Vízum do kráľovstva nebeského

úvod Nutnosť mieru vo svete nie je sen, ale skutočnosť – takéto a podobné slová odzneli pri poslednom odovzdávaní prestížnych filmových Oscarov v americkom Los Angeles. Umelci sa totiž slovo mier neboja používať, na rozdiel od najvyšších amerických predstaviteľov, pre ktorých by sa rovnalo debaklu americkej politiky. Ak by totiž Amerika do vojny nevstúpila, v atmosfére vytvorenej prezidentom Bushom by sa táto neschopnosť považovala za víťazstvo Saddáma Husajna a Jaquesa Chiraca. Biely dom jednoducho neuznáva, že existuje aj život mimo Ameriky. Vojna sa teda začala a jej politika, v ktorej je miesto len pre víťazov a porazených, rozdelila svet na dve polovice. Nezabránili jej ani miliónové protestné demonštrácie, odpor cirkevných a svetských predstaviteľov, bezvýznamne vyznieva i medzinárodné právo garantované Organizáciou Spojených národov. Po Iraku bude svet rozhodne iný. Preto je už dnes na mieste otázka ako bude vlastne vyzerať. (MaNe) 1. Myslíte si, že po vojne v Iraku bude svet bezpečnejší? 2. Nikto nechcel vojnu, napriek tomu vypukla. Kto, respektíve čo za ňu môže? 3. John Lennon spieval: „Dajte šancu mieru!“. Akú šancu dávate mieru vy? Monika Beňová, predsedníčka Výboru NR SR pre európsku integráciu: 1. Nemyslím. Skôr je pravdepodobné, že útok na Irak bez oficiálneho mandátu BR OSN vytvoril veľmi nebezpečný precedens, ktorý sa dá zneužiť na útoky hocikoho proti hocikomu, kto je „nedemokratický“, „údajne je v kontakte a podporuje teroristov“, „ľud jeho krajiny nie je slobodný“ a „je hrozbou pre svetový mier“. Absurdné! 2. Niekto ju chcieť musel, keď sa začala. Keby ju nikto nechcel, tak dnes neumierajú nevinní ľudia, deti by sa v školách učili abecedu a nie nasadzovanie plynových masiek a útek do úkrytu. Ten niekto, kto ju chcel, je pravdepodobne presvedčený, že je jediný povolaný riešiť problémy. Nikto ho síce takouto úlohou nepoveril, nikto ho nikam nevyslal, ani nezavolal, ale nikto mu to ani nezakázal. Takže to bolo asi v zmysle hesla, čo nie je zakázané, je dovolené. 3. Som presvedčená, že každý musí začať od seba a svojich blízkych. Ja osobne som pacifistka a snažím sa viesť aj svojho 15-ročného syna k tomu, aby si vážil ľudí bez ohľadu na ich náboženské vyznanie, etnickú príslušnosť či kultúrnu identitu. Vediem ho k tolerancii a k rešpektu voči názorom a konaniu iných. Keď sa začal útok na Irak, pozerala som ho v televízii. Martin sa zobudil, prišiel za mnou do obývačky a spýtal sa: „Mami, začala sa vojna?“ Nikdy som neverila, že bude doba, keď mi moje dieťa položí takúto otázku. Z detských úst znie hrozne. V tej chvíli vám prebehnú v hlave obrázky rovnako starých detí niekde v ďalekej krajine, pýtajúce sa svojich rodičov to isté. Rozdiel je v tom, že ju kladú svojim rodičom pri úteku do protileteckého krytu. Jeden z mojich strýkov prežil koncentračný tábor. Nikdy o tom nechcel hovoriť. Len raz, sedeli sme v záhrade, a vtedy ujo Janko do ticha letného večera povedal: „Už nikdy nedovoľte, aby niekto začal v mene hocičoho vojnu.“ Odvtedy prešlo hádam aj osemnásť rokov. Ujo už dávno zomrel, ale výraz jeho tváre a tú vetu posielam všetkým čitateľom Slova. Laco Ďurkovič, koordinátor aktivít iniciatívy Ľudia proti rasizmu: 1. Nijaká vojna neprináša bezpečnosť, no koniec druhej svetovej vojny ukazuje, že porážka fašizmu so zbraňou v ruke zastavila zločinnú fašistickú rozpínavosť. Ťažko odhadnúť úmysel spojencov útočiacich na Irak, ale je ťažké tvrdiť, že ich útok nemôže prispieť k odstráneniu diktátora a oslobodeniu irackého ľudu. 2. Toto tvrdenie „nikto“ považujem za prehnané. Veľa ľudí sa nevedelo rozhodnúť, veľká časť z nich vojnu priamo podporuje. Patrím k tým, ktorí nemajú radi zabíjanie, vojnu, zbrane, ale nemôžem dnes naivne tvrdiť, že s touto vojnou nesúhlasím – podobne ako v Afganistane, aj tu môže byť vojna zmenou k lepšiemu. 3. Rozhodne treba urobiť všetko preto, aby sa dalo ozbrojeným konfliktom predchádzať, liečiť príčinu a nie dôsledky. Ak však dochádza k masívnemu porušovaniu ľudských práv, treba sa proti agresii tyranov brániť aj použitím sily. Ešte stále verím, že takýto svet je možný. Etela Farkašová, filozofka a prozaička: 1. Bolo by naivné predpokladať, že táto vojna prinesie svetu bezpečie. Oveľa reálnejší je predpoklad, že vojenský zásah vyvolá nové vlny násilia, terorizmu, že sa ním otvorili dokorán dvere hrubej, deštruktívnej sile a čo je azda najnebezpečnejšie, že sa spochybnilo právo, spochybnili sa medzinárodné zákony, pravidlá, dohody, inštitúcie. Je smutné, že sa toho dopustil štát, ktorý je označovaný za garanta svetovej demokracie. Možno očakávať, že sa teraz napríklad rozpútajú ďalšie lokálne vojny, takisto nerešpektujúce medzinárodné pravidlá. Obávam sa, že sa začala hrozivá éra nekontrolovanej sily. Argumentácia, ktorú dnes používajú politickí predstavitelia USA, kalkuluje až s neuveriteľnou zábudlivosťou ľudí. Produktívnejšia alternatíva na zabezpečenie mieru by bola analýza príčin vzniku terorizmu a následne úsilie odstrániť tieto príčiny. 2. Nie som si celkom istá, či naozaj nikto nechcel vojnu, veď ešte vlani na jeseň sa americký prezident Bush vyjadril, že Irak bude „odzbrojený“ silou, nech by urobil čokoľvek. Tento postoj sa prejavoval aj počas mesiacov rokovaní v Bezpečnostnej rade OSN a počas pôsobenia zbrojných inšpektorov v Iraku. Obsadenie Iraku možno vnímať ako súčasť americkej stratégie na získanie kontroly nad energetickými zdrojmi planéty. To, že radoví Američania nechceli vojnu (ich masové demonštrácie sú toho jasným svedectvom), nezmenilo rozhodnutie vlády (skupiny magnátov v jej pozadí) realizovať túto stratégiu. 3. Mier v danej situácii, nazdávam sa, nemá veľkú šancu, tento konflikt rozjatrí mnoho starých jaziev a narobí mnoho nových rán, z ktorých sa bude dlho spamätávať nielen región, ale celý svet. Zdá sa, že bipolarita sveta, ktorá existovala v minulosti a ktorú sme tak ťažko niesli, mala aj svoje pozitívne stránky, ani jedna z veľmocí sa necítila byť mimo kontroly a nemohla bezohľadne presadzovať svoje záujmy globálneho charakteru. Skľučujúca je – aj z histórie známa – skúsenosť, ktorú sme získali v týchto dňoch a týždňoch: v demokratickom svete sa verejná mienka ukázala byť ako absolútne bezmocná, čo ako masovo demonštrovaná, bola prislabou na to, aby mohla ovplyvňovať rozhodnutia hŕstky mocných. Potvrdila sa platnosť doktríny USA, že ak ide o „životné“ záujmy ich krajiny, na svetovej verejnej mienke nezáleží. Egon Gál, filozof 1. Obávam sa, že nie. Vojnu proti terorizmu nemožno vyhrať tým, že sa zneškodní jedna krajina, ktorej vodcovia ohrozujú bezpečnosť sveta. Nádej závisí od toho, či sa zmenia vzťahy medzi Európou a Amerikou, Západom a Východom. 2. Táto vojna sa pripravovala roky. Okrem Husajna a bin Ládina za ňu môžu vlády štátov a firmy (väčšinou západné), ktoré ich vyzbrojili, vycvičili a podporovali, kým sa im to hodilo. 3. Tento sen dnes nahradili úvahy o tom, ako rozlíšiť medzi spravodlivou a nespravodlivou vojnou, medzi preventívnou vojnou proti možnému agresorovi a agresiou. Dúfam, že väčšie šance budú mať tí, ktorí bojujú za dobrú vec. Marián Gavenda, hovorca Konferencie biskupov Slovenska, šéfredaktor Katolíckych novín: 1. V odpovedi na otázku zdanlivo odbočím. Pri rodinnom posedení otec občas s úsmevom spomína, ako raz vyšetroval našu chlapčenskú ruvačku s o poldruha roka mladším bratom. Vtedy som vraj na svoju obhajobu zahlásil: „Ja som mu buchol a on to potom začal.“ Keď ide o detské pletky, je to smiešne, keď o osudy národov, je takáto rétorika tragická. Myslím, že presne to sa deje v prípade súčasného vojnového konfliktu i celkového „svetového ťaženia proti terorizmu“. Nepozerá sa na začiatok. Ak niekto postaví doktrínu, že demokracia je tak obrovská hodnota, že tisíce ľudských životov a miliardové hodnoty sú primeranou „daňou“, mal by byť dôsledný a túto doktrínu aplikovať všade rovnako, inak sa stáva jednostranný a teda nespravodlivý. Ak niekto tvrdí, že terorizmus treba potláčať aj za cenu nevinných obetí, prečo neboli spravodlivo potrestaní tí, čo túto sieť financovali a stavali na nohy? Ak sa nepoužíva rovnaká miera, zasieva sa bezprávie. Trest smrti by si podľa tejto filozofie zaslúžilo aj veľa predstaviteľov súčasných veľmocí. Aby bolo jasné, ja by som sa prvý prihováral, aby im ho zmenili na doživotie. Ale východisko tu už nie je spravodlivosť, aj keď sa pokúsi zobrať prívlastok „infinity“. Pápež veľmi správne zdôrazňuje, že so spravodlivosťou musí ísť ruka v ruke aj milosrdenstvo. Hovorí sa, že „múdrejší ustúpi“, odpúšťať by mal začať mocnejší. Ale to predpokladá aj morálnu veľkosť. Vojna vyvoláva nenávisť. Pápež stále opakuje, že vojna je už vopred prehrou ľudskosti, rozpútaním špirály násilia, dobrodružstvom bez návratu, akokoľvek sa skončí. Plne sa s ním stotožňujem, a to nielen preto, že je v istom zmysle môj „šéf“. 2. Niekto vojnu chcel. Ak vypukla napriek až neuveriteľne silnému odporu – a to nielen verejnosti, ktorú by mohli eventuálne zmanipulovať médiá, ale aj odborníkov z najrozmanitejších odvetví, náboženských predstaviteľov a politických autorít – , znamená to, že ide o silnú záujmovú skupinu. Neviem ju pomenovať. Mňa skôr zaujíma, ako hasiť jej morálne dôsledky. Teraz je dôležité najmä to, aby sme sa nedali zaslepiť nenávisťou. Nenávisť zabíja aj bez zbraní. Ak vôbec nejde o ropu – zoberme vyhlásenie amerického prezidenta vážne – , tak si osobne myslím, že v prospech ľudí, trpiacich biedou a neslobodou sa dali také obrovské finančné prostriedky využiť nepomerne účelnejšie. Poviem to trochu populisticky: mať na chlieb pre sto ľudí a rozhodnúť sa radšej kúpiť zbraň na oslobodenie jedného z nich a tých deväťdesiatdeväť nechať zomrieť hladom, je tiež morálny zločin proti ľudskosti. Bohaté krajiny majú morálnu zodpovednosť za to, ako nakladajú so svojím bohatstvom. Napokon, nevytvorili si ho samy. Pevne dúfam, že ak sa oslobodený a skutočne slobodný iracký ľud náhodou rozhodne nespolupracovať so Spojenými štátmi, USA a spojenci budú mať toľko veľkodušnosti, že ho nechajú slobodne nakladať so svojou krajinou.

3. Ako je tma nedostatkom svetla a zlo nedostatkom dobra, verím, a história to potvrdzuje, že vojna nemôže mať posledné slovo. Biblia hovorí, že „tam, kde sa rozmnožil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť“. Verím, že aj v tomto prípade sa paradoxne práve na skúsenosti zla prebudia a zmobilizujú sily dobra. Žiaľ, za cenu veľkých obetí. Eugen Gindl, publicista: 1. Svet po irackej vojne nebude bezpečnejší. Terorizmus môže zosilnieť, fundamentalisti získajú nových prívržencov. Ľudia budú menej cestovať, krajiny tretieho sveta prídu o významnú časť príjmov z cestovného ruchu. Nemožno vylúčiť, že vzplanie turecko-kurdský konflikt. Podarí sa v Iraku, zdevastovanom diktatúrou, sankciami a vojnou vytvoriť časom (napriek znešvárenej opozícii) nezávislý, stabilný a demokratický štát? V Afganistane, v Kosove i v Bosne vládne provizórium, ktoré si vyžaduje neustálu prítomnosť medzinárodných síl, čo je mimoriadne nákladné a z dlhodobého hľadiska neperspektívne (prinajmenšom ako model riešenia podobných situácií). Autorita OSN je v troskách; globálny svet nemá inú inštitúciu, ktorá by OSN mohla nahradiť. Politická vôľa urýchliť integráciu Európy povážlivo oslabla. Zemeguľu obchádza nové strašidlo: strašidlo nového delenia či (prerozdeľovania?) sveta. 2. Za vojnu môžu predovšetkým tí, ktorí znemožnili inšpektorom dokončiť prácu (stratili by najdôležitejšiu zámienku). Odpoveď však naznačujú i ďalšie otázky: „Kto vyzbrojil Saddáma? Kto mu pomáhal postaviť fabriky, v ktorých sa vyrábali zbrane hromadného ničenia? Kto mu dodal guráž zaútočiť po páde proamerickej diktatúry šacha Reza Páhlavího na Irán? Kto neodsúdil Saddáma, keď v tejto vojne použil „vydodané“ chemické zbrane? Kto ho posmelil, aby obsadil Kuvajt? (Nastražená kuvajtská pasca sa stala vierohodnou zámienkou oslobodiť Kuvajt, ale zároveň nedoraziť Saddáma, aby ostal pre všetky štáty okolo Perzského zálivu, najmä pre Saudskú Arábiu hrozbou, pred ktorou ich môže ochrániť iba prítomnosť Spojených štátov.) Kto teraz bráni práva irackých Kurdov, ale toleruje desiatky rokov trvajúcu represiu tohto spojenca voči osemmiliónovej kurdskej menšine v Turecku?“ Boli to (najmä) Spojené štáty. (V prípade vyzbrojovania Saddáma aj Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, bývalý Sovietsky zväz a, priznajme si, aj Československo.) Súčasná americká vláda sa sama vmanévrovala do situácie, v ktorej Biely dom vnímal akékoľvek politické riešenie ako prehru. Strach zo straty tváre pred americkou verejnosťou, nátlak zo strany mocných korporácií, ktoré zavetrili šancu, aká by sa v dohľadnom čase nemusela zopakovať, donútili prezidenta Busha, kolísajúceho medzi „holubmi“ a „jastrabmi“, rozhodnúť sa tak, ako sa rozhodol. Počas minulých týždňov sme si uvedomili, že na rozhodovanie partokracie súčasného sveta nemajú vplyv ani protestné demonštrácie miliónov, ani zásadný odpor predstaviteľov kresťanských cirkví, ani demaskovanie lží a poloprávd vyslovených v kampani, ktorá predchádzala vojne. Politici podporujúci vojnu sa opovržlivo vyjadrujú „o zberbe z ulice“, „zmanipulovanej mase“ či „nezodpovedných pacifistoch“, hoci ešte nedávno písali eseje o úžasných vymoženostiach otvorenej, demokratickej spoločnosti, o odkliatom občanovi, ktorý konečne prevezme svoje veci do vlastných rúk a zaklínali sa, že vôľa ľudu bude pre nich príkazom. Tí všetci nesú za irackú vojnu zodpovednosť. 3. All we need is love. Rád by som vedel, či Huntingtonova kniha Zrážka civilizácií je spontánnym plodom uvažovania vzdelaného politológa alebo dielom napísaným na objednávku „zhora“, ktoré malo pripraviť svet na 21. storočie v réžii „krotkého imperializmu“ Spojených štátov ako obrancu hodnôt západnej, kresťanskej civilizácie. Huntingtonova fatalistická vízia pripomína skôr ideologický projekt historických materialistov ako serióznu prognózu. „Nemôžeme dnes stavať na tom, čo budeme vedieť až zajtra,“ napísal kedysi Karl Popper. Už americkí kritici Huntingtonovej knihy upozornili na to, že „civilizácie“ sú iba mätúcimi nálepkami na dnešných, národných a nadnárodných centrách moci. Priam inžiniersky naprojektované konflikty budúcnosti prenášajú zodpovednosť za tieto vojny z oblasti ľudskej vôle a politického rozhodovania v mene národných a nadnárodných záujmov na kultúrnu predurčenosť. Ak takýto fatalizmus odobríme, potom konfliktom nebudeme môcť predchádzať. Spomeňme si, že aj Hitler sa považoval za nástroj Prozreteľnosti. All we need is love? V Lennonovej LOVE je obsiahnutá aj solidarita, tolerancia, dôvera, ochota spolupracovať, vôľa vytvoriť rovnaké šance pre všetkých, bez ohľadu na príslušnosť k nejakej civilizácii, národu či etnickej skupine... Spojené štáty pripomínajú v Iraku skvelého chirurga, ktorý sa pomocou najmodernejšej techniky púšťa do odstraňovania zhubného nádoru v tele pacienta, pričom dobre vie, že nádor rozbujnel a metastázoval aj pre nesprávnu diagnózu a pochybnú terapiu. Dôveryhodnosť Spojených štátov opäť poklesla. Na tom sa zhodla väčšina víkendových diskutérov v dostupných európskych televíziách. Málokto dnes vo svete verí, že hlavným cieľom Američanov je naozaj odstránenie Saddámovej diktatúry, kontrola zbraní hromadného ničenia, obnova irackej demokracie, nezištné odovzdanie irackých zdrojov ropy „do rúk irackého ľudu“, zabezpečenie všestrannej hospodárskej pomoci a potom skromný návrat domov s pocitom dobre vykonanej práce. Obávam sa, že z Iraku sa stane ďalšie provizórium, vyžadujúce si dlhodobú prítomnosť cudzích armád, miestodržiteľov i biznismanov a mimoriadne veľa peňazí. Na toto kedysi doplatili Rimania. Z irackej vojny sa radujú iba náboženskí blúznivci, ktorí v tomto dobrodružstve vidia konečný zápas síl Dobra a Zla, tak ako to stojí v Písme. Tešia sa na Armagedon. Sú nadšení, že dejiny človeka sa končia tam, kde sa začali: v biblickej krajine medzi Eufratom a Tigrisom, vo voľakedajšej rajskej záhrade, kde človek okúsil ovocie zo stromu poznania. Sú presvedčení, že Boh, bezprostredne po porážke Saddáma, vyjde pred bránu raja s americkou zástavou v ruke a vystaví im, spravodlivým, vízum do nebeského kráľovstva. Damas Gruska, publicista: 1. Jednou z najväčších bezpečnostných hrozieb súčasnosti je terorizmus. Ten nastupuje vtedy, keď zlyhajú legálne prostriedky hájenia záujmov skupín či jednotlivcov. Táto vojna možno zníži počet nedemokratických režimov v regióne o jeden. No zároveň spochybní medzinárodné právo a medzinárodné inštitúcie ako prostriedok jeho vymáhania, zanechá za sebou nevinných mŕtvych a ranených, zvýši napätie a nedôveru. V tomto zmysle skôr rozšíri než obmedzí podhubie terorizmu. Svet bude sotva bezpečnejší. 2. Veľa spolupôsobiacich faktorov: ekonomická a vnútropolitická situácia v USA, oprávnený pocit ohrozenia po 11. septembri, ale i verejná diskusia smerujúca skôr k ochrane pred terorizmom ako k eliminácií jeho príčin, vplyv naftárskej a zbrojárskej loby na súčasnú americkú politiku, význam oblasti Perzského zálivu pre svetovú ekonomiku, do seba zahľadená a ľahko manipulovateľná americká verejná mienka, klasický problém - dobrého diktátora, ktorý sa časom vymkne spod kontroly. Všetko známe fakty a to robí situáciu ešte frustrujúcejšou. 3. Obávam sa, že mier nezaručí jeden, hoc i ten najdokonalejší po zuby ozbrojený superpolicajt. Eduard Chmelár, občiansky aktivista: 1. Ak by som na vašu otázku odpovedal kladne, musel by som najprv veriť, že Irak je pre svet hrozbou. Ako ňou však môže byť krajina, ktorá sa nevie ani účinne brániť? Akosi sme prevrátili logiku dejín naruby: snažia sa nám navravieť, že najväčšou hrozbou pre svetový mier nie je globálna mocnosť disponujúca bezkonkurenčnou koncentráciou vojenského arzenálu, ale nejaký malý diktátor... Svet bude bezpečnejší, keď začne problémy odstraňovať, nie potláčať ich. Dnes nestačí bojovať. Dnes treba problémy riešiť. A na to americká armáda alebo Severoatlantická aliancia nie je najvhodnejší nástroj. Svet dnes neohrozuje Saddám Husajn. Svet dnes ohrozuje ekonomická polarizácia, choroby, zúfalstvo a fanatizmus. Ale na tieto veci Pentagón pri svojom mocenskom scenári akosi pozabudol. 2. Obávam sa, že sa mýlite. Liberálna idea, že nikto v skutočnosti nechce vojnu, dnes neplatí. Sú vlády, ktoré skutočne chcú vojnu i v prípade, že neexistuje vonkajšie nebezpečenstvo. Ja viem, že niektorí naši politici pokrytecky opakujú naučenú formulku, že nikto normálny nechce vojnu, ale tým sa len sami diagnostikujú. Ak sa pýtate na ozajstné príčiny vojny, treba ich vnímať v kontexte súčasného postavenia USA, ktoré po studenej vojne vstúpili do štvrtej fázy amerických konštitučných dejín. Charakterizuje ju skrytá a po 11. septembri 2001 už aj otvorená ambícia manažovať medzinárodné vzťahy. V tomto zmysle nemá Amerika imperialistický, ale imperiálny zámer. Vychádza z rímskej tradície imperiálneho práva, ktorá verí, že len v impériu môže byť mier a garancia spravodlivosti pre všetkých ľudí. Tomu zodpovedá aj snaha Spojených štátov vtiahnuť Európu do novokoncipovaného, nie veľmi presvedčivo odôvodneného civilizačného priestoru, ktorého jadrom má byť Atlantik – podobne ako v časoch Rímskej ríše sa centrum impéria posunulo zo starého kontinentu do oblasti Stredozemného mora. Pre Spojené štáty sa tak završuje zmysel vlastných dejín. Je to vrchol, za ktorým môže nasledovať skôr či neskôr iba pád. Ako pri každom impériu, ktoré už nemohlo ponúknuť svetu nič okrem vlastnej moci. Hmatateľnejším dôvodom vojny v Iraku je však predsa len ropa. Lenže dôvod, pre ktorý ju Američania potrebujú, nespočíva v záujme o spotrebu. V tom majú kritici tohto scenára pravdu: oni tú ropu nepotrebujú pre seba. Nie je to tak dávno, čo mali Spojené štáty najväčšiu produkciu ropy na svete. To, čo chce Amerika naozaj, je kontrola nad vývozom irackej ropy. Kontrolovať export blízkovýchodnej ropy znamená totiž držať ruku na páke od svetovej moci. 3. Lepšie by hádam bolo odpovedať, aký mu dávam význam. Mier je najposvätnejším a najvyšším princípom ľudstva. Je základnou podmienkou všetkého nášho snaženia na tejto planéte. Rezignovať na jeho víťazstvo preto nemôžeme ani vo chvíli, keď vzhľadom na našu zdanlivú bezmocnosť nadobúda toto slovo skôr teologický ako praktický rozmer. Byť za mier neznamená nečinne sa prizerať na zabíjanie našich blížnych – ako nám to chcú neustále podsúvať tí, ktorí používajú pacifizmus ako nadávku. Byť za mier znamená uprednostňovať mechanizmy, ktoré odstraňujú príčiny konfliktov, nie ich následky. Kým neurobíme zásadné kroky na vyriešenie hlavných problémov tejto planéty, ktoré majú spravidla sociálny charakter, každý vojnou nastolený mier treba považovať len za dočasné prímerie. Ak sa do toho pustíme, až potom sa dnešná moc, falošne ubezpečujúca verejnosť, že jej záleží na mieri, naozaj vyfarbí. Jej zhovievavá tolerancia voči dosiaľ neškodným mierovým aktivistom sa pominie vo chvíli, keď začneme ohrozovať súčasný systém. Potom nám pôjde po krku... A keď ste už spomenuli Lennona, takmer symbolicky o jeho aktuálnosti vypovedá incident, ktorý sa odohral vo Washingtone asi pred dvoma týždňami. V centre mesta zatkli muža, ktorý mal na sebe tričko práve s nápisom „Dajte šancu mieru!“. S trpkým úsmevom dodávam: Čo má čo provokovať, však... Robert Kaliňák, predseda Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť: 1. V závislosti od výsledku vojny v Iraku. Husajn je veľkým bezpečnostným problémom a po jeho odstránení sa situácia určite zlepší, ale je tu otázka spôsobu, ktorý dnes koalícia (USA – Veľká Británia) použila, mám na mysli porušenie medzinárodného práva a následného zníženia autority BR OSN v iných problémových častiach sveta. Takýto postup môže mnohé lokálne konflikty vyostriť. 2. Vypuknutie vojny považujem za predčasné, keďže diplomatický tlak medzinárodného spoločenstva prinášal prvé ovocie. Situácia nestagnovala a bolo podľa môjho názoru možné dospieť k výsledkom aj bez vojenskej operácie. O začiatku vojny podľa všetkého rozhodli aj zhoršujúce sa klimatické podmienky v Iraku. 3. Dnes už konflikt prebieha a je potrebné iba dúfať, že bude trvať čo najkratšie a že obete budú minimálne. Pred začiatkom vojny som si myslel, že nátlak medzinárodného spoločenstva na Irak a priestor pre inšpektorov dáva dostatočnú šancu mieru. Zuzana Kusá, sociologička: 1. Rozhodnutie vojensky najsilnejšieho štátu zaútočiť na inú krajinu nezvrátila chýbajúca podpora medzinárodného práva, protesty svetovej verejnosti, modlitby pápeža a veriacich všetkých vyznaní. Bezostyšné predvádzanie moci vyvolá rôzne reakcie: spokojnosť, hrdosť, pohŕdanie, paralyzujúci strach a tiež nenávisť. Francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy písal ešte pred 11. septembrom o ľuďoch, ktorých môže zúfalstvo dohnať k nenávistnej túžbe po neprehliadnuteľnej smrti, po samovražde, ktorá zničí aj tých, ktorí prehliadali ich životy. Moc prehliadajúca životy iných nerobí svet bezpečnejším. 2. Vety ako „nijaký človek nechce vojnu“ zneli často. Sú to však floskuly, ktorých zmyslom je pomôcť neuhnúť očami pri následnom tvrdení, že súhlasiť s vojnou ako krajným prostriedkom vás donútil vyšší princíp. V prípade tejto vojny je však priehľadne zjavný nedostatok vyšších princípov, ktorými by sa dala legitimizovať. Podľa mňa za vojnu môže každý, kto v súvislosti s ňou rozprával o vyšších princípoch, kto zneužíval svoj rozum na zdôvodnenie spravodlivosti tejto vojny a nároku amerického prezidenta nechať sa viesť aj takým obskúrnym dôvodom ako „strata trpezlivosti“. 3. Vy dobre viete, že Lennon nespieval o tipovaní. Spieval, že máme vytvárať možnosť pre mier. Dávať mu príležitosť. Napríklad ako moji priatelia Martina a Michal, ktorí ráno po vypuknutí vojny dali šancu mieru priamo pred americkým veľvyslanectvom v Bratislave. Vytvorili nápis mier – peace z malých sviečkových kahancov. V piatok ráno som tam zašla pridať sviečky a nápis tam bol. Vydržal. Neporušený. Mier teda môže udržiavať každý z nás. Erika Kvapilová, riaditeĽka Medzinárodného strediska pre výskum rodiny: 1. Svet s najväčšou pravdepodobnosťou príde o jedného diktátora, ktorý má na svedomí tisíce životov. Neznamená to však, že bude bezpečnejší. Obávam sa toho, že vojna v Iraku povedie k prehlbovaniu kultúrnych a náboženských bariér a k rastu terorizmu, k destabilizácii celého regiónu a k ďalším krvavým konfliktom. 2. Všetci dobre poznáme argumenty tých, ktorí sú presvedčení o nevyhnutnosti vojenského zásahu v Iraku. Evidencii o krvavom režime Saddáma Husajna nemožno odporovať. Napriek tomu si ako laička, občianka, žena a matka myslím, že každé jedno dieťa, jedna žena, jedna nevinná obeť tohto konfliktu je priveľká daň za diktátora. Som presvedčená, že sa nevyčerpali všetky diplomatické prostriedky na odvrátenie konfliktu. Ak chcete, moja odpoveď na vašu otázku znie: niečia netrpezlivosť. 3. Mieru treba vždy dať šancu. Niečia netrpezlivosť nedala šancu mierovému riešeniu problémov v Iraku. Obávam sa, že mier v tejto oblasti tak rýchlo nenastane, hoci práve v tejto chvíli asi nie je nič, čo by som si tak úprimne priala. Ale dávam tomu šancu... Peter Lipa, džezový spevák: 1. Nemyslím si. 2. Neviem jednoznačne odpovedať. V určitom zmysle je to vojna medzi Bushom a Husajnom. Pokiaľ Bush je relatívne nový politik, v podstate s čistým štítom, Husajn je starý a ostrieľaný, má toho na rováši veľa. Ak by sa stretli na neutrálnej pôde, bolo by to logickejšie. Ale stretávajú sa u Husajna. Tam dostáva tento súboj celkom iný charakter. 3. Tentoraz zatiaľ malú. Nevidím svetlo. Nemyslím si, že by s tým Američania v tomto momente prestali. Chcú zrejme dokončiť to, čo nedokončili v roku 1991. Zostáva len veriť, že sa podarí zbaviť Irak Saddáma Husajna. Albert Marenčin, spisovateľ a výtvarník: 1. Nie som taký naivný, aby som veril, že terorizmus je iba vecou cynických, mocichtivých jedincov a ich sfanatizovaných stúpencov a že po ich likvidácii bude svet bezpečný. Terorizmus je vážna psychosociálna choroba dnešného sveta: je produktom, resp. reakciou na životné podmienky, biedu a sociálny útlak, ktoré vyvolávajú nielen v jedincoch, ale aj v celých sociálnych a etnických skupinách frustrácie a bezmocnosti, trvalo živené súčasnou politickou situáciou a akcentované kultúrnymi, náboženskými a mravnými tradíciami. A keďže ide o chorobu, ohrozujúcu existenciu a duchovný život celého ľudstva, je pokrytectvom bojovať proti jej vonkajším prejavom a nevšímať si jej príčiny – a je cynizmom vydávať tento boj za obranu humanizmu a demokracie. 2. Mýlite sa. Vojnu nechceli tí, čo boli za diplomatické riešenie krízy a pripúšťali ju nanajvýš ako posledný, Bezpečnostnou radou odobrený krok. Zato chceli ju tí, ktorí si ju nakoniec aj zvolili (a od začiatku naplánovali) v duchu známej Clausewitzovej sentencie ako „pokračovanie politiky inými prostriedkami“: zrejme považovali vojnu vzhľadom na svoju vojenskú prevahu a sledované ciele za najvýhodnejšie a najpohodlnejšie riešenie. 3. Mier dosiahnutý vojenskou porážkou saddámovského režimu a nastolením režimu antisaddámovských víťazov bude zrejme iba ďalšou obmenou onej Clausewitzovej sentencie – tentoraz ako „pokračovanie vojny inými (mierovými) prostriedkami“, čiže prostriedkami „mierového“ násilia, „mierového“ útlaku, „mierových“ represií, „mierového“ vykorisťovania, „mierového“ obmedzovania občianskych slobôd a ľudských práv atď. Skutočný mier, po akom voláme, môže mať šancu len v slobodnej spoločnosti slobodných ľudí, preniknutých duchom solidarity a vedomím zodpovednosti za veci celého ľudstva. Karol Moravčík, katolícky kňaz a teológ: 1. Formulácia vašej otázky vychádza z rétoriky súčasnej americkej vlády. Obrovské nasadenie vojenskej sily samozrejme vždy čosi spacifikuje – v Čečensku, Gaze, Afganistane, Iraku... V prvých prípadoch sa pacifikujú dosť neúspešne rôzne gerily, teraz Husajn a jeho štát, o ktorom sa vyslovila Madelaine Allbrightová, že „máme ho v škatuli, načo do nej kopať“. V prípade Iraku dobre nebolo už dávno, ale bezpečnejšie ako dnes, myslím, že bolo včera. 2. Asi neublížim americkej vláde, keď poviem, že od počiatku sa na vojnu pripravovala a urobila všetko preto, aby sa uskutočnila. Patrím medzi ľudí, ktorí sa nadštandardne zaujímajú o verejné udalosti. Po niekoľkých mesiacoch mediálnej prípravy vojny mám však priam zdravotné problémy sledovať svetových (i slovenských) politikov na obrazovke a v tlači. Najväčšia zodpovednosť je na najmocnejšom. To z USA nik nesníme. Aj svetový policajt musí zachovávať pravidlá. Ešte nedávno som dúfal, že nielen pravidlá, ale i ducha slobody a demokracie, pre ktoré sme Ameriku milovali. Súhlasím, že tlak na Husajna mal byť jednotný. Či sa jednota západných krajín mohla realizovať len podriadením sa americkej vláde, alebo zatiahnutím USA do nejakého realizovateľného plánu spojencov, je už dnes hypotetická otázka. Vinu nesú však aj ostatní, vrátane Slovenska, že len sekundovali, kibicovali, odvolávali sa na BR OSN, ale reálnu alternatívu nedomýšľali a nepresadzovali. 3. Nejde o tzv. holý mier. Ide o spravodlivý mier. To by som pripomenul aj Lennonovi. Naivný „holý“ mier sa dá dosiahnuť vycúvaním z konfliktov, ako to radia niektoré alternatívne skupiny. Oproti politickej moci, ktorá s nadšením náboženského fundamentalizmu prichádza s účinnými vojenskými riešeniami, treba však ponúknuť praktické riešenia, nielen deklamácie. Mimovládne kruhy (cirkvi, intelektuáli, eko-hnutia atď.) by sa mali vyhnúť naivnej kritike a prijať svoj vlastný podiel zodpovednosti za podobu dnešnej svetovej politiky i politikov. Jiří Pehe, politológ: 1. Áno. Bude o jedného nebezpečného diktátora menej a tiež zmizne jeden režim, ktorý vyrába zbrane hromadného ničenia, ktoré by mohol poskytnúť teroristom.

2. Za túto vojnu nesie zodpovednosť predovšetkým Saddám Husajn. Od roku 1991, keď bol po invázii do Kuvajtu porazený, porušoval opakovane rezolúcie BR OSN, pred niekoľkými rokmi vyhostil zbrojných inšpektorov a poriadne nespolupracoval ani po prijatí rezolúcie 1441. Po 11. septembri, keď sa ukázalo, že teroristi môžu zasiahnuť kdekoľvek na svete, sa stal Saddám smrteľne nebezpečným, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že svoje zbrane hromadného ničenia poskytne teroristom. 3. Pomerne dobrú, len čo bude porazený Saddám a prípadne ďalšie režimy, ktoré mier ohrozujú. Na dosiahnutie tohto cieľa však nestačí spievanie mierových piesní. Preto som vďačný USA za to, čo robia. Oľga Pietruchová, predsedníčka OZ Možnosť voľby: 1. Nie, naopak. Násilie vždy budilo len násilie. Chaos a destabilizácia v OSN, EÚ a NATO nepridajú na stabilite a bezpečnosti. Posilnenie radikálnych síl, ako to vidíme najmä v Káhire, či otvorený antiamerikanizmus v Európe a naopak, znamenajú veľký krok späť v spolunažívaní a porozumení národov. Rozdielny prístup USA k Iraku a Severnej Kórei len preto, že táto vlastní jadrové zbrane, môže povzbudiť diktátorské režimy v nadobúdaní nukleárnych zbraní pre vlastné zabezpečenie. Bude nasledovať masívne zbrojenie a zrejme pod hrozbou terorizmu aj obmedzovanie slobody a ľudských práv. 2. No, niekto tú vojnu predsa chcel, inak by nebola. Záujmy zbrojárskeho a ropného priemyslu a snaha o nové usporiadanie sveta a mocenský vplyv na Blízkom východe boli silnejšie ako demokracia a protesty ľudí na celom svete. Vojna je prejavom arogancie moci nielen v USA, ale i v iných krajinách aliancie vrátane Slovenska. 3. Záleží na tom, ako sa vojna skončí. Ak bude krátka a úspešná, ak sa podarí dostatočne scenzurovať obrázky irackých detí roztrhaných americkými bombami, môže to podľa mojej mienky znamenať najväčšie nebezpečenstvo pre dlhodobý mier. Obávam sa totiž, že po takom precedense sa ozbrojené riešenie konfliktov stane štandardným a bude nasledovať ďalšia vojna a ďalšia. Hrať úlohu svetového policajta môže byť veľmi lákavé. Jedine silné mierové hnutie ako pri vojne vo Vietname môže pozitívne ovplyvniť vývoj. Matúš Ritomský, občiansky aktivista: 1. Na svete bude zrejme o jedného diktátora menej, čo by mohlo byť pozitívne. Osobne som však v ekonomicky zdecimovanom Iraku nevidel veľké nebezpečenstvo pre svet, Saddámov režim je skôr nebezpečenstvom pre iracký ľud. Z globálneho pohľadu sa teda zvrhnutím Saddáma bezpečnostná situácia zásadne nezmení, ale myslím, že život ľudí v tomto regióne by sa mohol podstatne zlepšiť. Samozrejme, vojna môže byť podnetom na aktivizovanie rôznych extrémistických skupín, a preto prináša aj potencionálne hrozby.

2. Je jasné, že keby vojnu nikto nechcel, nebola by. Proti vojne sa zdvihla masívna vlna odporu po celom svete, na druhej strane v USA má vojnové riešenie podporu väčšiny obyvateľov, preto si mohla Bushova vláda vojnu dovoliť. Vojna je jednoznačne projektom USA a ich spojencov, predovšetkým Veľkej Británie a Španielska. Tieto krajiny teda berú na seba aj zodpovednosť za všetky dôsledky, ktoré vojnový konflikt prinesie. V pozitívnom aj negatívnom zmysle slova. Nemôžeme však zabudnúť, že postup USA podporila aj naša vláda, takže svoj malý diel spoluzodpovednosti tak na seba prevzala aj naša krajina. 3. V poslednom čase si začínam veľmi silno uvedomovať, aké mám šťastie, že žijem v mieri. Ľudská história je plná vojen a aj dnes sa na mnohých miestach sveta bojuje. Stačilo by, aby som sa narodil o čosi viac ako pol storočia skôr a ocitol by som sa uprostred najväčšieho vojnového konfliktu v ľudskej histórii. Keď však o tom premýšľam, zrejme by som s mojimi ideálmi vtedy cítil povinnosť zapojiť sa do boja proti fašizmu. Preto aj dnes cítim, že niekedy je vojna jediná voľba pre ľudí, ktorí vyznávajú hodnoty ako ľudskosť, spravodlivosť alebo sloboda. Je to paradox, ale je to tak. Zoči-voči bezohľadným diktátorom, ako bol Hitler alebo akým je Husajn, sa všetky krásne myšlienky o nenásilí a pacifizme stávajú iba snom, na ktorý dnešný svet nie je pripravený. Gabriela Rothmayerová, publicistka: 1. A po ktorej vojne bol bezpečnejší? 2. Nie je pravda, že nikto nechcel vojnu – je to iba taká barlička na ospravedlnenie. Každá vojna v dejinách ľudstva kdekoľvek na svete mala jediný cieľ. Vari si len nebudeme myslieť, že dnes je to inak. 3. Po tejto trestnej výprave s neistým výsledkom takmer nijakú. Kde prestane platiť právo, nastupuje hrubá sila – akurát môže mať rozličné podoby. ,,Mäkkú“ cez tvrdé médiá, až po...? Peter Salner, etnológ a predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave: 1. Verím, že sa tým zlikviduje jedno z nebezpečenstiev. Keďže teroristi a diktátori nevymierajú, ale vyrastajú vždy noví a inde, svet asi bude bezpečnejší len chvíľu. 2. Nie tí, ktorí ju začali, ale tí, čo ju vyprovokovali. 3. Poučenie z minulého storočia jednoznačne hovorí, že za mier treba bojovať. Odzbrojením a zničením agresora, v prípade potreby aj so zbraňou, a nie ustupovaním a pasívnym pacifizmom. Skúsenosť s Hitlerom a jemu podobnými hádam stačila. Takže dnes dávam mieru o čosi väčšiu šancu než včera. Andrej Šeban, hudobník: 1. Nemyslím si to. 2. Nedá sa povedať, že nikto nechcel vojnu. Niekto ju chcel, inak by nevznikla. Chceli ju ľudia.

3. Myslím si, že vonkajší mier môže fungovať len vtedy, ak funguje vnútorný. To znamená, že ľudia, ktorí nežijú v mieri, práve títo vyvolávajú vojnu. Mier budeme mať vtedy, keď si ho zaslúžime. Anton Šulík, režisér: 1. Áno, minimálne karty budú rozdané. 2. Arogancia, sebectvo, egoizmus, ktorých spoločným menovateľom je terorizmus. 3. Najväčšiu. Napriek tomu si myslím, že táto vojna je nevyhnutná. To máte ako s nádorom. Jeho operácia ešte neznamená vraždu človeka. Juraj Zamkovský, výkonný riaditeľ CEPA/Priatelia zeme: 1. Nie. Okolnosti, za ktorých USA vojnu vyvolali, nemôžu urobiť svet bezpečnejším. 2. Nie je pravda, že nikto nechcel vojnu. USA ešte predtým, ako ropný priemysel vyniesol Busha do Bieleho domu, definovali územie Iraku s druhými najväčšími zásobami ropy na svete ako prioritnú oblasť svojich ekonomicko-politických záujmov. Na ich presadenie použili USA všetky prostriedky. Keď nezískali mandát Bezpečnostnej rady OSN na vojenskú inváziu, obišli ju. Kombináciou prísľubov finančnej pomoci a hrozieb jej zmrazenia sa ešte pokúsili skorumpovať vlády kľúčových štátov. Keď aj táto iniciatíva zlyhala (s výnimkou vlád zopár krajín s deficitom vlastného názoru, v tomto spore väčšinou bezvýznamných), USA a Veľká Británia sa rozhodli nastoliť „irackú slobodu“ metódou „strachu a hrôzy“, napriek bezprecedentnému odporu svetovej verejnosti. Je pravdepodobné, že vo vojnovom chaose vyrobia nejaké „argumenty“ na dodatočnú legitimizáciu invázie. Ich hodnotu však bude treba skúmať v celkovom kontexte. Vo fáze, keď sa okupačné americké a britské vojská opevňujú v irackom vnútrozemí, Biely dom už vyhlásil, že mu nestačí iba splnenie jeho politicky nesplniteľných podmienok, vrátané odchodu diktátora z krajiny. „Víťazi“ sa už pripravujú na povojnovú správu Iraku, o ktorej medzi riadkami už dávnejšie hovoril americký prezident, keď v snahe otupiť odpor krajín odmietajúcich vojnu ich ešte pred inváziou varoval, že sa vopred samy diskvalifikujú z možnosti podieľať sa na správe Iraku. 3. Niet zrejme pochýb o tom, kto fyzicky obstojí v tejto vojne. Otázne je, do akej hĺbky sa svetu podarí demaskovať jej politické pozadie, objektívne vyhodnotiť pôsobenie jej hlavných aktérov na oboch stranách a vyvodiť dôsledky. Obávam sa, že pitbulia stratégia USA si po tejto ropnej vojne vyžiada ďalšie terče, ak si budú USA chcieť udržať úlohu svetového policajta a kontrolu nad stenčujúcimi sa zdrojmi planéty. Mier môže priniesť iba konsolidovaná a informovaná svetová občianska verejnosť. Václav Žák, šéfredaktor časopisu LISTY: 1. Nie, naopak. Akcia bez mandátu OSN znehodnotila medzinárodné bezpečnostné štruktúry. Rozpadne sa koalícia proti terorizmu, oslabí NATO i EÚ. Nie je vylúčené, že sa skomplikuje rozšírenie EÚ. Svetoví hráči sa začnú vymedzovať proti USA. 2. Obávam sa, že otázka je zavádzajúca. Prezident Bush a jeho administratíva vojnu chceli. Premiér Blair nechcel trhať partiu. Ostatní členovia „koalície“ nevedeli skôr čeliť nátlaku USA. Vojna vznikla preto, že USA vyznávajú presvedčenie prezidenta Havla, že „proti zlu je treba zasahovať včas“. Vyvodili z toho oprávnenosť preventívnych vojen. Ide pritom o hlboko falošnú tézu, v prípade Iraku navyše zneužitú. 3. Malú. Irak nestačí. Bude musieť nasledovať prinajmenšom Irán a Sýria. Radikalizácia, ktorú násilie spôsobí, bude svet nadlho destabilizovať. Je skutočne škoda, že misionár na čele najmocnejšej krajiny sveta dostal možnosť viesť novodobé križiacke výpravy. Ktosi vyhlásil, že by prezidenta USA mala voliť celá zemeguľa, pretože jeho rozhodovanie ovplyvňuje svet. Možno by to pomohlo. Al Gore by takúto politiku určite nerobil. 1. Aké dôsledky bude mať vojna s Irakom na finančné trhy a vývoj burzy v USA a v Európe? 2. Aké dôsledky by malo predĺženie vojny na vývoj spomínaných trhov? Karin Gostanian, členka Predstavenstva Asset Management Slovenskej sporiteĽne, správ. spol., a.s.: 1. V prípade, že vojna sa skončí v priebehu niekoľkých týždňov, očakávame, že oživenie na akciových trhoch by mohlo nastať už v druhom štvrťroku 2003. Postupne by mohla poklesnúť cena ropy, zvýšiť sa dôvera spotrebiteľov a naštartovať rast americkej ekonomiky, ktorá ovplyvňuje vývoj ekonomík v celom svete. Predpokladá sa rýchlejšie oživenie americkej ekonomiky oproti európskej, pretože americké podniky vykazujú za posledný rok stabilizáciu (dokonca trend rastu) ziskovosti firiem. V Európe zatiaľ tento trend nie je, ziskovosť podnikov stále klesá. Aj z fundamentálneho pohľadu sú akcie v súčasnosti v porovnaní s dlhopismi lacné, preto sú investície do akcií v tomto období pre investorov efektívnou investíciou. 2. V prípade dlhšej vojny by mohlo k oživeniu prísť až v druhej polovici roka, pretože všetky priaznivé fundamentálne správy o podnikoch a dôvera spotrebiteľov budú utlmené konfliktom. Vysoké ceny ropy môžu naštartovať infláciu, zvýšiť výdavky americkej vlády na vojnu, a tak spomaliť rast ekonomiky. Neočakávame výrazné vplyvy vojny v Iraku na slovensky kapitalový trh – slovenský akciový trh je aj tak takmer nefunkčný, a keďže vojna s Irakom neovplyvní náš vstup do EÚ, vývoj peňažného a dlhopisového trhu sleduje jasný trend – konvergencia k európskym úrokovým sadzbám a ekonomickým ukazovateľom. Môže však dôjsť k určitým výkyvom devízových kurzov, ktoré zvyknú citlivejšie reagovať na udalosti. Rastislav Vasilišin, ekonóm, Across Investment Services, o.c.p., a.s.: 1. Dlho očakávaná vojna s Irakom mala do začiatku amerických útokov veľmi negatívny vplyv na väčšinu svetových akciových trhov. Vojna v investoroch vo všeobecnosti vyvoláva pocit neistoty a neistotu investori vždy vnímajú negatívne. V súčasnosti však akcioví investori očakávajú, že sa vojna rýchlo skončí a americkú ekonomiku priveľmi nepoznamená. Investori využívajú oslabené akcie pre nové nákupy v nádeji na rýchle a rázne víťazstvo. 2. Krátky konflikt by pre investorov znamenal obrovskú úľavu, nielen v politickom, ale aj v ekonomickom kontexte. Spotrebitelia by sa hrnuli do supermarketov a podniky by znovu začali investovať. Krátkodobé predĺženie vojny by už malo na vývoj ekonomiky a akciových trhov negatívny účinok. Ale dlhodobé predĺženie by bolo pre globálnu ekonomiku katastrofou. Ceny ropy by sa pravdepodobne znovu zvýšili, spotrebiteľská dôvera by sa prepadla pod deväťročné minimá, vzrástla by nezamestnanosť a jednoznačne by sa znížili maloobchodné predaje.