O korupcii treba hovoriť
Tieto slová generálneho prokurátora vo mne vyvolali zmiešané pocity. Vyslovil ich v súvislosti s mimoriadnou schôdzou parlamentu, ktorá sa mala zaoberať korupčnými aférami v našej krajine. Nuž naši západní susedia mali ešte za čias habsburskej monarchie a prvej republiky veľmi výstižný názov pre túto najdemokratickejšiu inštitúciu - „žvanírna“. Na onej schôdzi sa o korupcii pohovorilo veľmi veľa. Samozrejme, ak by sa našiel niekto, kto by tento nešvár obhajoval, dopustil by sa smrteľnej chyby. No často sa opakoval iný argument, ktorý sa fakticky rovná obhajobe. Korupcia existovala vždy a existuje všade, takže je vlastne už svojou podstatou neodstrániteľná. Tí, čo sa bijú do pŕs, akí sú zásadoví antikomunisti, prijali proti korupcii také opatrenia, aké sú typické pre bývalý režim. Tento spôsob riešenia sa nazýval kampaňovitosťou. Ak sa priznala existencia nejakého negatívneho spoločenského javu, tak noviny začali proti nemu uverejňovať články, rozhlas a televízia do omrzenia opakovali tie isté reči a dokonca na uliciach sa zjavili heslá a billboardy. Samozrejme, s patričnou pompou by sa tiež prijali príslušné zákony. Preto boj proti korupcii s „upírskymi“ billboardmi pripomína oné časy. Čo teda treba naozaj robiť? Už v roku 1989 nás „noví“ demokrati poúčali, že okrem trestnoprávnej zodpovednosti existuje aj politická. Aj keď mi napríklad na úrovni súdov nedokážu porušenie zákona, ale je naozaj zrejmé, že som sa nejakej nekalej činnosti dopustil, mal by som vyvodiť dôsledky na základe politickej zodpovednosti a zo svojho vysokého úradu odísť. Lenže ľudská pamäť je naozaj krátka... Počas parlamentnej debaty sa napríklad spomenul fakt, že v niektorých veľmi chudobných kútoch našej vlasti majú mnohí ľudia krásne domy, ktoré si síce nemohli kúpiť zo svojich platov, ale vykonávajú také profesie, kde nie je ťažké dostať sa k úplatkom. Samozrejme, škála úplatkov je veľmi široká. Za korupciu nebude nik považovať prepitné, ktoré sme dali čašníkovi alebo holičovi. Aj ja som dal fľašu koňaku lekárovi, ktorý zachránil život môjho dvojmesačného syna. Niečo iné už je, ak pokuta namiesto do štátnej pokladnice putuje do vrecka príslušného činiteľa. Ešte stále tu však ide o pomerne malé sumy, hoci z ich súčtu sa možno aj dá našetriť na prepychové auto či krásny dom. Toto však je iba zlomok súm, o ktorých sa hovorilo na spomínanej schôdzi parlamentu. Tam nešlo o úplatky vo výške stovák či tisícok korún, ale o sumy, ktorých vyčíslenie pripomína vzdialenosť medzi nebeskými objektmi... Keď generálny prokurátor povedal, že o korupcii by sa malo hovoriť, znamená to, že sa má hovoriť aj o podozreniach? Poprední predstavitelia vládnej koalície vyslovovanie podobných podozrení považujú za nehoráznosť. Lenže, bude sa dať vôbec bojovať proti všetkým formám korupcie, ak ruku strkajúcu obálku do cudzieho vrecka v očakávaní protislužby budeme mať presne identifikovanú? Tu naozaj treba hovoriť o podozreniach, najmä ak ide o významných politikov.
