Reklama
Reklama

Dvadsaťpäť hodín pred zrkadlom

Do kín sa dostal výnimočný film. Je o poslednom dni na slobode. Je o poslednom dni drogového priekupníka. Nikto v priebehu času filmu však nezomrie. Možno pred a možno po fiktívnom čase. Dávno pred zomrela matka hlavného hrdinu. A nikto nevie, ako skoro – neskoro zomrie on. Priekupník, ktorý si posledné minúty slobody vychutnáva pohľadom cez okno auta, ktoré ho odváža do väzenia.
Počet zobrazení: 361
kolaz10-m.jpg

Do kín sa dostal výnimočný film. Je o poslednom dni na slobode. Je o poslednom dni drogového priekupníka. Nikto v priebehu času filmu však nezomrie. Možno pred a možno po fiktívnom čase. Dávno pred zomrela matka hlavného hrdinu. A nikto nevie, ako skoro – neskoro zomrie on. Priekupník, ktorý si posledné minúty slobody vychutnáva pohľadom cez okno auta, ktoré ho odváža do väzenia. V žánri krimi sme zvyknutí na iné konvencie. Vo filme však nenájdeme ani len prestrelku. Rozprávanie sa nesústreďuje na proces predávania, či zháňania drog. Nesústreďuje sa ani na odkrývanie štruktúry zločineckej skupiny, ani na prácu polície. Je to film o človeku, ktorý si zvykol ľahko zarábať peniaze nezákonným spôsobom. A najmä: je o tom, ako sa tento človek vyrovná s následkami, ktoré takéto podnikanie v normálnych krajinách zvyčajne prináša. Na rozdiel od žánrových klišé, ktoré v krimi vládnu, sa môžeme stretnúť s ich totálnym popretím. Dominuje tu priateľstvo. Klišé nám nahovára, že neexistuje priateľstvo, ani úprimnosť, všetci nosia masky a najväčší „priatelia“ sú kedykoľvek pripravení vykonať pre vás „dobrú“ službu: vraziť vám odzadu dýku do chrbta. Tu nič také neexistuje. Posledný deň Montyho je oslavou priateľstva. Je rovnako utužovaním rodiny a aktuálnym (práve sa odohrávajúcim) preberaním zodpovednosti za minulosť. Volajú sa „práskači“. Takí, ktorí sa na vás usmievajú a predstierajú city. Hrajú na dve strany, dve hry súčasne. A každú podľa iných pravidiel. Nie vždy sa vypláca robiť dve veci naraz. Hrozí im, že jednu z týchto hier prehrajú. A väčšinou tú, pri ktorej zaplatia krutú daň - svoj život. V oveľa väčších problémoch sa však ocitajú tí, ktorí musia falošných hráčov odhaľovať. Hráči kartových hier ich nemajú radi. A nemajú ich radi ani policajti, ani zločinci. Úsilie odhaliť falošného hráča môže zabrať veľa času a investovanej energie. Nie vždy je takáto snaha úspešná. Môže dôjsť k omylom a rozhodnutiam, ktoré majú fatálne následky. Skoro k takému jednému príde, ale to by bolo iba potvrdenie línií žánru, ktorým sa tento film snažil vyhnúť. Zápletka sa vôbec neodohráva v medziach odhaľovania. Posledný deň slobody nie je posledným dňom odplaty. Samovrah pred samovraždou vyrovná všetky dlhy, poupratuje si v izbe, možno utrie prach a napíše listy na rozlúčku. Podobná línia je aj tá Montyho. Stretne sa so svojimi najväčšími priateľmi a idú sa spolu zabaviť. Svoju partnerku navlečie do obľúbených strieborných šiat. Tento deň slobody, táto spomienka, bude preňho motiváciou prečkať smutné, dlhé roky samoty. Pred samým sebou niet úniku Ústredný motív sa rozmieňa v drobných konaniach. Neexistuje tu ani konflikt. Hrozba väzenia je vyplnená od začiatku. Niet pred čím unikať. Línie sa pretli. Ako obraz v zrkadle. To je konfrontácia par excelance. Obraz v zrkadle je živým obrazom, čistým uvedomením, spojivkom aktuálneho s imaginárnym. Neexistuje tu možnosť úniku pred sebou samým. Je zodpovedným uvedomením si nasledujúcich možných udalostí, ktoré ohraničujú chladné steny väzenskej cely. „Fuck you“ - opakuje Monty heslo v rohu takéhoto zrkadla. Díva sa na seba, ako chrlí na všetkých nadávky. Opakuje heslo a variuje adresátov. Keď dosadí do frázy seba, pohľady sa stretnú, pretnú sa línie imaginárneho a aktuálneho. Obe časti jeho osobnosti sa stretnú v tejto výnimočnej scéne, ktorá je podľa mojej mienky pilierom posolstva filmu. Po nej sa Monty vracia do baru, k stolu, kde jeho otec pojedá prepečený steak. Na stenách visia fotografie uhynutých požiarnikov nedávnej tragédie. Z filmu na vás dýcha trauma z týchto udalostí. Film začína postupným zväčšovaním záberu svetelných lúčov, ktoré odkazujú k tragédii. V polovici filmu vidíme odpratávanie z vtáčej perspektívy. Z podivného rozhovoru, upratávania si pohľadov a pocitov osôb vedúcich dialóg upriamuje kamera pozornosť na iné upratovanie: odpratávanie trosiek. Život ide ďalej. Niet tu miesta pre sentiment, ani pre gýč. Pocity sa vynárajú, ale sú schladené, podriadené reflexii zrkadla, ktoré ich naliehavosť odcudzuje. Dáva ich do zátvorky, aby odhalilo ich pravú podstatu. Podstatu, ktorá sa nám ukazuje každé ráno pri umývaní zubov. Sme to my, kto sa dívame a konáme. A bude to tak vždy, pretože za svoj život si je zodpovedný každý sám. Úplne sám.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama