Hrozba sprava
V belgických voľbách sa prekvapenie nekonalo. Ďalšiu vládu bude tvoriť, s najväčšou pravdepodobnosťou, žlto-červená koalícia terajšieho premiéra Guya Verhofstadta. Z „dúhovej vlády“ teda vypadli len zelení. Najväčší prírastok hlasov zaznamenali flámski socialisti. Ich volebným esom bol Steve Stevaert, politik, ktorému zasadzovanie sa za rovný prístup k verejným službám (doprava, elektrická energia) vynieslo prezývku „pán Zadarmo“. Kolegovia politici a komentátori „voľnotrhovejšieho“ zmýšľania mu síce vyčítajú populizmus a plytvanie verejnými zdrojmi, no mnoho voličov, v tomto prípade rozhodujúci faktor, má na to iný názor. Veľké sklamanie zažili vo voľbách zelení. Dôveru voličov nezískali späť ani zradikálnením hlasu ku koncu obdobia odstupujúcej vlády. Témy, s ktorými vyšli – zastavenie predaja zbraní Nepálu, obmedzenie počtu lietadiel prelietavajúcich nad Bruselom, či zákaz reklamy na cigarety – nechali ľudí chladnými, niekedy dokonca „vypálili“ proti nim. Napríklad tabakové firmy „potrestali“ belgickú vládu za prísny postoj voči ich reklame tým, že znemožnili, aby sa v krajine konal ďalší ročník Veľkej ceny formuly jeden. Málokto sa na to dokázal pozrieť ako na príspevok k obmedzeniu znečistenia vzduchu výfukovými plynmi... Zostava budúcej vlády teda nie je až takým prekvapením. Napriek stále vysokej nezamestnanosti nahrával Verhofstadtovi do karát mierny ekonomický rast, popularitu si, spolu s vládnymi stranami, získal aj svojím postojom k vojne v Iraku. S oveľa väčším napätím sa však očakávalo, ako dopadne krajná pravica. „Tvrdí chlapi“ a kráľovná krásy Špecifikom belgického politického systému je, že takmer každá relevantná strana má svoju flámsku a valónsku obdobu. Obe komunity musia byť zároveň zastúpené vo vláde. Takéto usporiadanie dokázalo z veľkej časti vyriešiť problém s regionálnym separatizmom, napriek tomu sa však rast krajne pravicových síl, ktoré svoj program zakladajú na nacionalizme či regionalizme, nepodarilo úplne zastaviť. V belgickej spoločnosti sa navyše objavili aj nové problémy. Radikálnu pravicu reprezentuje vo flámskej časti Flámsky blok, francúzsky hovoriaci Valóni majú zasa svoj Národný front (jeho podpora je však proti Flámskemu bloku zlomková). Flámsky blok je v skutočnosti jedinou krajne pravicovou stranou, ktorá si dokázala získať v Belgicku taký veľký vplyv. Odkedy vo voľbách v roku 1991 prekvapivo prerazil s 10-percentným volebným výsledkom, jeho popularita rastie. Rovnako ako v prípade francúzskeho Le Pena či holandského Pima Fortuyna je živnou pôdou pre jeho úspech nedotvorená multikultúrna spoločnosť. Zatiaľ čo národno-lingvistický problém medzi Valónmi a Flámami vyriešilo detailné vyváženie moci medzi oboma komunitami, na prisťahovalcov (najmä z arabských krajín a Turecka) tento recept zatiaľ nefungoval. Predovšetkým preto, že ho nik nevyskúšal. Keď arabskí prisťahovalci v Antverpách, žije tam asi tridsaťtisícová komunita, žiadali, aby bola arabčina uznaná za ďalší oficiálny jazyk, odpoveďou bolo pomerne jednoznačné nie. Jazyk Flámskeho bloku je tvrdý – treba zastaviť prílev ďalších prisťahovalcov, tí, čo v krajine žijú, budú môcť ostať, len keď sa asimilujú. Pred týmito voľbami sa strana pokúsila „zjemniť“ svoj imidž – na kandidátke sa na poprednom mieste objavila bývalá Miss Belgicka, Anke Vandermeersch. Vysoká, štíhla odfarbená blondínka však nikoho nenechávala na pochybách, že vie, prečo je práve na tejto kandidátke: „Sme stále jasne proti multikultúrnej spoločnosti. Potrebujeme, aby sa ľudia, ktorí sa sem prisťahujú, prispôsobili. Ak neakceptujú náš systém, naše zákony, naše hodnoty, nech sa vrátia späť, odkiaľ prišli.“ Cukor a bič Samotný rasizmus, akokoľvek pekne zabalený, by však asi nestačil na to, aby priviedol radikálov do centra politiky. Prilepšili ho preto zdôrazňovaním flámskej identity – najlepšie to charakterizuje ich volebný slogan „eigen volk eerst“, naši ľudia prví – a spolu s ním požiadavkou na vytvorenie samostatného flámskeho štátu na severe Belgicka. V ekonomicky rozvinutejšom Flámsku sa už dávno objavujú myšlienky, že dopláca na svojho chudobnejšieho valónskeho brata. Taktika regionálneho separatizmu nie je v Európe výnimočná. Najúspešnejšie ňou hrá Severná liga v Taliansku. K imidžu „ľudovej strany“ patrí aj sociálny program Flámskeho bloku. Dôraz na podporu živnostníkov, rodín, zvyšovanie materských dávok a detských prídavkov (samozrejme nie pre imigrantov „zneužívajúcich“ sociálny systém) a vytváranie pracovných miest (opäť pre Flámov) sú už tradičným cukrom, ktorým sa krajná pravica usiluje osladiť svoj bič šovinizmu. Neúčinná izolácia Zdá sa, že pravicoví radikáli ťažia aj z postoja ostatných politických strán. Napriek svojim volebným výsledkom – v Antverpách sa s tretinou hlasov stali najsilnejšou stranou – nemajú šancu vstúpiť do žiadnej z vlád. Mainstreamové strany utvorili okolo nich „cordon sanitaire“ – ani jedna nepripúšťa možnosť spolupráce s nimi. Leona Detiegeová, socialistická starostka Antverp túto politiku obhajuje: „Máme tu medzinárodnú komunitu – 150 rozdielnych národností. Povedať im, že teraz sú vo väčšine fašisti, by nebol dobrý signál.“ Na jednej strane je to dobrý dôvod. Zároveň však môže Flámsky blok získavať hlasy tým, že kritizuje „diktátorskú demokraciu“ mainstreamových strán. Navyše, rakúska skúsenosť ukazuje, že je len otázkou času, kedy niektorá zo strán zmení názor. Už teraz počuť medzi holandskými kresťanskými demokratmi názor, že je načase politiku izolácie zmeniť. Vďaka snahe dostať sa späť k moci to môžu byť práve oni, kto začne s „konštruktívnou spoluprácou“. Celý problém má však okrem kultúrneho aj sociálny rozmer. Nie náhodou sú mocenskou základňou Flámskeho bloku práve Antverpy – mesto s najväčšou prisťahovaleckou komunitou, ale aj s vysokou nezamestnanosťou a chudobnými predmestiami. Arabská reakcia Ďalším fenoménom belgickej politickej scény je Dyab Abou Jahjah – 31-ročný potomok marockých prisťahovalcov s výzorom filmovej hviezdy, ktorý o sebe tvrdí, že zastupuje záujmy európskych Arabov. Jeho Európska arabská liga, ktorá vznikla ako odpoveď na rastúci pravicový radikalizmus a rasizmus, volá po jednote všetkých Arabov v Európe. Popularitu získal najmä počas rasových nepokojov z jesene minulého roka, ktoré prepukli v Antverpách po tom, čo mladého arabského učiteľa zastrelil jeho sused. S Abou Jahjadom nesúhlasia aj mnohí príslušníci jeho vlastnej komunity. Tvrdia, že jeho jazyk je priveľmi radikálny, že namiesto riešenia problémy ešte väčšmi vyostruje, čím naháňa ďalšie hlasy Flámskemu bloku. Pravda je, že ani on nehovorí o multikulturalizme, ale skôr o „mnohokulturalizme“ – v Belgicku by popri sebe existovali rovnocenné, no relatívne uzavreté komunity. Jeho názory sú reakciou na čoraz častejšie požiadavky na asimiláciu prisťahovalcov: „Asimilácia znamená vzdať sa vlastného jazyka, vzdať sa vlastnej kultúry a zachovať si len nejaký druh folklóru, ktorý je irelevantný. Stále ešte môžem jesť niektoré jedlá z Blízkeho východu, no nemôžem mať niektoré myšlienky, ktoré vyrastajú z ideológií a ideí Blízkeho východu.“ Akokoľvek je Abou Jahjah radikálny, hovorí za časť mladých Belgičanov arabského pôvodu, ktorí sú síce technicky občanmi, no ostávajú „iní“. Ani s belgickým pasom sa nestávajú Belgičanmi, ale ostávajú „marockými Belgičanmi“ či „tureckými Belgičanmi“. Navyše, podľa Abou Jahjaha, mainstreamové politické strany situáciu neriešia. Naopak, preberajú agendu Flámskeho bloku. Belgické voľby tak boli síce dobrým výsledkom pre žlto-červenú koalíciu, no vyslali predsa len znepokojivé signály o stálom raste krajnej pravice. Multikulturalizmus, ktorý by nebol založený na prostom spolužití uzavretých komunít, ale na kultúrnom dialógu, sa stále nedarí budovať. Ak sa k tomu pripojí nestabilná sociálna situácia, prvý, kto získa, bývajú krajne pravicové strany. Ich éra sa neskončila s dvadsiatym storočím. A tým si nesie Európa do ďalšej vlny svojej integrácie zlé dedičstvo.
