Anketa
úvod Vládna a verejná mienka na Slovensku V týždenníku SLOVO sme v minulých dňoch uskutočnili prvú zo série ankiet, ku ktorým sa budeme v pravidelných intervaloch vracať. Jej témou je vzťah vlády a verejnej mienky na Slovensku. Ako dnešná anketa ukazuje, pod verejnou mienkou si možno predstaviť všeličo. Je verejnou mienkou mediálny obraz spoločnosti? Patrí verejná mienka na ulicu? Je verejnosť abstraktný produkt výskumov verejnej mienky alebo permanentný druh spoločenského postoja? V našej ankete sme vychádzali z toho, že verejné povedomie na Slovensku nie je len podceňovaným faktom, ale zároveň podceňuje samo seba. Aj nedávno uverejnené údaje o množstve financií, ktoré vyčlenil Úrad vlády na kampaň o EÚ (50 miliónov korún), v porovnaní s českými a maďarskými obnosmi (okolo 250 miliónov) naznačujú mnohé. Pripomínam, že výdavky na divadlo, film alebo propagáciu slovenskej kultúry v zahraničí sa pohybujú v podobných reláciách. Ide totiž o verejné výdavky. Ak sa na to pozriete z opačného konca a spýtate sa na množstvo civilizovane organizovaných protestov, nedajbože počet odštrajkovaných hodín, zistíte, že v krajine s 20-percentnou nezamestnanosťou sa konflikty akosi potichu strácajú v hlučnom a neškodnom táraní v krčmách a na úradoch. Pritom pri porovnaní so susedmi znova zistíme, ako málo priestoru a príležitostí existuje na to, aby sa táto spoločnosť počúvala a rozprávala – navzájom. Militantne vedia svoje menšinoví demokrati, militantne tvrdia svoje liberálni reformátori, militantne moralizujú konzervatívci a komunisti. Militantným mlčaním sú nad väčšinou povznesení zasa naši technokrati. Na našom oligarchicky rodinkárskom, zľava, sprava, konzervatívne alebo liberálne sa organizujúcom Slovensku je to už roky tak. Hlučné skupinové označenia „my“ pozostávajú nakoniec z veľkého množstva zneistených a zneisťujúcich sa „ja“. Každý môže toľko, čo ostatní. Všetci sú iní (viac na úrovni) ako tí za nimi. A vláda? Aj v časoch mečiarizmu sa na Slovensku vládny postoj k „cudzine“ vyznačoval nebývalou podpisovou poslušnosťou. Nedávne príbehy o predvstupových dohodách do EÚ alebo o prudko ústretovom postoji smerom k Iraku naznačujú podobný vzťah k silnejšiemu aj v prípade našej, v porovnaní so susedmi pasívnej verejnej mienky. Iste, vždy ide o záujmy a ciele. Ale o spôsobe, ako o ne ide a pôjde, sa rozhoduje na úrovni sebavedomia väčšiny. Nepredstavuje záujem o verejnú mienku a jej vládna reprezentácia dve strany jednej a tej istej mince? Aj o tom bola naša anketa.
Martin Muránsky
Zlé jazyky tvrdia, že slovenská vláda tradične bleskurýchlo reaguje na požiadavky silnejšieho partnera. Na druhej strane jej túto úlohu uľahčuje zväčša už roky mlčiaca verejnosť. Čím si vysvetľujete túto dvojtvárnosť slovenskej spoločnosti, keď má vláda tendenciu súhlasiť s mienkou silnejšieho a slovenská verejnosť prijíma bez výhrad mienku vlády? Ladislav Ďurkovič, koordinátor občianskej iniciatívy Ľudia proti rasizmu: Súhlasím s tým, že vláda má počúvať hlas obyčajných ľudí a tí by mali mať právo priamo rozhodovať o čo najväčšom počte otázok. No niekedy je to inak. Keby bolo na ľuďoch, mali by sme tu trest smrti a možno aj koncentráky pre Rómov. Rovnako by spojenci nikdy neporazili Hitlera a USA by počúvali hlas ľudu a nepustili sa do druhej svetovej vojny... Takže moja odpoveď nie je jednoznačná, a to som proti akémukoľvek násiliu. Rovnako však viem, že ako nacistov, tak aj diktatúru Husajna môže zastaviť niekedy iba silnejší protivník. Etela Farkašová, filozofka a prozaička: Vlády malých, ekonomicky a vojensky slabších štátov to nikdy nemali ľahké, zväčša sa museli prispôsobovať tým bohatším, silnejším. Ide však o to, do akej miery a akým spôsobom sa deje toto prispôsobovanie. Žiaľ, naše vlády vykonávajú neraz v tomto ohľade nadprácu, poslušnosť voči mocnejším nadraďujú nad sebaúctu, ako by si ani nenárokovali na svoj vlastný hlas, uspokoja sa s tým, že sú poslušnou ozvenou niekoho iného (mocnejšieho). V snahe získať pre štát (t. j. aj pre seba) ekonomické a iné výhody vlády hospodársky slabších štátov (najmä tie so servilnejšou náturou) sú ochotné urobiť akékoľvek ústupky. V takýchto prípadoch morálka ide bokom, aby som sa vyjadrila žargónom našich politikov: „politika nie je o morálke“. USA si veľmi dobre uvedomujú, že zjednotená Európa by pre nich predstavovala neželateľnú politickú, ekonomickú a možno aj vojenskú protiváhu, je preto pochopiteľné, že sa svojím vplyvom a ekonomickou mocou usilujú rozložiť rodiacu sa európsku jednotu, rozdeliť Európu na „starú“ a „novú“. Naši vládni a politickí predstavitelia by sa však mali zamyslieť nad prioritami, ktoré si nakoniec aj sami vytýčili: smerujeme do zjednotenej Európy alebo hľadáme nejakú novú identitu, nebodaj ako jedna z hviezdičiek, nie na európskej, ale na americkej vlajke? Fakt „mlčiacej verejnosti“ je skľučujúci. Verejnosť však čosi občas aj vypovie, ale skôr je to tak, že jej nesúhlasné reakcie sú médiami zamlčiavané, prípadne naši politici ich znevažujú, vyvracajú – najčastejšie nie racionálnymi argumentmi, ale sériou klišéovitých výrazov. Často sme svedkami, ako v televíznych diskusiách politici namiesto serióznych politologických či ekonomických analýz podsúvajú z obrazoviek divákom frázy typu „obrana demokracie“, „obrana spoločných civilizačných hodnôt“, hoci kriticky mysliacemu občanovi je jasné, že v pozadí udalostí, v tomto prípade pripravovanej „preventívnej“ vojny, je čosi celkom iné. Do istej miery sme však naozaj ako ľahostajné mlčiace stádo, mlčiace a aj ignorujúce dôležité pohyby vo svete. Hľadať príčiny tohto javu nie je ľahké. Pravdepodobne veľkú úlohu v tomto prípade zohráva naša historická skúsenosť „malých“ a bezmocných. Jej dôsledkom je nedostatok sebaistoty a sebavedomia, takže ešte stále v nás pretrváva strach posudzovať veci samostatne, kriticky, strach hovoriť za seba (neopierajúc sa o autoritu mocných), verejne. Nepripisujeme váhu vlastnému mysleniu, a tým znevažujeme aj seba, znehodnocujeme sa. Čosi zrejme nie je v poriadku s naším „verejným“ (občianskym) vedomím či svedomím. Žiaľ, odvykli sme si za posledné desaťročia od myšlienky, že občania môžu mať vplyv na priebeh udalostí, akoby sme aj v zmenených spoločenských podmienkach naň vopred rezignovali. Zdá sa však, že ani naše vlády vôbec nekalkulujú s tým, že by tí, ktorí do ich rúk delegovali vo voľbách moc, mohli istým spôsobom ovplyvňovať vládne rozhodnutia. Možné je tiež aj to, že sme sa priveľmi (aspoň časť z nás) nechali pohltiť prv nepoznanými možnosťami konzumnej spoločnosti, že nečakane rozšírená ponuka voľby (spotrebného tovaru, cestovania…) nám prekryla potrebu skutočnej slobody myslenia, že splnenie konzumných snov prehlušuje v nás iné záujmy, ale aj mnohé alarmujúce výzvy prichádzajúce z rôznych končín sveta. Mlčanie môže byť však (v inej, väčšej časti populácie) aj dôsledkom rastúcich existenčných starostí, ekonomických problémov s uživením rodiny, značné percento obyvateľstva je zneistené stratou základných sociálnych záruk zo strany štátu. Strach o kus chleba pre vlastné deti robí človeka necitlivým voči starostiam iných, najmä tých, ktoré nie sú v našej bezprostrednej blízkosti. Napokon, akoby sme stratili imunitu voči manipulácii, schopnosť rozpoznávať jej skrytejšie, menej zreteľné podoby, na aké sme neboli v predchádzajúcich desaťročiach zvyknutí. Uverili sme, že pádom železnej opony padajú aj všetky prekážky deliace nás od slobody, že do slobody možno vkĺznuť ako do nových šiat, a uverili sme aj to, že niekde existuje ideálna ríša slobody (často identifikovaná so Spojenými štátmi americkými). S touto vierou však silne kontrastuje napríklad správa, ktorú v prvomarcové ráno odvysielala CNN, že americké úrady sa chystajú zakročiť voči učiteľom dopúšťajúcim sa na deťoch tzv. „ideological harassment“, keď sa pred nimi vyjadrujú, že vojna v Iraku nie je až taká správna vec. V oficiálnom postoji sa argumentuje tým, že chúďatá deti, ktorých otcovia boli odvelení do Zálivu, sú potom zmätené a majú pochybnosti o tom, či ich otcovia budú bojovať na správnej strane... Ale ešte k nášmu mlčaniu. Mnohé západné televízne stanice prinášali 15. februára, ktorý bol celosvetovo vyhlásený za „Action Day“, podrobnejšie reportáže z hlavných miest mnohých krajín vrátane Ameriky, kde desiatky, ba aj stovky tisícok demonštrujúcich prejavovali svoj nesúhlas s pripravovanou vojnou proti Iraku. Väčšina našich médií sa tejto téme takmer vyhýbala, zdá sa, že im vyhovuje úloha uchovávať v nás mentalitu poslušného žiačika, ktorá môže mať blízko k vazalskej mentalite. O tom však, že sa to celkom nedarí, svedčí pokojná demonštrácia v Bratislave, na ktorej v spomínaný deň približne dve tisícky ľudí manifestovali proti vojne s Irakom: mlčanie verejnosti bolo (zase raz aspoň nakrátko) prerušené. Eduard Chmelár, občiansky aktivista: Motivácia vlády je ľahko čitateľná a súvisí so snahou o zahraničnú garanciu kontinuity jej moci. Musím však povedať, že cena za takéto mocenské záruky je privysoká. Prísľub investícií za naše postoje v irackej kríze treba otvorene označiť za určitú formu korupcie. Reakcie verejnosti sú odrazom skutočnosti, že slovenská spoločnosť je katastrofálne atomizovaná a vládna moc tento stav využíva, podporuje a vedome udržiava. Potrebuje totiž spoločenstvo ľudí, ktorí nie sú schopní spojiť svoje obmedzené prostriedky a stať sa nezávislou silou ohrozujúcou koncentrovanú moc. Zmeniť túto situáciu nie je úloha pre jednu politickú stranu alebo občianske združenie. Vyžaduje si to dlhodobý tlak smerom k aktivizácii verejnosti, trpezlivé vysvetľovanie, že politici nedajú občanom nič dobrovoľne, že skutočné zmeny sú možné, že ľudia dokážu strašne veľa hneď a teraz, ak budú chcieť a preukážu dostatočnú schopnosť priamej reakcie. Oskar Krejčí, politológ Mnohé z toho, čo v súvislosti s chystanou vojnou proti Iraku trápi ľavicu na Slovensku, je príznačné pre všetky postsocialistické krajiny. Údaje o demonštráciách proti vojne vo svete pred troma týždňami ukazujú, že najmenšiu aktivitu vykazovala verejnosť stredovýchodného regiónu, a to vrátane Ruska. Trvá depresia ľavicových a mierových síl, ich až patologický ostych verejne a skupinovo prejavovať svoje názory. Ten je dôsledkom malej schopnosti pochopiť zmysel roku 1989. Politické elity týchto štátov – ale teraz už bez Ruska – v sebe tiež stále nesú šok z onej doby. Aj keď sú Slovensko a Česko najvýraznejšími predstaviteľmi tohto javu – sme vedľa Británie a Austrálie jedinými štátmi, ktoré poslali svojich vojakov na pomoc USA do oblasti chystanej vojny – Poľsko, Maďarsko, Bulharsko a Rumunsko vykazujú rovnakú tendenciu. Nové politické elity majú komplex menejcennosti a usilujú sa ho kompenzovať prihlasovaním k najradikálnejšej politike na Západe, akoby chceli dokázať, že nie sú spojené s minulosťou. Vernosť prejavujú extrémnym postojom, a to bez úsilia pochopiť potreby vlastného štátu. Podobne ako kedysi novovzniknuté africké krajiny, chápu zahraničnú politiku ako súťaž o prestíž, nie ako nástroj realizácie národných záujmov. Naše dve vlády nechápu, že podporou porušovania medzinárodného práva podkopávajú jedinú oporu existencie malých štátov. Zuzana Kusá, sociologička: Nie je mi jasné, na čom staviate úsudok o dvojtvárnosti slovenskej spoločnosti. Ak je vláda ústretová k požiadavkám silnejšieho a slovenská verejnosť prijíma mienku vlády, je to nepochybne vysoko konzistentné správanie. A ako si túto značnú konzistenciu vysvetľujem? Pár riadková odpoveď to nutne hrubo zjednoduší. Po prvé, pripusťme, že aj keď odhadovanie a plnenie prianí mocných urobilo z málokoho hrdinu, bola to vždy rozumná stratégia prežitia. Pre jednotlivcov, aj pre vlády krajín. K dlhovekosti a materiálnemu zabezpečeniu detí prispieva viac ako starosť o ideály a hodnotové zásady. Po druhé, ku konzistencii prispieva nie neexistencia výhrad, ale ich verejná neviditeľnosť. Tá je okrem iného aj dôsledkom jednostranného dôrazu na rozvoj zastupiteľskej demokracie, chýbajúceho, či nezrejmého priestoru a procedúr na diskutovanie a zohľadňovanie výhrad občanov. A určite je aj dôsledkom pripisovania pochybných, diskreditujúcich identít tým, ktorí výhrady verejne prejavovali. Erika Kvapilová, riaditeľka Medzinárodného strediska pre výskum rodiny: Nemyslím si, že verejnosť vždy úplne bez výhrad prijíma mienku vlády, i keď by sa to tak mohlo na prvý pohľad javiť. Faktom však je, že verejnosť, bežní ľudia, majú najmä v posledných rokoch úplne iné starosti, ako sledovať všetky kroky vlády a vyjadrovať sa k nim verejne. Väčšina národa dennodenne rieši svoje základné existenčné otázky a rozmýšľa nad tým, ako sa čo najlepšie postarať o seba a o vlastnú rodinu. To je to, čo ľudí zamestnáva na „full time“. Preto nemajú čas a energiu rozmýšľať, či to alebo ono rozhodnutie vlády je správne alebo nesprávne. Jedni sa spoľahnú alebo jednoducho veria tým, ktorí v ich mene rozhodujú, iní rezignujú a občas si, ako je to dobrou tradíciou, zanadávajú na vládu a parlament pri pive. Politici na Slovensku sú natoľko vzdialení od ľudí, že tí neveria, že môžu niečo ovplyvniť. To nie je dvojtvárnosť spoločnosti, to je bezradnosť väčšiny vo vzťahu k moci. Len tak na ilustráciu jedna historka, ktorá sa mi stala pred pár rokmi a ktorá hovorí o tom, že nie všade je priepasť medzi „ľudom“ a „obyčajnými ľuďmi“ (tento výraz neznášam) hlboká. Počas pobytu vo Švédsku som na univerzitu dochádzala na bicykli a jazdila som cez park. Jedného odpoludnia, keď som sa vracala späť, prefrčala som hlúčikom ľudí a skoro som zrazila jedného menšieho nenápadného pána. Bol to švédsky kráľ. Ospravedlnila som sa mu a fičala ďalej. Viete si predstaviť, že by sa vám niečo podobné stalo, napríklad, v záhrade Grassalkowichovho paláca? Oľga Pietruchová, predsedníčka OZ Možnosť voľby: Myslím, že to nie sú len zlé jazyky... Musím sa priznať, že si po dlhých rokoch pripadám ako v časoch totality, keď nám niekto silný zo zahraničia diktoval a my sme len pritakávali. Mrzí ma, že prispievame k polarizovaniu Európskej únie a že sa staviame do polohy presadzovateľov vojny a najviac ma mrzí, že naša verejnosť mlčí. Aj keď prieskumy verejnej mienky hovoria jasné NIE vojne, ľudia uprednostnia návštevu supermarketu pred mierovou demonštráciou. Svedčí to o nevyspelosti nášho občianskeho uvedomenia, o ľahostajnosti, ktorá sa však môže obrátiť proti každému z nás. Zásluhu majú na tom aj mienkotvorné provládne médiá, ktoré podávajú informácie neobjektívne a jednostranne a slovenská intelektuálna elita, ktorá roky žila z amerických grantov, teraz spláca svoje dlhy mlčaním alebo pritakávaním Bushovej administratíve. Juraj Rizman, ekologický aktivista, Greenpeace: Nemám pocit, že by verejnosť brala bez výhrad rozhodnutia našej vlády. Občania sú často proti tomu, čo produkuje vládny kabinet, ale vo väčšine prípadov sa ich aktivita obmedzuje iba na hundranie po krčmách a pri rodinných obedoch. Politika sa preberá iba v úzkom kruhu dôverných známych a iba veľmi málo a veľmi opatrne sa o nej hovorí na verejnosti. Ešte stále sme si nezvykli, že sa dá protestovať, že sa dá povedať svoj názor nahlas. Ešte stále sme si nezvykli hovoriť o veciach vrchnosti tak, aby náš názor vrchnosť aj počula. V tomto vidím problém – aby sme od „blbého pocitu“ z toho, čo sa deje okolo nás, prešli k akcii. Aby sme obrazne povedané od krčmových rečí prešli k skutočnej občianskej aktivite a pokojne aj ku hlasným verejným protestom. Juraj Zamkovský, výkonný riaditeĽ CEPA/Priatelia Zeme: Z krátkodobého politického hľadiska je pochopiteľné, že slabší pritakáva silnejšiemu, najmä ak od neho závisia rozhodnutia, ktoré slabší považuje za historicky významné. Zo sociologického hľadiska je zasa pochopiteľné, že väčšina verejnosti mlčí, keďže nemá dostatok kvalitných informácií, aby sa pustila do polemiky o probléme so zložitým kontextom a riešením, nezažila na vlastnej koži vojenskú agresiu a krajina, o ktorú ide, je priveľmi ďaleko a médiá jej vyrobili imidž ríše zla a agresorovi, naopak, imidž strážcu medzinárodného poriadku. Pozn. redakcie: O odpovede do ankety sme požiadali aj viacero poslankýň a poslancov NR SR. Neodpovedal nik z nich.
