Šok a hrôza v mene slobody

Dlho som váhal, či písať tento komentár o vojne v Iraku – ocitol som sa v akejsi bezmocnosti a nevládnosti odpovedať si na otázku, čo si o tom myslieť… Prepisovať zahraničné komentáre sa mi nechcelo. Nuž a kritika za každú cenu, to nie je môj štýl. Veď ani vekovo nepatrím k životným obrazom večne nahnevaných veteránov zo 17. novembra 1989. Ani povolaním nie som revolucionár, posadnutý predstavou o celosvetovom sprisahaní kapitálu. Životným štýlom sa cítim byť súčasťou unavenej spoločnosti. Jeden známy informatik mi touto únavou zo zápasu o život v postkomunistickej spoločnosti odpovedal na otázku, prečo aj protesty proti vojne pôsobia tak unudene a prázdno. To nie je cool. Stáli sme na námestí a cítili sa nesvoji v poznaní, že je to aj náš problém. Určite nešlo iba o to, že to bol marketingovo nevydarený večer protestu proti vojne. *** A predsa platí, že čert nikdy nespí. Ozajstný problém vie byť silnejší, ako schopnosť vnímať ho. Kým pociťujeme nudu, nechceme cítiť pochybnosť, tvrdil Heidegger. Tá moja vo veci Iraku sa týka troch vecí: odchovaný pop kultúrou a kultom amerických science fiction filmov neverím na technokraticky perfektný obraz vedenia vojny. Spomínate si na Stars wars, Misson impossible či naposledy Minority report? Za obrazom technicky dokonalého sveta sa skrýva iná, esteticky oveľa menej príťažlivá skutočnosť násilia, neslobody a sebaklamu. Zvyčajne sa s poznaním sveta ilúzie spája americký príbeh o slobode. Neverím správam o dobre cielených bombových útokoch. Nemôžem si pomôcť, ale kde útočia tisícky vojakov a lietadiel niekoľkokrát za deň, predstava, že padne iba niekoľko zloduchov a dobrá väčšina zostane nažive, mi pripadá absurdná. Neverím, že táto dobrá väčšina Arabov túži po slobode a oslobodení na vojenský spôsob. Myslím, že podobne ako v Afganistane, cez deň obsadené iracké mestá plné usmievavých domorodcov, budú v noci ešte roky životu nebezpečnými miestami pre ,,pohanských psov“. A to sa údajne bojuje proti terorizmu! Čo si môžu myslieť o budúcnosti krajiny štyria z piatich Iračanov, ktorí nemajú prístup k vode v čase zničenia elektrických zariadení na zásobovanie vodou? Budú nás pokladať za humanistov len zato, že časť z nás upozorňuje na vypuknutie masových epidémií a alarmuje humanitárne organizácie? *** Obráťme list. Je vôbec dôležité, čo si títo ľudia myslia o vlastnom oslobodení? Ak uveríte rétorike hobbessovského realizmu, potom nie. Pud sebazáchovy a strach o seba na jednej a trestajúco-konajúci Leviathan na druhej strane zjednajú poriadok. Bodka. Spi sladko občan, dobrú noc. Rozumní pochopia – zľaknú sa, nerozumní sa budú musieť poučiť. Tu niet o čom diskutovať. „Kto sa nevie vpratať do kože, musí dostať na zadok,“ počul som z úst istej osobnosti. Pripomínam: To, čo funguje v tej alebo inej domácej kuchyni, nefunguje v pomeroch svetovej politiky. Tu sa začína moja druhá pochybnosť. Vojenskou silou si nevynútite rešpekt dôveryhodného partnera. Alebo inak, priveľká vojenská prevaha láka organizovať svet bez ostatných partnerov. Má to jeden háčik, žijeme v demokracii. Všimnite si to enormné úsilie kamier a tlačoviek presvedčiť spoluobčanov o hodnovernosti vojny s Irakom. Tu už nejde o to, či vypuknú pouličné boje v Bagdade a počet obetí prudko stúpne, alebo sa vojna predĺži ináč. Slávna Weberova veta, že bez minimálneho súhlasu ovládaných s mocou nie je udržateľná nijaká politická moc, funguje aj dnes. Dvojznačné panstvo mediálnej informácie a manipulácie s ňou ju potvrdzuje do bodky. *** Neverím, že sa v Iraku podarí vybudovať systém západnej demokracie už kvôli tejto téze. Obyvateľstvo neuteká a správy o tom, že bojuje proti, môžu znamenať všeličo. Už preto, že sú v médiách. Obávam sa tiež, že pádom Saddámovho režimu sa naruší, ako sa vyjadril jeden ,,politický homeopatik“, rovnováha organizmu v celom regióne. Inými slovami, že sa v Iraku zopakuje juhoslovanská cesta etnických čistiek a bojov – vďaka demokratizácii režimu, keď sa uvoľní množstvo iných skrytých napätí. Koho budú voliť utláčaní šiíti, ako na túto voľbu zareagujú Kurdi, Turci a naopak. Model nation-building fungoval zatiaľ v jedinom prípade. Po druhej svetovej vojne v Európe. Jeho predpokladom bola koniec koncov dôveryhodnosť partnerov, budovaná na obraze USA ako univerzálnej civilizácie slobody ľudských práv, prosperity a fairness. Američania svojím unilaterálnym prístupom a preventívnymi zásahmi prehrali zápas o „soft power“. A to nielen v očiach drvivej väčšiny svetovej verejnej mienky. Po prvýkrát v dejinách u svojich najbližších – transatlantických partnerov. Prvou obeťou útoku na Irak sa nestal Saddám, ale NATO, ďalej OSN, rozbitá EÚ a vlastne celý systém kolektívnej bezpečnosti, budovaný po druhej svetovej vojne. Názov komentára Richarda Perleho, vplyvného poradcu Donalda Rumsfelda Vďaka Bože za smrť OSN, uverejnený v denníku Guardian v minulých dňoch to dokladá viac než rukolapne. Hovorí otvorene to, čo si naši papaláši nedovolia povedať svojej verejnosti nahlas. *** USA už nemajú imidž pestrofarebnej krajiny slobody a prosperity, ktorým morálne porazili moc byrokraticky šedivého obrazu komunistického sveta. Dnes samy pripomínajú typickú imperiálnu mocnosť, ktorá šokom a hrôzou permanentnej preventívnej vojny presadzuje svoje záujmy. Sú to racionálne záujmy? To je moja tretia pochybnosť. V mytologickej výbave západnej civilizácie je naozaj hlboko zakorenená idea civilizačnej misie a spásy sveta vykupujúcou apokalypsou – križiackou výpravou proti zlu. Každá apokalypsa, ako píše politický filozof Eric Voegelin, vytvára symboliku diabla. Bushovým symbolom diabla sa stala os zla. Keď pôjde o os, vojna proti zlu sa neskončí Irakom: Paul Krugman, komentátor New York Times, cituje v tejto súvislosti výrok z kruhov britských neokonzervatívcov: „Každý dnes ide na Bagdad. Skutoční muži sa chystajú na Teherán.“