Z lásky k mestu, z obdivu k ľuďom
Divadlo Aréna po rekonštrukcii a prechode pod nové vedenie otvorilo svoje priestory pre obyvateľov Bratislavského samosprávneho kraja, ktorému patrí. Otváracím predstavením bola 12. a 13. apríla premiéra hry mladej ruskej dramatičky Oľgy Muchinovej You, ktorá hovorí o láske k mestu a ľuďom, ktorí v ňom žijú. Muchinová vo svojom texte nevytvára komplikované dejové línie, neusiluje sa konštruovať a rozuzľovať dramatické zápletky. Sústreďuje sa na ľudí, ktorí bývajú na jednom moskovskom bulvári v starom niekoľkoposchodovom bytovom dome. Títo ľudia žijú svoj život v meste, ktoré im je všetkým. Poézia každodennosti Stretávajú sa pri šálke čaju či kávy, delia sa navzájom o spomienky a životné skúsenosti. Pri konfrontácii s ťaživou životnou realitou si nalejú vodky a prípitok okorenia starou moskovskou riekankou, podľa ktorej je kalištek vodočky neškodnou záležitosťou. V zadumaní nad životným údelom a láskou, ktorú všetci veľmi intenzívne prežívajú, sa stane, že nevnímajú rozhovor ostatných, povedia niečo mimo kontextu, niečo osobné a intímne, spomienku na detstvo, prvú lásku, či len na vôňu kvitnúcich stromov v Kremeľskom parku. Všetky Muchinovej postavy sú poetické, široké ruské duše, ako ich poznáme z literatúry, krásnej i dramatickej. Leží na nich ťarcha osudu celého ľudstva, v ich myslení sa odzrkadľuje rozľahlosť ruskej zeme, hoci ich slová sa môžu niekomu zdať prízemné, či málo inteligentné, odráža sa v nich životná múdrosť a hĺbka citu. V rozhovoroch takýchto ľudí čas, hodiny či peniaze a bežné starosti nemajú miesto. Stačí im, keď sa riadia podľa kvitnutia rastlín a ročných období. Prízemné starosti sa stanú dôležitými, až keď sa ozve hlad, smäd či nedostatok prostriedkov na cestu, ktorá by mala byť únikom pred neuspokojivým životom v byte nad veľkomestským bulvárom. Práve príležitosť otvorenia regionálneho divadla sa výberom takejto hry môže stať prostriedkom zvýrazňujúcim tesnejšie spojenie medzi divadlom, jeho tvorcami a obyvateľmi mesta, ktorí sú jeho takmer výlučnými návštevníkmi. V bezmennom priestore Neurčitosť a zdanlivú nezmyselnosť v dialógoch postáv uvedie na správnu mieru konkrétne označenie miesta, kde žijú, kde cítia, súžia sa. Moskva a byt v dome na rušnej ulici, po ktorej chodia autá, trolejbusy a ľudia. V byte Stepana Ivanoviča (František Kovár) a Jelizavety Sergejevny (Mária Kráľovičová) sa stretáva množstvo ľudí. Ich dve dcéry Aňa (Gabriela Bírová) a jej Sestra (Vanda Tureková), jej manžel Seva (Marek Majeský), jeho kamarát Andrej (Marián Miezga), mladý vojak na dovolenke Dimitrij (Ondrej Kovaľ), Pirogová (Renáta Ryníková) a Barsukov (Karol Čálik). Režisér Marián Amsler neurčitosť textu hry dotiahol do dôsledkov a to tak, že zachoval aj neurčité vzťahy medzi postavami. Ťažko v jeho réžii určiť, prečo sa práve v tomto moskovskom byte stretáva toľko rôznych ľudí. Len podľa nejasného príbehu môžeme dedukovať, že Barsukov je mladíckym obdivovateľom matky Jelizavety Sergejevny, že Seva je Sestrin manžel, ale veľmi ťažko v spleti slov zistíme, komu je vlastne Sestra sestrou. Vôbec sa nám nepodarí zistiť, prečo do tohto bytu chodí Pirogová, ktorú prenasleduje milenec na lietadle so samopalom. Andrej ako Sevov priateľ má v byte určité miesto, ale Dimitrij prichádza na dovolenku z armády k cudzím ľuďom, tak povediac úplne grátis. V úprave textu sa nezachovalo nič, čo by nám navrávalo, že všetci títo ľudia sú susedmi, ktorí celý život žili v jednej malej bytovke, stretávali sa na poobedňajšej šálke čaju a žili v družnej atmosfére, ktorá sa v podstate stala témou hry. Nedozvieme sa ani to, že Dimitrij ako mladý dvadsaťročný človek prichádza na miesto, kde kedysi ako dieťa žil, a do Moskvy, odkiaľ odišiel do armády, sa vracia preto, lebo bez spomienky na svoje mesto nedokáže prežiť ani jednu bezsennú noc. Jeho láska k Sestre nie je ani tak manželským trojuholníkom ako skôr citovou náklonnosťou k mestu, ktoré patrí svojím obyvateľom. Mesto krásne rozkvitnuté, krehké a zrelé. Neurčitosť vzťahov sa preniesla aj do priestoru, v ktorom sa postavy pohybujú. Scéna pozostáva z niekoľkých kusov nábytku: gauča, stola, stoličiek, kresla, rádia a veľkej skrine. To všetko zahalené v prítmí slabého osvetlenia, ktoré divákovi oslepenému troma halogénovými svetlami nad hľadiskom, nedovoľuje jasne rozlíšiť, čo kde presne na scéne je, nieto ako sa kto práve tvári. Nepomenované vzťahy sa tak odohrávajú v nepomenovanom priestore a jediné, čoho sa divák môže v takejto konštelácii chytiť, sú prehovory postáv, ktoré síce vyvierajú z hĺbky ubolenej duše, ale netýkajú sa takmer ničoho, čo sa na scéne deje. A nedá sa povedať, že by postavy trpeli neliečiteľnou záhaľčivosťou. Pieseň nahradila úlohu réžie Jelizaveta Sergejevna Andrejovi hneď po príchode núka jesť, lebo po ceste predsa musel vyhladnúť. Matka rodiny je skutočnou osobnosťou, organizuje beh celej domácnosti, na to, čo deti robia mimo domu dosah síce nemá, ale medzi múrmi bytu je všetko, ako má byť. Nábytok je možno ošarpaný, ale čaj je stále pripravený, pre moderných a mladých aj káva, vždy je do čoho zahryznúť. Mária Kráľovičová z charakteru tejto silnej domácej panej stvárnila práve to, čo nedokáže: sledovať dianie mimo svojho domu. V neurčitom priestore scény prakticky ani nemá inú šancu. Preto neisto poskakuje na vysokých podpätkoch a sieťovaná blúzka len podčiarkuje jej neistotu a nestabilitu, neschopnosť ovplyvniť streľbu z lietadla, v ktorom Víťa hľadá Pirogovú, neschopnosť odvrátiť vojnu, ktorá je stále niekde blízko pred Moskvou ako za čias veľkých vojen. V rámci domu by však Jelizaveta Sergejevna mala vládnuť pevnou rukou. Oranžovkasté šálky, ktoré jej osobne daroval Lenin, hľadá s takou vervou, až ich nájde v rukách dvoch stareniek, ktoré bývajú na chodbe a sem-tam sa popreháňajú po izbách bytu. Keďže Amslerova inscenácia nahradila starenky hlasom z rádia, Márii Kráľovičovej zostalo naozaj málo príležitostí rozohrať aj silnú stránku svojej postavy. Marek Majeský sa ako klamaný manžel vtelil do roly zraneného Hamleta, ktorý trpí, lebo milovaná a zbožňovaná žena nemôže byť jeho. Zranenosť jeho postavu prenikla natoľko, že keď Dimitrijovi, milencovi svojej manželky, vysvetľuje, čo je v živote dôležité, že Moskva nie je pupkom sveta, nespráva sa ako sebavedomý muž, ktorý chce rozumným spôsobom priviesť sopľavého zamilovaného dvadsiatnika k zodpovednosti a rozumu, ale skôr ako muž neschopný radikálneho činu, neschopný svojmu sokovi podľa spravodlivosti ani rozbiť ústa. Kamarát Andrej, ktorý sa stal amalgámom dvoch postáv – Andreja a Nikolaja, Barsukovovho syna, sklamaný láskou pokúsi sa spáchať samovraždu a rozhodne sa hľadať šťastie inde. Dimitrij Ondreja Kovaľa ako jediná postava na scéne naozaj prežíva, cíti, nenechá sa len tak unášať životom. Dosahuje to síce až hysterickým spôsobom hrania, ale v porovnaní s nevýraznými postavami ostatných hercov je naozaj citlivým a citovým centrom celej inscenácie. To sa odzrkadľuje aj v jeho choreografických vsuvkách, hlavne v scénkach so Sestrou. Jedinou chybou tanečných súčastí inscenácie je, že sú izolované a nezapadajú do celistvej režijnej koncepcie. Vanda Tureková stvárnila chladnú a nezáživnú Sestru, ktorá nemá potenciál očariť mladého, náruživého a citlivého vojaka. Neurčitosť v scénografii sa zrkadlí aj v kostýmoch, ktoré v proklamovanej poetickej línii inscenácie nezohrávajú nijakú rolu. Farebné ladenie kostýmov aj ich tvar nie sú v súlade s priestorom, v ktorom sa postavy pohybujú, ani s osudmi, ktoré prežívajú. Kostýmy skôr vyzerajú ako prvotiny začínajúceho módneho návrhára. Citová blízkosť postáv a ich spolupatričnosť sa prejaví len jediný raz, keď autorka predpisuje v scénickej poznámke pesničku. Ruská pieseň spojí všetky postavy na scéne tak, ako ich mala spojiť réžia. Čaro pohltil chaos Poetickosť textu zanikla v neurčitosti scény a kostýmov, v nejasnosti režijného a dramaturgického zámeru. Jednoznačne sa nedá odhadnúť, čo bolo zámerom uvedenia práve tejto hry, prečo práve táto inscenácia uviedla otvorenie Arény ako nového bratislavského divadla. Témou inscenácie nie je ani láska medzi ľuďmi, ani láska k mestu, ani vojna, ktorá sa raz mihne v správach z rádia. Myšlienková neurčitosť tvorcov je zdrojom ambivalentného postoja postáv ku všetkým životným udalostiam. Nič ich netrápi, nič sa ich nedotkne, len bezcieľne pobehujú, poskakujú a kričia, plačú, ani sami nevedia prečo. Zjavujú sa na najrôznejších miestach a samy nevedia, kde a prečo sú, na čo tam išli. Prístup vedenia divadla k divákom sa tiež nedá nazvať veľmi vrúcnym. Divadlo síce patrí vyššiemu územnému celku, na jeho otvorení sa okrem nového riaditeľa Juraja Kukuru zúčastnil aj bratislavský župan Ľubo Roman, ale nedá sa povedať, že by marketingové úsilie divadla smerovalo k obyvateľom mesta. Divadlo leží na petržalskej strane Dunaja, je v tesnej blízkosti obrovského obchodného centra s dvanástimi kinosálami, a preto je nepochopiteľné, prečo sa toto divadlo svojim návštevníkom prezentuje nadmieru abstraktnou a nepochopiteľnou inscenáciou s nepredstaviteľne (na slovenské pomery) vysokým vstupným. Takýto prístup môže znamenať len to, že divadlo sa neobracia na návštevníkov, ktorí žijú v jeho tesnej blízkosti, na najväčšom slovenskom sídlisku, ale sa usiluje zahrať na snobskú strunu novodobých zbohatlíkov, pre ktorých cena vstupenky nepredstavuje nijaký problém a autobusová doprava neprichádza do úvahy, lebo sa tak, či tak privezú autom. Muchinová sa vo svojej hre síce vyznala z lásky k mestu, svoje postavy vytvorila s hlbokou úctou k obyčajnému človeku a jeho problémom, inscenácia tejto hry v Aréne však toto všetko nahradila nejasným posolstvom a príklonom ku komercii vo vzťahu k divákovi. Oľga Muchinová: You Preklad, dramaturgia: Romana Maliti Réžia: Marián Amsler Scéna a kostýmy: Anita Szkeová Hudba: Peter Mankovecký
