Po Iraku
Americký prezident sa rozhodol uskutočniť vojenský útok na Irak aj napriek tomu, že nežiadal Bezpečnostnú radu OSN o vydanie povoľujúcej rezolúcie. Tým George W. Bush de facto určil podobu globálneho systému – v budúcnosti sa s medzinárodným právom nepočíta. Podľa Charty OSN je útok na Irak jednoznačne agresiou zo strany USA a jediné, čo by štáty mohli urobiť, je upozorniť na to BR OSN. No medzi agresormi sú (aj) dvaja stáli členovia Bezpečnostnej rady. Jediný orgán oprávnený v tejto otázke konať je teda de facto nefunkčný. Tým by bol nefunkčný celý systém vynútiteľnosti správania sa zhodného s Chartou OSN a neprípustnosti útočnej vojny. Čo bude nasledovať? Možno vystúpenie jednotlivých štátov z OSN, možno ich zotrvanie s tým, že funkcia OSN ako garanta mieru zanikne. V každom prípade bude súčasné medzinárodné právo odsunuté na okraj. Jeho základ, Charta OSN, sa nerešpektuje a nie je zaručená ani jej formálna vynútiteľnosť. Kto bude riešiť spory medzi štátmi? Ak upustíme od možnosti vojny, tak zostávajú len riešenia založené na Charte – účastníci sporu sa na danom postupe vždy dohodnú. No riešenie väčších sporov prostredníctvom Medzinárodného súdneho dvora (vytvoreného v rámci OSN) sa stane nereálne. A tak ostáva návrat k vojenskej sile ako štandardnému nástroju riešenia sporov, nástroju, od ktorého sa de iure už upustilo. Špirála zbrojenia sa roztočí naplno. A nielen v USA. Víťazná Amerika Usporiadanie vo svetovom politickom systéme teraz závisí od schopnosti USA udržať si postavenie hegemóna vo svete. Prvým možným priamym dôsledkom útoku na Irak bez mandátu OSN je silné hegemonistické postavenie USA. Administratíva v Bielom dome chce dokázať, že jej vojenská sila je prinajmenej rovnaká ako sila všetkých ostatných aktérov spolu (aj napriek tomu, že prvé útoky a ich výsledky vyznievajú rozpačito). Navyše, ostatní aktéri sa nikdy nemôžu dohodnúť, pretože medzi nimi existuje priveľa odlišností. Demonštrácia sily by v tomto systéme nahradila zastrašovanie, ako ho poznáme z obdobia bipolarity. Už by nehrozilo vzájomne zaručené zničenie, ale zničenie zo strany USA. Bolo by to jasné varovanie nepriateľským štátom, že nabudúce sú na rade ony, ak samozrejme nezmenia svoje správanie v súlade so záujmami USA. Logicky to znamená, že preventívny útok zbraňami hromadného ničenia by sa stal veľmi pravdepodobným vo vojne voči silnému protivníkovi s veľkými konvenčnými silami (KĽDR, možno neskôr Čína). Jedným z dôkazov takéhoto postupu USA môže byť aj urýchlenie dobudovania systému protiraketovej obrany (NMD), kde sa ráta s uvedením do prevádzky niektorých zariadení do septembra 2004. Dokonca je americký prezident ochotný vyňať testovanie funkčnosti protiraketovej obrany z pôsobnosti zákona o testovaní zbraňových systémov pred ich výrobou. V prípade preventívneho jadrového útoku by možné straty USA boli oveľa nižšie alebo dokonca nulové v porovnaní s rozsiahlou konvenčnou vojnou alebo s vojnou, kde protivník udrie takýmito zbraňami prvý. Aj verejná mienka by lepšie niesla minimálne straty spôsobené protivníkom. Protivník by teda nemal čas použiť svoj odstrašujúci arzenál a jeho vlastníctvo samo osebe by bolo vlastne už nebezpečenstvom útoku zo strany USA. Prípadný útok zvyšných rakiet by odrazil systém protiraketovej obrany. Vlastníctvo jadrových zbraní v budúcom hegemonistickom usporiadaní by bolo prípustné len pre proamericky orientované štáty. V opačnom prípade by to Washington považoval za hrozbu americkej národnej bezpečnosti a mohli by nasledovať sankcie alebo útok. Zbrane hromadného ničenia sú totiž jednou z charakteristík veľmoci a majú vplyv na rozloženie sily v regióne alebo na svete. Ich vlastníctvo a možnosť ich použitia môže teda výrazne ovplyvniť aj dosahovanie politických cieľov konvenčnými prostriedkami. To je dôvod, prečo sa USA boja Iraku a jeho mocenských ambícií. Potencionálnou hrozbou sú pre USA aj Severná Kórea, Čína, Irán, a iné krajiny, a preto môžu v prípade silnej hegemónie USA očakávať útok. Najnebezpečnejším pre USA z pohľadu vlastníctva zbraní hromadného ničenia však je terorizmus. Teroristovou prvoradou snahou je upútať na seba pozornosť a najmä vyvolať strach. Čím väčšia pozornosť sa mu venuje, tým je to pre jeho radikálne ciele výhodnejšie. Preto je masové zabíjanie obetí najlepším spôsobom boja. A ak získa terorista zbraň hromadného ničenia, nebude jeho poslednou, ale prvou možnosťou. Zastrašenie a preventívny útok už nemajú účinok, pretože teroristické skupiny sú malé, teritoriálne rozptýlené a sú ochotné pri plnení svojho cieľa aj zomrieť. Pre Spojené štáty z toho vyplýva, že musia zabrániť šíreniu zbraní hromadného ničenia a technológie ich výroby. Existuje mnoho režimov, ktoré nie sú voči USA otvorene nepriateľské, no vnútorne s nimi nesúhlasia. Tým hrozí, že sa buď vzdajú svojich arzenálov, alebo stratia (americkým pričinením) moc. Porazená Amerika Existuje však aj iná alternatíva vývoja. Niektoré veľmoci sa nemusia nečinne pozerať na zrejme definitívny rast sily USA. Napriek americkej snahe postupne sa s nespokojencami vysporiadať, môžu vytvoriť protiamerickú koalíciu. Ak by zaútočila na USA na viacerých frontoch (simultánne vedené konvenčné útoky, teroristické útoky, útoky na internetové servery v USA, finančné útoky spolu s vojenskými, útoky zbraňami hromadného ničenia nevynímajúc), tak pozícia USA ako hegemóna by bola vážne ohrozená. Situácia by teda vyústila do ďalšieho štádia mocenskej rovnováhy – do multipolarity. Existovalo by viacero mocenských centier alebo ich koalícií a správanie aktérov medzinárodných vzťahov by sa riadilo iba v intenciách sily. Akékoľvek riešenie sporu bez demonštrácie sily a jej podpory pri rokovaniach by bolo nemysliteľné a medzinárodné právo by bolo pochovanou utópiou. Malé štáty by sa stali korisťou veľmocí alebo by aspoň patrili do ich mocenských záujmov a mocenské centrá by rokovali medzi sebou podľa Hobbesovej filozofie štát štátu vlkom. Spojené štáty by sa takto svojou „politikou humanizmu a ochrany ľudských práv a mieru všade na Zemi“ zaslúžili o zánik medzinárodného práva ako aj smerovania k cieľu politických idealistov – k svetovému štátu. V podmienkach multipolarity by zbrane hromadného ničenia vlastnili viaceré štáty a skupiny. Podľa zákonitostí mocenskej rovnováhy počet konfliktov by bol väčší, ich možný rozsah a dôsledky zasa menšie. USA by neboli hlavným cieľom, pretože ich dôležitosť a zrejme aj nenávisť voči nim by boli menšie. Použitie zbraní hromadného ničenia medzi štátmi v tomto usporiadaní by bolo menej pravdepodobné a prípadná jadrová vojna by bola obmedzenou jadrovou vojnou. To však neplatí pre teroristov s nevypočítateľnými plánmi, pretože proti nim odveta prakticky neexistuje. Terorizmus by teda zostal pre USA najväčšou hrozbou, určite nepotlačenou aj po vojne s Irakom. Vojnová mašinéria sa dala do pohybu. George W. Bush sa svojej vízie americkej neobmedzenej moci nevzdá dobrovoľne. Treba len dúfať, že vodcovia iných veľmocí sa budú správať racionálnejšie a nijaký ďalší ozbrojený konflikt s USA nebudú riskovať. Nádej pre mier totiž dávajú nielen voľby prezidenta v roku 2004, ale aj zhoršujúca sa ekonomika USA. A zbrojárstvo či petrochémia samotné rast americkej ekonomiky nezachránia.
