Čisté ruky

„Zdanie klame a nikto nie je dokonalý“, to sú dve staré pravdy, ktorých platnosť dokázali dlhodobé skúsenosti i každodenné pozorovanie života. Slovenské národné divadlo nám v inscenácii hry írskeho dramatika Oscara Wilda, ktorej premiéru uviedlo Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava 8. a 9. februára, ponúka ďalší dôkaz o tom, že ideál je v praktickom živote nedosiahnuteľná méta. Od prvého momentu inscenácie sa dostávame do samého stredu rušného salónneho života londýnskej smotánky na prelome storočí. Vtipné poznámky a narážky na spoločenský život, pripomienky o vhodnosti a nevhodnosti rôznych postojov či správania nás hneď uvedú do atmosféry miernej irónie, zveličenia či dokonca možnej kritiky spoločenských nešvárov. Čistá láska Ako blesk z jasného neba sa v namyslenej šľachtickej spoločnosti objaví škandálmi opradená osobnosť pani Chevelyovej. So sebou prinesie vzrušenie z neznámeho a nadšenie nad novou a vzrušujúcou udalosťou, ktorá rozvíri zatuchnuté ovzdušie v palácoch nad Temžou. Z verejného prostredia sa však škandál rýchlo prenesie do súkromného života hostiteľského páru lorda a lady Chilternovcov. Pani Chevelyová si totiž prišla od ministerského radcu vynútiť vládnu podporu stavby Venezuelského prieplavu, do ktorého investovala nemalé finančné prostriedky. Donucovacím prostriedkom mal byť list, ktorým lord Chiltern ešte ako dvadsaťtriročný neuvážlivý mladík predal štátne tajomstvo burzovému podvodníkovi, a tak získal svoj majetok a základ vynikajúcej, nijakým škandálom nepoznačenej kariéry bezúhonného politika. Lord Chiltern by po takomto odhalení mohol prísť o svoje postavenie, majetok, ale aj o rodinné šťastie, lebo manželka, ktorú nadovšetko miluje, o jeho mladíckych pokleskoch nič netuší. Od manžela vyžaduje, aby pochybný projekt prieplavu verejne odsúdil a dokázal tak pred snemovňou svoju morálnu pevnosť a neotrasiteľné zásady. Z tejto zamotanej situácie nájde náhodou východisko lord Goring, rodinný priateľ Chilternovcov, ktorý usvedčí pani Chevelyovú z krádeže, prinúti ju vrátiť kompromitujúci list a za odmenu si vyslúži ruku Chilternovej sestry Mabel. Láska lady Chilternovej k manželovi prekonala aj hlboké morálne založenie modernej vzdelanej ženy, ktorá svojmu milovanému nakoniec predsa len udelila súhlas, že môže prijať veľkorysú ponuku predsedu vlády a obsadiť uvoľnené kreslo ministra zahraničných vecí. Ako skúsení pozorovatelia života často hovoria: láska hory prenáša. Čistá inscenácia Režisér Peter Mikulík zdôraznil rušnú spoločenskú atmosféru na večierku v úvode inscenácie použitím divadelnej točne, po ktorej sa jednotlivé postavy prechádzajú z izby do izby, pričom neformálne a duchaplne komentujú všetko, čo sa im dostane pod ruky. V priestore preplnenom závesmi, tmavočervenými plátennými tapetami a všemožnými ozdobami, oknami a dverami herci takmer zanikajú, cez hudbu, vytvárajúcu atmosféru zábavy, ich takmer nepočuť, čo je pravdepodobne dôvod, že si nedali námahu s vyhrávaním point a využitím vtipného náboja svojich replík. Okrem rozhovoru pani Chevelyovej s lordom Chilternom na proscéniu mimo točne, v ktorom sa nastolí intriga formujúca ďalší vývoj vzťahov, by úvodné pasáže pokojne mohli zostať len v režijnej knihe. Po tomto nepodarenom úvode sa všetko mení, nie však šibnutím čarovného prútika, ale zastavením divadelnej technológie. Nič nehovoriaci jarmočný kolotoč sa zmení na stabilné divadelné javisko, kde sa môže začať rozvíjať strastiplný zápas o morálny kredit moderného politika. Zdena Studenková vdýchla postave predajnej pani Chevelyovej všetku neohrozenosť, chladnosť citov, diplomatickú nedotklivosť a arogantnosť, ktorú si takáto intrigánka od kosti zaslúži. Vzplanutie pani Chevelyovej k lordovi Goringovi v jej podaní nevyznieva ako ďalší vypočítavý ťah bezcitnej ženy bažiacej po moci, ale ako skutočná snaha usadiť sa a založiť si akú-takú rodinu a domov. Po odmietnutí je pani Chevelyová Zdeny Studenkovej hlboko ranená, ale iba na krátky čas, kým si stihne znova nasadiť masku krvilačnej xantipy. Postava odsúdeniahodnej a nemorálnej ženy tak v tejto inscenácii získala rozmer ľudskosti a zraniteľnosti, charakterovej nejednoznačnosti, ktorý prispieva k jej reálnosti, možno až sympatickosti. Pokiaľ ide o viacvrstevnosť postáv je pani Chevelyová jediným reprezentantom takéhoto typu divadelného hrdinu v tejto inscenácii. Lady Chilternová v podaní Diany Mórovej je z každej stránky dokonalá manželka, zbožňuje svojho manžela, pozorne ho počúva, keď rozpráva o svojej práci, miluje politiku, rada s ním zostáva večer doma, úprimne nechce uveriť manželovmu poklesku z mladosti a svojou láskou k nemu je schopná prekonať aj tie najpevnejšie morálne zábrany. Diana Mórová najviac vyťažila z komického potenciálu morálnej čistoty svojej postavy. Bezhlavú dôveru manželovi a prekvapenie z jeho nedokonalosti vyhrala do pútavej komickosti. Jozef Vajda si v úlohe manžela zvolil jednoducho hyperbolizovanú podpapučovú verziu odovzdaného a nesvojprávneho muža, ktorý má ženu na to, aby mu zakazovala a povoľovala dokonca aj pracovné ambície. Infantilne hrá svoju radosť z úspechu, moci a peňazí, o ktoré neprišiel, až zostáva úplne nejasné, prečo sa vlastne tento odrastený stredoškolák tak veľmi usiloval získať moc a ako sa mohol na takomto stupni psychického vývoja stať ministrom. Hĺbavý filozof a dekadentný estét lord Goring v podaní Maroša Kramára získal vzdušnosť a voľnosť, ktorej by iste podľahol aj sám autor. Všetky paradoxy a vývody jeho úvah majú svoj ľudský pôvab, dokonca chápeme aj mladú Mabel Chilternovú, ktorá celému Londýnu už porozprávala, akým hlbokým citom k nemu šesť mesiacov horí. Divácky príťažlivým Kramárovým protihráčom je Dušan Jamrich, ktorý stvárnil Goringovho otca, lorda Cavershama. Ustavičné vzájomné doberanie si otca a syna zahrané s vážnou tvárou a úsmevom popod fúz sa takmer stáva nechceným centrom inscenácie najmä vďaka hereckému majstrovstvu oboch interpretov. Podmanivosť ich výstupov je aj vo vzájomnej hereckej komunikácii, opakovaní, či nadväzovaní na gestá, pohyby, nálady. Takáto súhra je čerešničkou na šľahačke. Divácky smiech, dokonca potlesk na otvorenej scéne, si zaslúžila aj Zuzana Kocúriková v postave rozmarnej lady Markbyovej. Jej prostoduchá a nesmierne uvravená postaršia šľachtičná svoje poučenia zo života prednáša takým prirodzeným, ale zároveň presvedčivým a ľahkým spôsobom, že sa bez akéhokoľvek zaváhania stane objektom diváckej náklonnosti. Na dokonalosti pridáva inscenácii aj honosná scéna a kvalitné, rôznofarebné historizujúce kostýmy a scéna Alexandry Gruskovej. Všetkým tvorcom sa podarilo v inscenácii ponúknuť destilát čistého a chytľavého divadelného tvaru, aký v takejto tradičnej a nekontroverznej podobe vídame málokedy. Poznanie problému je už jeho riešením To, čo platí o tvare, či lepšie povedané o forme, neplatí o obsahu. Oscar Wilde už za svojich čias poburoval absenciou morálneho úsudku vo svojich dielach. Často jeho tvorbe vyčítali priveľké zameranie na dokonalosť formy a zanedbávanie obsahu. Tu sa priam natíska prirovnanie so slávnou blýskavou pozlátkou, ktorá skrýva zahnívajúce zvyšky. Keď si odmyslíme herecké hviezdy, farby, honosné kostýmy a drahú divadelnú techniku, inscenácia v podstate hovorí o ospravedlňovaní morálnych pokleskov vo verejnom politickom živote tak, aby všetko zostalo ututlané v kruhu najbližších príbuzných a dôverných priateľov a ešte to navyše okrášľuje motívom všetko príkorie prekonávajúcej lásky manželov. V tomto prostredí sa kladnou postavou javí odsudzovaná pani Chevelyová, lebo jediná je schopná za cenu veľkej finančnej straty priznať vinu, pripustiť morálny poklesok v podobe krádeže diamantovej brošne a niesť zaň zaslúžený trest. Pred storočím existujúce politické témy ako osemhodinový pracovný čas, postavenie žien v práci, vyššie vzdelanie a povinnosti pohlaví v partnerskom spolužití spolu s kritikou hlúposti, nezodpovednosti poslancov a korupcie sú rovnako pálčivé a nedoriešené aj v súčasnosti. Rovnako vtedy aj dnes sa ich usilujeme kritizovať, takpovediac riešiť, no zostáva iba pri rečiach. Posolstvo inscenácie je jednoznačné – za politické omyly sa nemusí pykať, korupcia na najvyšších a najvplyvnejších miestach nie je zločin, ale iba nerozvážny omyl, ktorý sa ľahko zakryje morálnou neochvejnosťou v záujme budúcnosti národa a štátu. Horúce politické zemiaky, ktoré inscenácia veľmi presne pomenúva, počas jej trvania akosi ochladnú a my si spolu s inscenátormi nad nimi iba umyjeme ruky a odchádzame s dobrým pocitom, že poznanie problému je už jeho riešením. Inscenácia akoby v tomto bode odzrkadľovala efektivitu slovenských vládnych snáh boja proti korupcii, ktoré pôvodne boli programom Čisté ruky a dnes nám už na billboardoch začínajú dokonca piť krv. Zdá sa, že tri najlepšie epigramy, ktorými pravdepodobne autor vyjadril svoj postoj k načrtnutým problémom, aj po tomto uvedení Ideálneho manžela zostanú naďalej tajomstvom medzi Wildom a niekoľkými zasvätencami, ako to uvádza bulletin k inscenácii. A jediným cieľom hry zostáva rozptýlenie publika unudeného svojou serióznosťou a blahobytom. Oscar Wilde: Ideálny manžel Réžia: Peter Mikulík Dramaturgia: Darina Abrahámová Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková Hudba: Svetozár Štúr