätí. Najvyššia je podľa Gobineaua biela rasa. Vyniká energickosťou a inteligenciou, je praktická a vytrvalá, fyzicky zdatná, má vzťah k poriadku, ktorý však nevedie ako u žltej rasy k statickým štátnym útvarom, ale láska k slobode ústí do vytvárania oveľa dynamickejších spoločenských organizácií. V jedinej vlastnosti je biela rasa menej vyvinutá ako iné rasy, a to v zmyslovosti. Túto črtu však považuje Gobineau za klad, pretože umožňuje sústredenie na veľké civilizačné diela. Každá civilizácia bola vytvorená len bielou rasou a zničená v dôsledku jej zmiešania s rasami nižšími. V dejinách existovalo desať civilizácií a ďalšia sa už nevytvorí. Všetky civilizácie boli dielom Árijcov, v dnešnej terminológii Indoeurópanov, za prispenia Semitov, napríklad Židov a Arabov. De Gobineau teda nie je na rozdiel od množstva ďalších rasistov vyhranením antisemitom. Ani čínska civilizácia nie je vlastným výtvorom žltej rasy, ale podľa de Gobineauovej fantastickej predstavy, ju založili indoeurópske kmene, ktoré v tom čase kolonizovali aj Indický polostrov. De Gobineau si vedel rady aj s problémami, ako vo svetle svojej teórie vysvetliť pôvod predkolumbovských civilizácií Aztékov, Mayov a Inkov. Tieto spoločnosti by nevznikli bez vplyvu bielych vikingských moreplavcov z Islandu a Škandinávie. Úlohu posledných strážcov tradície západnej civilizácie pridelil De Gobineau Germánom. Po páde Rímskej ríše z nej zachovali to najlepšie a vytvorili stredovekú civilizáciu, ktorej vrcholným symbolom bol feudálny rytier, účastník križiackych výprav. V jeho osobe a hodnotách, ktoré bojovníci z čias, keď sa znovu dobývalo územie Pyrenejského polostrova až po Jeruzalem, vyznávali, dosiahla západná civilizácia vrchol. Nasledujúca renesancia znamená úpadok, ktorý súvisí s asimiláciou pôvodného germánskeho živlu. Pôvodné germánske kmene boli vytláčané z južnej Európy zmiešanými románskymi národmi - Francúzmi, Talianmi a Španielmi. Zrod renesančnej kultúry a rozmach umenia sú výrazom degenerácie, ktorá sa až do 19. storočia (veku, keď žil Artur de Gobineau) nezastavila. Umenie, ktoré považuje za dekadentné a za prvok rozkladajúci každú civilizáciu, vzniklo neblahým zmiešaním rasy bielej a čiernej.
(pokračovanie v ďalšom čísle)
